Tromf z rukáva
Nielen pre médiá, ale najmä pre vládnu koalíciu samotnú bolo vymenovanie nového nemeckého spolkového ministra dopravy a stavebníctva prekvapením. Stal sa ním Reinhard Klimmt, v SPD zástanca tradicionalizmu a „ľavičiarstva“, blízky priateľ Oskara Lafontaina. Hádam ani netreba dodávať, že Klimmt patril k najväčším kritikom Gerharda Schrödera vôbec.
Pri sledovaní nemeckej vnútornej politiky bystrému pozorovateľovi iste nemohli ujsť dve udalosti posledných týždňov: presunutie sídla spolkovej vlády z Bonnu do Berlína a krajinské voľby. Začneme teda s príjemnejšou správou o sťahovaní. Počas neho aj po jeho ukončení odzneli slávnostné prejavy o význame tohto mesta postihnutého schizofréniou povojnového obdobia, veľa sa porozprávalo o atmosfére pred a po páde múru, aj o súčasných víziách architektov, ako by Berlín v druhom tisícročí mal vyzerať. Starosvetsky alebo moderne? Koncom augusta mal primátor Berlína Eberhard Diepgen tú česť rozkrojiť spolu s nemeckým kancelárom Schröderom trojposchodovú, 35 kilogramov vážiacu tortu, upečenú na počesť príchodu nových vládnych úradníkov. Ozdôb v podobe medvedíkov (znak mesta Berlín) malo byť vzhľadom na výročie založenia NSR pôvodne päťdesiat, ale pre nedostatok miesta sa ich tam zmestilo len o desať menej. Osláv sa táto maličkosť nedotkla: Gerhard Schröder je vraj šťastný, že môže byť v Berlíne, aj preto, že strávi viac voľného času s rodinou. Chystá sa podniknúť jazdu dvojposchodovým autobusom s odkrytou strechou, aby objavil všetko, čo sa dá. A vraj je toho veľa. „Ani nie tak veľmi miesto, ale tempo je to, čo pre mňa Berlín znamená,“ hovorí kancelár. Iste mu pred desiatimi rokmi ani len nezišlo na um, že raz bude jeho provizórnou kanceláriou miestnosť v budove Štátnej rady NDR, v ktorej úradoval vrcholný východonemecký predstaviteľ Erich Honecker.
Porážka vo voľbách Krátka radosť z nového sídla však nemohla zakryť problémy, ktoré už dlhšie sprevádzajú nemeckú vládnu koalíciu. Spory o koncepcii vládnej politiky, ekonomických opatreniach či zmysle a cieli dokumentu o Tretej ceste sú každodennou témou objavujúcou sa v médiách. Pozorovatelia ohlasovali horúcu jeseň a ďaleko od pravdy neboli: sociálnym demokratom „podkúrili“ sami ich voliči, keď im vo voľbách do krajinských snemov v Sársku a Brandenbursku odovzdali oveľa menej hlasov, ako sa očakávalo. V Sársku zvíťazili kresťanskí demokrati proti sociálnym demokratom v pomere 45,5:44,4. Viac ako jedno percento sa nezdá veľa, ale CDU (Kresťanskodemokratická únia) tak získala o jedno kreslo viac ako SPD. Úplne jasne sa skončili voľby pre Zelených: s 3,2 percentami hlasov nedosiahli potrebnú hranicu ani na to, aby sa do krajinského parlamentu dostali, rovnako pochodila FDP s 2,6 percentami hlasov. V Brandenbursku sú taktiež víťazmi kresťanskí demokrati a - PDS (Strana demokratického socializmu). Aby sme boli konkrétni: 26,6 percenta pre CDU a 23,3 percenta pre PDS. Výsledok PDS sa v podstate dal očakávať, veď bývalé komunistické krídlo malo vo východnej časti Nemecka aj po zjednotení pomerne stabilnú a nemalú voličskú základňu. Ak by sme po takmer desiatich rokoch, ktoré ubehli od vzniku NSR, nechceli nemeckých voličov škatuľkovať a deliť ich na „tých z východu, čo snívajú o návrate socialistických istôt“ a ,,bezohľadných kapitalistov", nárast počtu prívržencov demokratického socializmu, ktorý PDS stelesňuje, o 4,6 percent v porovnaní s poslednými voľbami (1994) nám takéto úvahy doslova vnucuje. Zelení viditeľne zaostávajú: 1,9 percent na obsadenie kresiel v sneme ani zďaleka nestačí. Spomínané krajinské voľby sú naozaj neočakávaným zlomom pre SPD. Takmer rok po tom, ako sa spolu so Zelenými ujala vládnutia, klesá jej popularita - postupne a neradostne. Navyše, v Brandenbursku zaznamenali najnižšiu účasť voličov vo voľbách do krajinského snemu vôbec - 54,4 percent. Tak málo ľudí k volebným urnám v histórii NSR ešte neprišlo. Aj tento fakt o niečom svedčí, ľudia sú už zrejme z politiky príliš znechutení na to, aby odovzdali svoj hlas. Prognózy o skorom konci Gerharda Schrödera v prípade, že štýl svojho „nekoncepčného a nepremysleného“ vládnutia nezmení, asi neboli len slovami do vetra. Možno sa už začína zamýšľať nad dôsledkami svojich krokov.
Oponent ministrom Dôkazom toho by mohla byť aj v úvode spomínaná zmena vo vládnom kabinete. Reinhard Klimmt najmä v poslednom období nešetril slovami kritiky na adresu kancelára Schrödera: nepáčil sa mu balíček úsporných opatrení ani dôchodková reforma. A čo je najparadoxnejšie, Klimmt bol (a až do vymenovania na ministerský post aj zostáva) šéfom krajinskej vlády v Sársku, kde SPD prehrala voľby. Keď sa nedarí podniku, treba vymeniť šéfa... V tomto prípade o výmenu požiadali voliči sami. Obsadenie 57-ročného Klimmta do kresla ministra pravdepodobne nemá byť útechou voči nemu zo strany kancelára. Skôr sa šepká o „signáli integrácie“ medzi tradicionalistickým a modernistickým krídlom SPD. Schröder hovorí o „koncentrácii síl“ a očakáva od nového ministra ,,vládnu disciplínu", pričom nezabudol zdôrazniť, že Klimmt „predsa nebude vo vláde zodpovedný za dôchodkovú otázku“. Isté je, že svojím rozhodnutím prekvapil kancelár obidve vládnuce strany. Zelení sú podľa vlastných slov „šokovaní“, ľavé krídlo SPD tvrdí, že týmto spôsobom Gerhard Schröder vyradil jediným ťahom zo súboja jedného zo svojich najvážnejších konkurentov v otázke budúcej pozície SPD. Ľavičiari sú jednoznačne oslabení a ak budú trvať na vnútrostraníckom boji, musia si nájsť nového významnejšieho hráča proti Schröderovi. O bližších dôvodoch prijatia ministerského postu mlčí však aj samotný Klimmt, vraj ho k tomu viedlo „viacero motívov“. Akých, to prezradiť nechce. Teraz bude mať iste veľa práce vo vlastnom rezorte a na kritiku kancelára mu priveľa času nezostane. Či si Gerharda Schröder tromfom z rukáva naklonil zvyšok voličov na svoju stranu, uvidíme v ďalších kolách volieb do krajinského snemu - 19. septembra v Sasku a 10. októbra v Berlíne.
