Reklama
Reklama

Z rodinného kruhu

Veľmi často sa hovorí, že až druhá knižka ukáže, či autor má, alebo nemá talent. Či je to pravda, asi nikto neskúmal. Takže zostaneme len pri domnienke. A pravdu povediac, bol by som rád, keby to nebola pravda.
Počet zobrazení: 1222

 

Veľmi často sa hovorí, že až druhá knižka ukáže, či autor má, alebo nemá talent. Či je to pravda, asi nikto neskúmal. Takže zostaneme len pri domnienke. A pravdu povediac, bol by som rád, keby to nebola pravda.

Pred dvoma rokmi debutovala Veronika Šikulová žánrovo ťažko presne definovateľnými textami, ktoré vyšli pod názvom Odtiene. Čitatelia i literárna kritika prijala jej knižku vcelku s pochopením a priaznivo. Neviem, ako budú tí istí čitatelia reagovať na jej druhú knižku. Pre mňa bola sklamaním.

Šikulová sa tentoraz pokúsila o román. Námetovo zostala tam, kde sa pohybovala aj vo svoje prvej knižke - v priestore rodiny (rodičov, manžela, dieťaťa a priateľov). Jej krátke prózy boli založené na využívaní opisného i psychologického detailu, na prekvapivom postrehu, na lyrizácii a vôbec im nevadilo, že im zväčša chýbalo vnútorné epické napätie. Román je však niečo iné ako črta, poviedka, či emocionálny zápis.

Veronika Šikulová postavila do stredu diania vzdelanú ženu intelektuálku, ktorú nazýva Mátoha. Má syna a manžela. Syn žije s ňou a manžel je vykreslený len veľmi kontúrovito, sa zväčša túla kdesi po svete. Mátoha občas za ním odcestuje, inokedy je doma a azda na neho aj čaká, ale keď príde, o ich vzťahu sa vlastne nič nedozvieme. Nie je konfliktný, dokonca by som povedal, že panuje medzi nimi akási zvláštna harmónia. Ale na čom je založená? Azda len na tom, že jeden od druhého nič nežiada. Vzniká paradoxná situácia. Šikulová nám predkladá relatívne obsažný text, ktorý môžeme nazvať román, ale tento text vlastne nemá epický konflikt. Čitateľ ho číta, určitý čas čaká, čo sa bude diať, až napokon rezignuje a text odloží, alebo sa začína nudiť.

Veronika Šikulová je veľmi dobrá štylistka, takže azda text dočíta predsa len väčšina čitateľov. Možno, že ženské čitateľky, najmä intelektuálne zamerané, mu budú lepšie rozumieť ako ja. Ale nie som presvedčený o tom, že tento text zaujme širokú čitateľskú verejnosť.

V krátkych prózach Šikulová využívala náznakovú reč, ktorou zvýrazňovala detail a dokonca neraz dodávala textom lyrickosť. Aj vo svojom románe využíva často úsečný spôsob vyjadrovania. Výsledok je však iný. Lyrickosť sa stratila. Azda možno hovoriť len o akomsi permanentne prítomnom smútku. Lyrickosť nahradila popisná vecnosť. Celý text je vlastne hromadením detailov, z ktorých sa odvíja nedynamický dej, ktorým sa autorke nepodarilo nijak výraznejšie načrieť do psychického života, či do myslenia súčasnej modernej ženy. Jej hrdinka je na hranici medzi premýšľajúcou intelektuálkou a bežnou, znudenou ženou v domácnosti.

Neviem, čo románom chcela autorka povedať. Filozofia jej hrdinky je veľmi nejasná. V texte niet ani náznaku sentimentality, ale ani žiadne emancipačné, či feministické myšlienky. Niet v ňom ani náznaku po manželských problémoch a dokonca ani náznak erotiky, a o sexe ani nehovoriac. Život Mátohy jednoducho plynie a plynie v jej individuálnej osamotenosti v kruhu rodiny a priateľov, ktorí sú pre hrdinku citovo veľmi dôležití, ale predsa len zostávajú skôr kulisami v jej osobnom príbehu ako aktívnymi hrdinami.

Nuž čo, dúfam, že tretia kniha Veroniky Šikulovej bude o niečo zaujímavejšia ako jej posledný román Z obloka (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1999).

Autor je literárny vedec a pedagóg

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama