Ako sa delili Spojené národy
Pred päťdesiatimi piatimi rokmi, v októbri 1944, sa na diplomatickej konferencii v Dumbarton Oaks zavŕšil niekoľkomesačný proces, ktorý v konečnom dôsledku rozhodol o postavení budúcich Spojených národov. Hoci neskôr zvuk tohto mestečka prekryla oveľa slávnejšia Jalta, z hľadiska konkrétnych cieľov, štruktúr, funkcií, úloh a vôbec celkového charakteru OSN bolo najdôležitejšie práve toto stretnutie, ktoré neskôr neprávom takmer upadlo do zabudnutia.
Zástupcovia víťazných veľmocí prišli do Dumbarton Oaks hneď od počiatku s rozličnými predstavami o okruhu otázok, ktoré by spadali do poľa pôsobnosti novej organizácie. Vedúci sovietskej delegácie, vtedajší veľvyslanec vo Washingtone, neskorší dlhoročný minister zahraničných vecí a napokon predseda Najvyššieho sovietu ZSSR Andrej Gromyko pôvodne navrhoval, aby sa vytvorila iba bezpečnostná organizácia. Do kompetencie Spojených národov podľa neho nemali patriť hospodárske, sociálne a iné otázky, ktoré chcel Sovietsky zväz riešiť samostatnými organizáciami. Gromyko v diskusii poukázal na osud medzivojnovej Spoločnosti národov, ktorá sa zaoberala viac ekonomickými ako bezpečnostnými otázkami. „Vypočítali sme,“ podotkol, „že približne 87 percent problémov riešených na pôde Spoločnosti národov sa vôbec netýkalo bezpečnostných otázok.“
Aj Brazília mala šancu
Americký delegát Pasvolsky namietal, že odstránenie ekonomických problémov vytvorí nevyhnutné podmienky na mierové vzťahy medzi štátmi. Napokon sa dospelo ku kompromisu, že hospodárska a sociálna agenda síce bude zahrnutá do plánov budúcej organizácie, avšak jej otázky budú prerokovávané až neskôr. Takisto sa delegáti dohodli na tom, že navrhovaná Hospodárska a sociálna rada nebude mať žiadne výkonné právomoci. Svoju koordinačnú funkciu bude vykonávať len vo forme odporúčaní, ktoré nemajú záväzný charakter.
Pri rokovaní o zložení Bezpečnostnej rady OSN americká strana naznačila, že tento orgán môže mať aj šesť stálych členov. Keď ich Gromyko požiadal, aby boli konkrétni, Pasvolsky uviedol Brazíliu. Je známe, že nielen minister zahraničných vecí Hull, ale aj sám prezident Roosevelt sa vážne zaoberali myšlienkou, že by sa tento štát vzhľadom na svoju rozlohu, počet obyvateľstva a množstvo prírodných zdrojov (navyše priateľsky naklonený voči USA) mohol v budúcnosti stať veľmocou juhoamerického kontinentu. Veľká Británia bola vzhľadom na svoje koloniálne záujmy striktne proti, neskôr sa k nej pridal aj ZSSR. Američania túto požiadavku neskôr obetovali ako demonštráciu svojej dobrej vôle k ústupkom, ktorú očakávali aj od iných strán. Bez ohľadu na uvedené skutočnosti chceme poukázať na to, že Brazília, ktorá dnes tiež ašpiruje na miesto stáleho člena v zreformovanej Bezpečnostnej rade OSN, prejavovala svoje veľmocenské ašpirácie už dávno. V medzivojnovom období dokonca Brazília odštartovala proces rozpadu Spoločnosti národov, keď ako prvá vystúpila z tejto organizácie na protest proti tomu, že nezískala post stáleho člena Rady SN.
Oklieštenie právomocí VZ OSN
Veľmoci sa v Dumbarton Oaks vzácne zhodli v názore, že Valné zhromaždenie OSN nemôže niesť zodpovednosť za urovnanie medzinárodných sporov. Gromyko šiel ešte ďalej, keď žiadal vyjasniť kompetencie VZ OSN v otázke regulácie zbrojenia. Americká delegácia v tejto súvislosti zdôraznila, že podstatné zníženie zbrojenia nie je žiaduce. Prihovárala sa skôr za stanovenie minimálnej a maximálnej hranice počtu ozbrojených síl. Jej postoj je zaujímavý a dôležitý v kontexte neskoršieho vývoja v OSN, ktorá si úplné odzbrojenie stanovila za jeden zo svojich základných cieľov. V každom prípade, Pasvolsky súhlasil s Gromykom, že VZ OSN nemá byť poverené žiadnymi rozhodujúcimi úlohami v oblasti regulácie zbrojenia a ozbrojených síl. Všetky tieto veci, ako sa zhodli veľmoci, patria do výhradnej kompetencie Bezpečnostnej rady. Gromyko ešte dodal, že Valné zhromaždenie by malo prerokovávať len všeobecné princípy regulácie zbrojenia a dávať svoje odporúčania BR OSN. V tomto zmysle s ním Američania súhlasili.
Pokiaľ ide o pomenovanie pripravovanej organizácie, Gromyko navrhol najprv Medzinárodnú bezpečnostnú organizáciu, a potom Svetové združenie. Cadoganovi (Veľká Británia) sa názov páčil, ale Hullov námestník Stettinius namietal, že by to zvádzalo k predstave akejsi svetovej federácie. Názov Spojené národy presadzovali Spojené štáty. Za sídlo novej organizácie navrhoval Roosevelt spočiatku Ženevu s tým, že Bezpečnostná rada by sa mohla schádzať na Azorských ostrovoch a na havajskom Niihau. Napokon ho prehovorili, aby sa takejto idey vzdal.
Spor o spôsob hlasovania
Najväčšie napätie na konferencii kulminulovalo pri rokovaní o spôsobe hlasovania v Bezpečnostnej rade OSN. V tomto smere boli Sovieti veľmi striktní a napokon presadili vlastný názor na vec. Generál Embick totiž oznámil prezidentovi USA názor generálneho štábu amerických ozbrojených síl, podľa ktorého by sa pri rokovaniach o novej organizácii malo postupovať tak, aby sa nenarušili vzťahy so ZSSR. Preto odporúčal návrhy Sovietov prijať. Rovnakým spôsobom si Stalin presadil, aby niektoré zväzové republiky Sovietskeho zväzu získali individuálne členstvo v OSN.
Konferencia v Dumbarton Oaks bola z dnešného uhla pohľadu zreteľným víťazstvom sovietskych predstáv o podobe budúcej svetovej organizácie. Diplomatické majstrovstvo, ktoré na nej predviedla legenda sovietskej zahraničnej politiky, povestný „Majster Net“ Andrej Gromyko, sa na konečnom výsledku podpísalo vari najviac. Sen pôvodných duchovných otcov projektu o užšej globálnej spolupráci sa tak rozplynul a cesta k studenej vojne bola otvorená. Pre nás z toho plynie záver, že súčasná štruktúra Spojených národov bola šitá na iné časy a dozrel čas radikálne ju zmeniť.
