Ako upevniť európsku identitu
Nevyhnutne potrebujeme novú európsku politiku. Potrebujeme novú hospodársku politiku, ktorá podporuje mladých podnikateľov a inovácie. Potrebujeme novú kultúrnu politiku, ktorá dá Európanom opäť schopnosť rozprávať svoje vlastné dejiny. A ďalej sociálnu politiku, ktorá by nám uchovala kapitalizmus sociálneho trhového hospodárstva.
Budeme mať dosť síl pre všetky tieto nové začiatky? Skôr nám hrozí pesimistická nálada, ktorá bola charakteristická pre predchádzajúci „koniec storočia“. Jej dôsledkom je traktovanie svetových vojen a holocaustu len ako historických udalostí; renesancia nevôle z kultúry, nuda, oslava pospolitosti a odmietanie spoločnosti, stavanie emócií proti racionálnosti, znehodnocovanie dejín a politiky. Ešte sa noví šamani nedajú spoznať, niekoľko rokov propagácie takýchto nálad však bude mať svoje dôsledky. Dnešní proroci sú o triedu slabší ako boli Spengler, Klages alebo Heidegger. Neutešujeme sa tým. I opakovanie tragédie ako frašky by bolo koncom každej európskej perspektívy.
O čo ide v súčasnosti
Stále ešte hovorím o nadstavbe, fejtónoch, o tých, ktorí sa cítia na okraji priepasti. Stále ešte dôverujem - požičiam si výraz od H. G. Enzensbergera - „mase a jej neotrasiteľnému skepticizmu“, väčšine obyvateľstva, ktoré sa stará o svoje záujmy a svoju každodennosť. Pre väčšinu Nemcov je, chvalabohu, pracovné miesto pre dcéru dôležitejšie ako národ, poradcovia stavebných sporiteľní sú pre nich zaujímavejší ako tirády charizmatických psychoterapeutov a starosti o rodinu sú dôležitejšie ako diskusie o komunitarizme. S Francúzmi, Talianmi alebo Belgičanmi to nebude inak. Na slovo „základné hodnoty“ predstavitelia odborov, učitelia a špecialisti na softvér príliš nebudú reagovať. Oveľa viac ich zaujímajú problémy spojené s dôchodkovým pripoistením, s drogami v školách alebo otázky fungovania Windows na ich počítačoch. Máme problémy: je to masová nezamestnanosť, slabošské politické triedy, rozkolísané politické systémy, strnulé industriálne štruktúry, rastúcu kriminalitu vo veľkomestách. Máme čo robiť, dokonca niekedy by to mohli byť aj „revolúcie“. Ale situácia vôbec nie je beznádejná. Je zbabelosťou, gýčovitosťou a nezodpovednosťou chápať súčasnú situáciu ako „koniec sveta“ a prirovnávať ju ku koncu minulého storočia, k roku 1913 alebo dokonca k roku 1933.
Projekt liberálnej revolúcie
Avšak projekty, ktoré musíme realizovať, sú naozaj zložité. Ich realizácia si vyžaduje „liberálnu revolúciu“, teda zmeny porovnateľné s Rooseveltovým New Deal, s bojom Martina Luthera Kinga o zrovnoprávnenie rás. Uvediem päť príkladov takýchto projektov. Nie je to len jednoducho formulácia „základných hodnôt“, ktoré by existovali niekde v ríši ideí. Každého, kto sa rozhodne hlásať nám nejaké „hodnoty“, by sme sa mali posmešne spýtať: Prečo tak málo ľudí nasleduje vaše „hodnoty“? Mne nejde o „hodnoty“, ale o rámce myslenia, ktoré musíme ako Európania rozvíjať, aby nezostali pre nás vyhradené len také povolania ako sprievodca v múzeu, historik umenia, kuchár a taxikár. Otázku, či úlohu obnovy týchto rámcov myslenia uznajú aj príslušné európske elity, si však musíme postaviť podobne ako ich kladieme našim filozofom „základných hodnôt“.
Rekonštrukcia politického myslenia
Za prvú úlohu považujem rekonštrukciu politického myslenia. Naša zločinecká minulosť nás zvádza k pokusom odmyslieť si také základné politické kategórie ako moc a priorita. Filozof Sloterdijk povedal, že „Európa sa stane seminárom, kde sa ľudia myšlienkovo usilujú prekonať imperiálnosť“. V seminároch možno špekulovať, nie však konať. Pokus považovať ekonomický úpadok Európy za „sugestívne pozadie“ je práve tak klamlivá ako eticky grandiózna, ekonomicky a politicky však nerealizovateľná „vízia“ Vladimíra Mečiara pozdvihnúť Slovensko za šesť alebo osem rokov tak, aby sa mohlo s Francúzskom spojiť do jedného (konania schopného) štátneho zväzku. Európa musí nástojiť na svojej univerzálnosti. Sloboda, právny štát, ľudské práva, to nie sú „lokálne pozoruhodnosti, ako kilt alebo jedenie slimákov“. Európska politika sa nesmie dať hnať od jednej intervencie k druhej. Na to, aby sme ustanovili spravodlivosť na celom svete, nemáme dosť moci. „Poznanie miestneho je dušou služby“, tak sa raz vyjadril von Stein.
Uchovanie spomienok
Druhou úlohou je uchovanie si spomienok na prvú polovicu dvadsiateho storočia. To je bojom proti novej dekadencii, nálady konca storočia, ktorá je charakteristická pre časť európskej inteligencie. Len analyzujme paralelizmus medzi vojnou a umením v jednom z románov Petra Handkeho - až vo vojne sa veci stávajú tým, čím sú. Len vojna - jej začiatok v spomenutom románe P. Handke kladie do roku 1997 - zaostruje ľudské zmysly. Politika a dejiny sú v tomto druhu umenia niečo ideologické, čo odvádza ľudí od kontaktu s vecami. V dôsledku prílišného prakticizmu súčasná politika veľmi často provokuje takéto extrémne názory. Musíme sa však pokúsiť udržať ľudí pri zemi. Významný taliansky filozof Norberto Bobbio hovorí, že veľký problém nerovnosti medzi ľuďmi a národmi zostal rovnako závažný ako kedykoľvek v minulosti. Ani protiklad ľavice a pravice sa nestratí vo výškach ekologizujúcej alebo ontologizujúcej filozofie. Musíme sa snažiť, aby sa o málo vznešené remeslo politiky zaujímalo dostatočné množstvo statočných ľudí, tak, aby sme mohli úspešne bojovať proti prekliatej biede vojen, ktoré kvária Európu už stáročia a ktoré boli obzvlášť zničujúce v našom storočí.
Kultúrna identita
Treťou úlohou je kultúrna identita Európy a to v zmysle výroku pripisovaného Jeanovi Monetovi, podľa ktorého, keby mal začať ešte raz so zjednocovaním Európy, začal by kultúrou. Nejde tu o exponáty v európskych múzeách, o pýchu na grécke, latinské alebo židovské kultúrne poklady, o hranie sa na „svoje“ a na „ozajstnosť“. Remi Braque, francúzsky znalec Platóna a Aristotela hovorí, že kultúra nie je niečím, čo môžeme pokojne vlastniť, ale niečím, čo si musíme tvrdo vybojovať. Nejde o to, čo komu patrí, ale o to, čo si s tým, čo sme zdedili, počneme. V polemike proti apoštolom autenticity Braque píše: „Ako Francúz som hrdý na to, že patrím k národu zradcov: Galovia boli totiž dosť inteligentní na to, aby si dali vziať svoju autenticitu - ku ktorej patril aj milý zvyk ľudských obetí - rímskou civilizáciou.“ V Nemecku potrebujeme práve takýchto zradcov, teda zradcov na „nemeckosti“ Fichteho, Jahna, Arndta e tutti quanti. Európa je otvoreným útvarom, rámcom. Kritickou reflexiou našich skúseností s vojnou, technikou, deštrukciou prírody, náboženským fanatizmom a tvorivou duchovnosťou musíme rozvinúť „identitu“, ktorá sa dokáže vyrovnať s dnešným svetom, aký naozaj je.
Idea vzdelania
Štvrtá úloha sa týka idey vzdelania, zastavenia úpadku európskych vzdelávacích inštitúcií. Bismarck vo svojich spomienkach píše, že jeho ročníky opúšťali gymnázium so svetonázorom „neurčitého panteizmu“. Dnes je to zrejme neurčitý relativizmus a historizmus. Už nediskutujeme o hodnotách, ale o vzťahoch medzi účelmi a prostriedkami. V USA sa vášnivo diskutuje o tom, či nedať v školách prednosť dielam súčasných živých farebných žien pred dielami mŕtvych bielych mužov; v Nemecku sa hašteríme o povinné a nepovinné maturitné predmety. Jedine zaujímavá otázka, totiž koho a čo máme študovať kvôli veci samej, nehrá nijakú úlohu. Môže vôbec vzniknúť Európa, keď Berlín alebo Brusel nebudú také internacionálne mestá ako bola Viedeň rakúsko-uhorskej monarchie? Nie je dvojjazyčné vzdelávanie podmienkou upevnenia európskej identity? Nemal by každý Európan, ktorý sa dostane do významnej pozície prečítať Augustínov Boží štát, Machiaveliho Knieža, Heineho Knihu piesní a Musilovho Muža bez vlastností? Takéto otázky dnes pôsobia naivne, anachronicky a nezrozumiteľne. Pretože sebapotvrdenie európskych národných štátov je nemožné a vývoj istých „medziútvarov medzi národnými štátmi a organizáciami patriacimi do komplexu Organizácie spojených národov“ je nevyhnutnosťou, musíme tieto otázky zbaviť nádychu smiešnosti. Európa sa dostane do pohybu len vytvorením vlastných mýtov, len tým, že sa vytvoria idey, príbehy, a provokácie, ktoré upevnia európsku identitu.
Politika inovácií
Potrebujeme novú politiku inovácií. Európa musí prekonať to, čo nemecký filozof Karl Jaspers nazýval „nezakotvenosť špecialistov“, musí prekonať absolutizáciu logiky trhu. Musí však prekonať aj strach pred vlastnou odvahou. Hospodárstvo, politika, veda a kultúra sa musia stať systematickým dialógom o výskume, vývoji a výrobe. Samozrejme, mám na mysli výrobu, ktorá bude šetrná k prírode. Takáto inovačná politika bude iste úvodom do nového obdobia vzostupu, do rozvoja nových technológií prostredníctvom rizikového kapitálu, daňovej politiky, reformy bankovníctva. Zároveň to však bude i reforma sociálneho štátu, pretože ten dnešný už nie je možné financovať. Prebranie amerického štandardu napríklad v zdravotníctve by však viedlo k tomu, že Európania by odmietli svoje vlády. To však znamená, že inovácie tohto typu si vyžadujú veľkorysosť, veľký projekt.
Autor je nemecký politik a publicista
