Reklama

Krajina čierneho zlata

„Smotrite, kak krasivo. Točno kak v Grecii.“ Nadšený hlások patrí dievčatku, ktoré sa s rodičmi prechádza po nábreží v juhosibírskom meste Kemerovo. Je tichý večer, rieka Tom sa tu rozlieva do šírky a na jej čiernej hladine sa mihotajú odrazy svetiel z neďalekého sídliska.
Počet zobrazení: 942

„Smotrite, kak krasivo. Točno kak v Grecii.“ Nadšený hlások patrí dievčatku, ktoré sa s rodičmi prechádza po nábreží v juhosibírskom meste Kemerovo. Je tichý večer, rieka Tom sa tu rozlieva do šírky a na jej čiernej hladine sa mihotajú odrazy svetiel z neďalekého sídliska.

Neviem, či neznáma s vrkôčikmi bola niekedy pri Egejskom mori, ale keď privriem obe oči, tak jej dávam trocha za pravdu. Až na ten poletujúci sneh a ortuťový stĺpec teplomera, ktorý na konci septembra padol pod nulu. No Sibírčanom, čo na terase vysedávajú nad fľašami piva, to neprekáža. Ani milencom, ktorí sa stískajú na lavičke, ba ani miestnemu filozofovi. „Zobrali sme kusisko územia Fínsku, Poľsku, Rumunsku,“ zamýšľa sa nad paradoxom dejín päťdesiatnik a syn ho dopĺňa: ,,Aj Československu.“ ,,Áno, aj im,“ pokračuje muž. ,,Nemci prehrali dve svetové vojny, prišli o polovicu krajiny. A kde sú teraz oni a kde my?“

Lenin ukazuje na západ

Kráčam od večného ohňa pri obelisku venovanom padlým na európskych a mandžuských frontoch po aleji líp. Pri každej štítok s menom „geroja SSSR“, ktorý ju zasadil. Symbol Slovanov ďaleko od ich pravlasti zapustil zrejme hlbšie korene ako v Grassalkovichovej záhrade v Bratislave, kde stromoradie prezidentov budú tvoriť germánske duby. Kemerovo, administratívne centrum oblasti s rozlohou dvojnásobne väčšou ako Slovensko, delí od Bratislavy šesť časových pásiem, no má približne ten istý počet obyvateľov - vyše pol milióna. Nájdete tu šesť divadiel, šesť vysokých škôl, šesť štadiónov, množstvo parkov, budovy s typicky sovietskou architektúrou z 50. a 60. rokov, s neodmysliteľnými vežičkami a sochou Vladimíra Iľjiča na ústrednom námestí.

,,Bez podstavca je vysoký päť metrov,“ vysvetľuje sprievodca, ,,osem ton farebných kovov. Pred časom chceli Lenina zhodiť, no veteráni ho chránili vlastnými telami. A tak ostal. Vari aj preto, lebo vodca revolúcie ukazuje pravou rukou na západ.“ Kemerovo má od augusta 1973 aj menovca vo Vesmíre, podľa neho nazvali planétku medzi Marsom a Jupiterom. Mesto vzniklo v roku 1918 zlúčením dvoch dediniek. Búrlivý rozvoj zaznamenalo v 30. rokoch v súvislosti s ťažbou v Kuzbaskej uhoľnej panve, jednej z najrozsiahlejších na svete. Začali tu budovať tepelné elektrárne, koksárne, chemické a strojárske závody... Priam „ideálny“ terč kritiky ekológov. Strávil som tu s delegáciou Národnej rady SR na čele s jej predsedom Jozefom Migašom síce iba dva dni, no „vône“ z priemyselných zón som nezacítil.

Možno hostitelia tak perfektne zorganizovali poveternostnú situáciu ako presuny čestnej kolóny po krajine. Na každej križovatke v mestách či na vidieku stál policajt. Na severojužnej magistrále zastavili dopravu oboma smermi. Iba raz sme museli autá zabrzdiť - keď cez cestu prebehlo stádo voľne sa pasúcich koní. Ale inak Aman Gumirovič všetko zariadil, hoci osobne nevítal slovenských hostí. Gospodin Boris Nikolajevič ho spolu s ďalšími regionálnymi náčelníkmi napochytro povolal do Moskvy. Blížia sa voľby, každý týždeň sa zliepajú nové koalície, záujmy „rodiny“ sú vážne ohrozené. Čo na to šéf takej bohatej oblasti, akou je Kemerovská?

V srdci veľkého kontinentu

Gubernátor Aman Tulejev sa tu teší autorite. Neraz ho za neprítomnosti pri rokovaniach spomínali. Pochádza z Turkménska. Stihol byť komunistom, mohamedánom, nedávno konvertoval na pravoslávie. Kuzbas však pod jeho vedením prosperuje, patrí medzi neveľa regiónov, ktoré donorujú federálny rozpočet. Tulejevov blok Obnova a jednota v aprílových voľbách získal 34 z 35 kresiel v Soviete ľudových zástupcov.

„Sme srdcom Sibíri,“ pýšia sa hostitelia. Od západných hraníc RF aj od pobrežia Tichého oceánu ich delí 4000 kilometrov. Hustá cestná i železničná sieť, ročná ťažba v 90 hlbinných a povrchových baniach dosahuje sto miliónov ton uhlia. Geológovia odhadujú, že vystačí prinajmenšom na ďalších päť storočí. ,,Čornoje zoloto,“ vravia Kemerovčania. Pri jednej z jeho žíl sa zastavíme. Povrchová baňa Bačatskij pripomína desať kilometrov dlhú, poldruha kilometra širokú a vyše 200 metrov hlbokú prepadlinu. Vytvoril ju však človek za dve desaťročia pomocou bagrov a nákladných áut - belazov, ktoré po serpentínach odvážajú tony uhlia a hlušiny. Kedysi martinskí strojári ročne dodávali do belazov tri stovky motorov. Po politickom zemetrasení sa ich počet scvrkol. Pritom ich Rusi chvália, veď sú prakticky v nepretržitej prevádzke. Iba vodiči sa na autách striedajú. Žiadajú aspoň náhradné diely. Dajako prirýchlo sme ustúpili z pozícií pod kepienkom ideológie, no Američania a Japonci nezaváhali ani sekundu. Biznis je biznis.

Uhlie v centre pozornosti

Za prvých osem mesiacov tohto roku v Bačatskom vyťažili 4,7 milióna ton čierneho uhlia s vysokou kalorickou hodnotou. Pracuje tu 4,5-tisíca zamestnancov s priemerným platom 3400 rubľov, šoféri dostávajú až 6000, čo je na ruské pomery mimoriadne slušné. Tona uhlia stojí okolo 12 dolárov, dvakrát toľko jej prevoz železnicou do Európy. Celková cena je teda približne rovnaká, ako keby sme „čierne zlato“ dovážali z Ostravy či Poľska. Ale obsahuje nízku vlhkosť a tri razy menej síry. Keď riaditeľ susedného uhoľného revíru Červený brod začne hovoriť o projekte s využitím dopravných pásov, jeden z účastníkov ekonomickej časti Migašovho sprievodu prezident Matadoru Štefan Rosina ihneď spozornie. Rozmery, ktoré vyrábajú Púchovčania, sedia. Zúčastnia sa na medzinárodnom tendri. Vyzerá to sľubne.

Pred štyrmi rokmi podpísalo naše ministerstvo hospodárstva s administratívou Kemerovskej oblasti dohodu o hospodárskej a vedecko-technickej spolupráci, vlani v júni košická akciová spoločnosť Kimex slávnostne otvorila v centre Kemerova Slovenský obchodný dom. Skôr pripomína neveľký obchod, ktorý ponúka všetko možné od kryštálového skla po dámske črievičky. Najväčšiu pozornosť však delegácia NR SR venuje uhliu. Slovensko by ho rado doviezlo ešte v tomto roku za 40 miliónov dolárov v rámci deblokácií ruského trhu. Kemerovčania sú za všetkými desiatimi. Uhlia majú na sklade dosť, ale musí im to odobriť Moskva.

„Takmer šesť miliárd korún, povedzte mi,“ presviedča novinárov Migaš, „kde sa také peniaze na Slovensku váľajú po zemi?“ Chcel by pomôcť pri otváraní pribuchnutých dverí do Ruska, avšak šéfuje „iba“ zákonodarnému zboru. Na ťahu sú ministerstvá financií oboch krajín. V Budapešti sa antikomunisti nepretransformovali na rusobijcov. Maďarsko deblokuje potichu, ale isto, bez toho, aby to médiá neustále rozmazávali. Čo bude s 1,2 miliardy dolárov ruského dlhu, keď sa všetci veritelia najväčšej krajiny sveta obrátia na tzv. Parížsky klub? Naše pohľadávky by sa stali nevymáhateľné.

Nový dych ruskej ekonomiky

,,Na tomto teritóriu pôsobím vyše desaťročie. Napriek všetkým problémom ruské hospodárstvo naberá dych, čo otvára pre naše, najmä strojárske podniky veľkú príležitosť,“ hovorí generálny riaditeľ Devín banky Ľubomír Kanis. Podľa neho po rozpade bipolárneho videnia sveta by mali politici pragmaticky na prvé miesto klásť ekonomické záujmy svojich krajín. Hoci jeho banka tentoraz neuzavrela kontrakt, na základe predchádzajúcich kontaktov pomohla Slovenským elektrárňam podpísať dohodu so štyrmi štátnymi podnikmi RF v súlade s mandátom, ktorý im naše ministerstvo financií poskytlo.

„Rusko je globálnym partnerom celej Európy,“ pokračuje Kanis, „preto treba styky s ním oddémonizovať, chápať, že ide o krajinu s veľkými možnosťami. V každom prípade si treba uvedomiť, že bez podpory slovenských bánk naše podniky nemajú šancu v konkurencii so západnými firmami. Tie dostávajú masívnu finančnú i štátnu pomoc. Najmä nemecké banky radšej, akoby mali financovať podporu v nezamestnanosti, poskytujú exportné úvery pre ruské územie, čo napriek vysokému riziku prináša dvojitý efekt: znižuje nezamestnanosť v NSR, lebo udržuje výrobnú schopnosť firiem, a súčasne nadlho obsadzujú ruský trh.“ Šéf Devín banky položí aj otázku: Aký je v tomto smere reálny výkon štátneho tajomníka ministerstva financií SR Vladimila Podstránskeho, zodpovedného za deblokácie, keď sa v tomto roku na Slovensko zatiaľ nedostala ani koruna. „Nepovažujem za správne,“ zdôrazňuje, „keď ktosi z ruského národa silou-mocou vytvára obraz mafiána. Téza, že od takýchto partnerov by sme ani tovary nemali prijímať, je scestná. Veď na ruskej strane sú účastníkmi deblokácie štátne firmy, peniaze v podobe tovarov sú naše a my sme povinní nájsť cestu, ako ich čo najskôr zinkasovať. Tí, čo bránia rozvoju obchodných vzťahov s Ruskom, to robia buď z hlúposti, nevedomosti alebo zo závisti.“

Tridsať stupňov v zime i v lete

Cestujeme rozľahlou, mierne zvlnenou krajinou. Pôda na rozoraných poliach fascinuje uhľovo čiernou farbou. Inak príroda v Kuzbase pripomína Slovensko, iba v lesoch presvitá omnoho viac bielych kmeňov briez a jeseň sem prichádza o dobrý mesiac skôr. Listnaté stromy už horia všetkými odtieňmi od zlatožltej až po karmínovočervenú. Rázovité drevené domčeky v dedinách, ako ich poznáme z ruských filmov, obklopujú záhrady. Zbierajú v nich poslednú úrodu kapusty. Spolu so zemiakmi tvorí základný druh tu vypestovanej obživy. Ovocné stromy skoro vôbec nevidieť. Asi sa ich neoplatí vysádzať, keď neraz nestihnú za krátke leto dozrieť malé jabĺčka. Omnoho častejšie tu stretnete kalinu s červenými strapcami plodov. Napokon, aj z nich sa varí riedky lekvár.

„Koľko stupňov tu mávate cez zimu?“ prehodíme niekoľko viet so ženami z mestečka Belovo. „Mínus 30-35 nebýva výnimkou,“ kývajú hlavami, „no každý rok na niekoľko dní klesne teplota pod 40 stupňov. Vtedy sa tu normálne pracuje - aj v povrchových baniach. Iba žiaci ostávajú doma.“ Zima trvá od novembra do apríla. A leto? Býva tu o čosi menej stupňov - okolo tridsiatky, pravda plus. Typické kontinentálne podnebie.

Pred dvoma rokmi podpísali predstavitelia Trenčianskeho kraja a Kemerovskej oblasti dohodu o princípoch obchodno-hospodárskej, sociálnej a kultúrnej spolupráce. Preto v delegácii nechýbal ani prednosta Krajského úradu v Trenčíne Dominik Gahér, ktorý navštívil Rusko prvýkrát v živote: ,,Rusko je krajina neobmedzených možností, no každá lokalita má iné ekonomické i profesionálne zázemie, čo diktuje špecifiká podnikania. Uvedomme si, že Rusi sa k nám už správajú tak ako ku každému inému obchodnému partnerovi. Bratské trasenie rúk je minulosťou. Potrebujú tovar, a to kvalitný, vedia ho zaplatiť a my musíme vytvoriť podmienky, aby sme ho dokázali ponúknuť. Na úrovni kraja máme regionálnu radu podnikateľov, ktorí by radi vyvážali, no so spotrebným tovarom je to tu zložité. V Kemerove chýba dostatočná kúpna sila obyvateľstva. Zato veľké technologické celky sa sem dajú vyviesť.“

Na záver návštevy nás čaká veľkolepá večera. Vyhráva balalajkový orchester, celá verchuška oblasti (s výnimkou guvernéra) prednáša jeden tost za druhým. A tak pravidelne stávame s pohárikom v rukách. Keby sa len desatina želaní splnila, bolo by dobre. Akurát jeden z viceguvernérov s tromi akademickými titulmi, ktorý sa nedávno lyžoval v Tatrách, našu delegáciu zaskočil. Pripil na slovenský spôsob reštitúcie. ,,U nás sa reštituovalo,“ vysvetľuje, ,,že každý dostal rovnaký diel. U vás získal majetok iba ten, kto si ho zaslúžil.“ Lepšiemu chápaniu zložitého vývoja našich štátov by nepochybne prospela intenzívnejšia výmena turistiky i pobytov odborníkov.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama

Blogy a statusy

Reklama