Reklama
Reklama

Ľudský faktor v Tokaimure

Japonsko je jednou z nemnohých krajín, ktoré zvládajú náročnú technológiu chemického spracovania jadrového paliva (v priemyselnom meradle ďalej USA, Rusko, Veľká Británia, Francúzsko, Belgicko, India a Čína). V spracovateľskom závode Tokaimura, 120 km severovýchodne od Tokia, vo štvrtok 30. 9. 1999 o 10,35 miestneho času došlo k jadrovej havárii 4. stupňa sedemstupňovej stupnice IAEA, pri ktorej dochádza k bezprostrednému ohrozeniu v rámci jadrového zariadenia.
Počet zobrazení: 746

 

Japonsko je jednou z nemnohých krajín, ktoré zvládajú náročnú technológiu chemického spracovania jadrového paliva (v priemyselnom meradle ďalej USA, Rusko, Veľká Británia, Francúzsko, Belgicko, India a Čína). V spracovateľskom závode Tokaimura, 120 km severovýchodne od Tokia, vo štvrtok 30. 9. 1999 o 10,35 miestneho času došlo k jadrovej havárii 4. stupňa sedemstupňovej stupnice IAEA, pri ktorej dochádza k bezprostrednému ohrozeniu v rámci jadrového zariadenia.

Haváriu spôsobilo prekročenie kritickej hmotnosti spracovávaného obohateného uránu, ktoré trvalo do piatku 9,30. Ožiarených bolo 33 pracovníkov. Z nich dvaja, 35-ročný Hisaši Ouči a 29-ročný Masata Šinohara dávkou, ktorá môže spôsobiť ťažkú nemoc z ožiarenia. Rádioaktivitou sa zamorili aj traja pracovníci, ktorí ošetrovali postihnutých. Intenzita radiácie v závode sa 1. októbra pohybovala okolo 3,3 mSv (milisievertov) za hodinu, čo je približne ročná dávka prírodného pozadia. Podľa prvých informácií išlo o prekročenie povoleného množstva uránu rozpúšťaného v kyseline dusičnej, keď namiesto 2,4 kg použili 16 kg.

Prekročená kritická hmotnosť

Havária vyvolala opätovnú otázku: Aká je úloha ľudského faktora v modernej technike? Vyvolanie jadrovej reakcie vo veľkom meradle sa zakladá na princípe, že z povrchu podkritických množstiev štiepiteľného materiálu unikajú neutróny potrebné na rozvíjanie reakcie. Ale ak sa zmenší pomer povrchu k objemu (pri raste množstva materiálu a jeho usporiadaní do guľového tvaru), alebo odrazom neutrónov dovnútra materiálu a ich spomalením napr. vo vodnom prostredí, neutróny reťazovito narastajú a rozširujú rozsah štiepnej reakcie. Takéto prekročenie v mikrosekundovej škále iniciuje jadrový výbuch v atómových bombách a naopak, regulovane sa mierne presahuje pri rozbiehaní jadrových reaktorov. Pred asi 1,7 miliardou rokov si podobný experiment dovolila príroda v juhovýchodnej Afrike (Oklo, Gabun), keď v geologických vrstvách obohateného uránu vznikli na dobu asi 100 000 rokov priaznivé podmienky na prekročenie kritickej hmotnosti - produkty zostali uložené pod povrchom zeme.

Prvá negatívna skúsenosť s javom prekročenia kritickej hmotnosti pochádza z konca 2. svetovej vojny z laboratórií v Los Alamos v USA, kde v rámci tajného projektu Y vývoja atómovej bomby sa ožiaril smrteľnou dávkou oduševnený fyzik Louis Slotin. Mechanicky približoval podkritické množstvá obohateného uránu a iba vlastnoručným rozhodením zabránil väčšiemu výbuchu. Takéto riziká sa už vedome neopakovali ani v hektickej atmosfére výroby novej zbrane. Jednako, od roku 1945 zaregistrovali 59 menších či väčších havárií spojených s prekročením kritickej hmotnosti.

Nepodceňujme technické vzdelávanie

Práca so štiepiteľnými materiálmi (urán-235, urán-233 a plutónium-239) má svoje špecifiká. Rozmery zariadení, spracovávané množstvá a chemické zloženie látok sa konštruujú a regulujú tak, aby nemohlo dôjsť v žiadnej časti aparatúry a pri normálnej operácii k prekročeniu kritického množstva materiálu. Pokiaľ napr. v bežných chemických procesoch prekročenie istej koncentrácie látok vo vodnom roztoku nenesie priame riziko, jednoduché zvýšenie koncentrácie štiepiteľného plutónia nad 9 gramov na liter znamená smrtiaci záblesk neutrónového a gama žiarenia, deštrukciu podobnú chemickej explózii. Najnepríjemnejšími faktormi pritom sú, že zastavenie štiepnej reakcie nie je jednoduchým „hasením“ a následné rozptýlenie rádioaktívnych látok v okolí spôsobuje ťažko odstrániteľnú kontamináciu. Tým sa jadrová explózia líši od obyčajného výbuchu povedzme v dynamitke, aj keď bezprostredná deštrukcia je podobná (deštrukcia materiálu pri prekročení kritickej hmotnosti môže byť dokonca menšia).

Ak napriek týmto poznatkom k prekročeniu v závode došlo, znamená to, že podľa všetkého pracovníci z neznámych dôvodov obišli technologický protokol a „oklamali“ kontrolné zariadenia. Niet pritom pochýb o tom, že národ, ktorý ako jediný má otrasnú skúsenosť z Hirošimy a Nagasaki, nemôže nepristupovať k jadrovej technike s maximálnou zodpovednosťou.

Súčasné skúsenosti z veľkých jadrových havárií napr. Kyštymu na Urale, A1 v Jaslovských Bohuniciach, ukrajinského Černobyľu či teraz z japonskej Tokaimura naliehavo upozorňujú, že limitujúcim faktorom v „High-Tech“ je človek, jeho kvalifikácia a morálne kvality. To nech sa stane poučením pre každú tendenciu pestovať človeka-konzumenta a podceňovať úroveň jeho technického vzdelávania dokonca na úrovni tzv. radových pracovníkov. Tým však nechcem povedať, že je morálne, ak vysokokvalifikovaní operátori, hoci z našich jadrových elektrární sú platení na úrovni priemerných bankových úradníkov. Bez uznania a ocenenia technického myslenia nemôže civilizovaná spoločnosť produkovať tvorcov, ale dokonca ani užívateľov a konzumentov nových technológií.

Autor je profesor na Prírodovedeckej fakulte UK Bratislava

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama