Staromódny rebel

Švédska Akadémia vied sa tento rok rozhodla udeliť Nobelovu cenu za literatúru nemeckému spisovateľovi Günterovi Grassovi. Jeho prvá reakcia pre agentúru DPA bola: „Pociťujem radosť a hrdosť. Spontánne sa pýtam, čo by na to povedal Heinrich Böll. Mám pocit, že by súhlasil.“ A vzápätí dodal: „Čo by na to asi povedala moja mama?“
Počet zobrazení: 1164

Švédska Akadémia vied sa tento rok rozhodla udeliť Nobelovu cenu za literatúru nemeckému spisovateľovi Günterovi Grassovi. Jeho prvá reakcia pre agentúru DPA bola: „Pociťujem radosť a hrdosť. Spontánne sa pýtam, čo by na to povedal Heinrich Böll. Mám pocit, že by súhlasil.“ A vzápätí dodal: „Čo by na to asi povedala moja mama?“

Na Grassovom ocenení nie je nič senzačného, ako tomu bolo pred dvoma rokmi, keď cenu dostal Dario Fo. Vlastne sa o ňom, ako možnom kandidátovi dlho uvažovalo. Otázkou je skôr, prečo si na neho spomenuli až teraz, keď od vydania jeho najväčšieho diela Plechový bubienok uplynulo štyridsať rokov. Jeho ocenenie prichádza pre Nemecko po dlhej odmlke. Naposledy v roku 1972 dostal Nobelovu cenu Heinrich Böll. Böll i Grass dokázali presvedčiť svetovú verejnosť, že nemecká povojnová kultúra čerpá aj z iných zdrojov, ako je nacionalizmus a ríšsky resentiment 50. rokov. „Grass dostal poslednú Nobelovu cenu v tomto storočí. A to je na konci, pre Nemcov tak strašného storočia, veľké duchovné víťazstvo,“ napísal Frankfurter Allgemeine Zeitung. V reakcií nemeckých médií sa však ozývajú aj iné hlasy. Pravicový Die Welt tvrdí, že ocenenie sa nedostalo tomu pravému, aj keď chápe symboliku tohto gesta a argumentuje: „Grass svoj zenit prekročil pred desaťročiami a ako autor vlastne jedinej výnimočnej knihy Plechový bubienok v zásade ani nespĺňa kritériá Nobelovej ceny.“

Na spisovateľovu adresu sa v poslednom desaťročí vzniesla mohutná vlna kritiky. Marcel Reich Ranicki, guru nemeckého literárneho života, azda známejší kritik ako mnohí súčasní nemeckí spisovatelia, sa nechal v roku 1995 vyfotografovať pre Der Spiegel s roztrhnutým Grassovým románom Šíre pole. Teraz ale vo svojej reakcii na ocenenie uviedol: „Som nesmierne rád. Pokiaľ si niekto zo súčasných po nemecky píšucich autorov túto cenu zaslúži, tak je to Günter Grass.“ Grassov vydavateľ Steidl Verlag sa ale napriek nepriazni kritiky iste nemôže sťažovať na nezáujem čitateľov. Ten je stále enormný. Grass pri svojich „čítacích turné“ dokáže zaplniť obrovské sály aj niekoľkokrát. Z jeho najnovšej knihy Moje storočie sa už predalo 240 tisíc výtlačkov a v uplynulých dňoch vyexpedovali až 400 tisíc zväzkov rôznych Grassových diel. Zhodou okolností minulý týždeň vyšiel aj český preklad knihy Moje storočie.

Rodný Gdaňsk

Günter Grass sa narodil 16. októbra 1927 v hanzovnom meste Gdaňsk. V čase medzi prvou a druhou svetovou vojnou malo štatút slobodného mesta a nieslo svoj pôvodný pruský názov Danzig. Nemeckí živel v tom čase tvoril v meste väčšinu, no okrem nej tu žili Poliaci a Kašubovia, ktorí, podobne ako Lužickí Srbi, patria k jednej zo slovanských, dnes už zabudnutých vetiev. Z tohto etnika pochádzala aj Grassova matka. Jeho otec bol nemeckým obchodníkom, majiteľom koloniálu. V tomto prostredí vyrastal a tento svet sa neskôr stal aj svetom jeho literárnych postáv. Keď vypukla vojna, bol Gdaňsk ako prvý tŕňom v oku nacistom. Ani nie štrnásťročného ho zasiahla mašinéria Hitlerovej mládeže a ako dospievajúci chlapec bol odvelený k Wermachtu na front. Po zranení padol do amerického zajatia, z ktorého bol v roku 1946 prepustený. Žil v Porýní, pracoval v poľnohospodárstve a v baniach na draselnú soľ. Začal študovať na düsseldorfskej Akadémii umení a v roku 1953 na Berlínskej akadémii. Ani túto školu, ako ani žiadnu inú nedokončil. Venoval sa sochárstvu, grafike a čoraz viac sa začal venovať literatúre, najmä poézii. Na odporúčanie Gottfrieda Benna, ktorý spoznal jeho talent, sa začal orientovať na prózu.

Monštrum spomienok

Keď v roku 1958 na jednom zo stretnutí Skupiny 47, združenia, ktoré až do roku 1990 hralo významnú úlohu v literárnom svete vtedajšej NSR, čítal úryvok zo svojej prózy Plechový bubienok, prijali ho nadmieru pozitívne. Veľmi rýchlo sa z neho stal spisovateľ so svetovým renomé. Kniha opisuje príbeh malého Oskara Matzerata, ktorý žije v Gdaňsku a v čase vypuknutia vojny sa rozhodne ďalej nerásť. Táto jeho reakcia na šialenstvo okolitého sveta je akoby rozprávkovým trikom vsadeným do reálneho sveta. Je to poetický obraz, prostredníctvom ktorého sa Grass už vtedy stal živým klasikom. V roku 1961 vyšiel jeho ďalší román Mačka a myš a o dva roky neskôr Psie roky, ktoré spolu tvoria voľnú Gdaňskú trilógiu. Predstavujú vyvrcholenie Grassovej tvorby. Zviditeľnenie desivých snov bolo pre neho prostriedkom, ako sa od nich oslobodiť. Aj keď „vypísanie sa“ malo veľkú literárnu hodnotu, pre Grassa znamenalo aj osobne sa dostať zo závislosti na tomto období. Ako to sám nazval, „oslobodenie sa spod vplyvu monštra spomienok“.

V období rokov 1960-66 vyšli preklady jeho diel v dvanástich štátoch. Verejnosť bola plná veľkých očakávaní. Nebol by to ale Grass, ktorý by nešokoval niečím novým. Tentoraz nie však literatúrou.

Bubeník SPD

V roku 1961, v čase prvej kandidatúry Willyho Brandta na post kancelára, sa Grass ponúkol redigovať jeho predvolebné prejavy. Keď 13. augusta oddelil múr východný Berlín od západného, napísal ihneď list A. Seghersovej, v ktorom ju vyzýva na protest proti ostnatému drôtu oplocujúcemu kedysi koncentračné tábory. O dva dni neskôr adresoval otvorený list Zväzu východonemeckých spisovateľov. Žiadal ich otvorene pomenovať udalosti z 13. augusta pravým menom. Grass sa postavil aj proti salónnym ľavičiarom esteticky sa štylizujúcim, ktorí skutočné masy - plebejcov ponechávajú ich vlastnému osudu. Žiadal preto, aby ľavica zanechala spory v ideologickej rovine a brala zreteľ najmä na široké masy. Grass jasne vymedzil kontúry svojho angažovania sa voči radikálnej ľavici. Im adresoval slová: „Ó, vy úzkoprsí radikáli, pre ktorých pokračujú reformy príliš pomaly a protirečivo. Chcete sa zapáčiť revolúciám, ktoré sa už dávno konali a samé sa zmarili, zatiaľ čo množstvo vysmievaných reformátorov, pokiaľ prežili revolúcie, sa neúnavne snaží všetko zlepšovať. Svoj program prispôsobujú meniacim sa časom, hoci ich brzdia kompromisy. Nekonečne pomaly napredujú a nazývajú sa sociálnymi demokratmi. Im patrí moje uznanie. Ich porážka je mojou porážkou.“ Grassovým heslom bolo - možné malé kroky k lepšiemu. Naplno sa zapojil do predvolebnej kampane v roku 1965 a porážku SPD vnímal ako svoju vlastnú. V roku 1969 a 1972 absolvoval stovky mítingov po boku Willyho Brandta, stále ale zostal tým, čím bol - angažovaným spisovateľom. Keď revolučná vlna na univerzitách v roku 1968 bola na najvyššom bode, vystúpil v Belehrade na stretnutí spisovateľov: „Som protivník revolúcie, ľutujem obete, ktoré sa museli priniesť v jej mene. Ľutujem jej nadľudské ciele, jej absolútne nároky, jej nehumánnu netolerantnosť. Obávam sa mechanizmu revolúcie, ktorá si ako elixír pre svoju existenciu musí vytvoriť permanentnú kontrarevolúciu.“

Udalosti z augusta 1968 v Československu ho nenechávali ľahostajným. Spolu s Heinrichom Böllom verejne odsúdili sovietsku intervenciu. Reakcia nášho režimu nenechala na seba dlho čakať - Grass nemohol ďalej u nás vychádzať. Za preklady zo 60. rokov vďačíme českému germanistovi Vladimírovi Kafkovi a našej prekladateľke Perle Bžochovej. Po revolúcii nám ho „znovuobjavil“ Hanuš Karlach. Bohužiaľ, za uplynulé desaťročie sa na našom knižnom trhu neobjavil ani jeden slovenský preklad.

Večný anarchista

Aj v ére sociálnodemokratických kancelárov Brandta a Schmidta si udržiaval svoju kritickosť. Po dlhé roky praktizujúci katolík, v roku 1974 vystúpil z radov cirkvi na protest proti biskupmi navrhovanému interrupčnému zákonu. Vyjadroval značné sympatie voči mierovým a ekologickým hnutiam, neustále kritizoval svoju vlasť za postoj voči azylantom.

Po znovuzjednotení Nemecka v roku 1989 sa kriticky vyjadroval k spôsobu, akým prebehlo, no nikdy nebol proti zjednoteniu ako takému. Literárne svoj postoj vyjadril v knihe Šíre pole, v ktorej porovnáva zjednotenie Nemecka v 19. a 20. storočí. V roku 1993 sa v zlom rozišiel s SPD, ale jeho nádej v Helmutha Kohla tiež nemala dlhé trvanie.

Kto videl a počul jeho plamennú reč v roku 1997 vo frankfurtskom Paulskirche pri udeľovaní mierovej ceny tureckému spisovateľovi Y. Kemalovi vie, že Grass sa nezmenil. Pre niekoho je možno staromódny so svojimi názormi a kvetnatým barokovým jazykom. On však naďalej pranieruje nešváry nemeckého politického a spoločenského života. Angažovanie sa pre neho stalo spôsobom existencie. Mimochodom, Grass pred novinármi vyhlásil, že značnú časť z „nobelovských“ peňazí mieni darovať na fond pre pomoc Rómom z východnej Európy.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984