Národ musí mať vôľu existovať

Vo vašej knihe Spriatelení susedia sa v úvode zaoberáte pojmom identity národa, formovaním vlastnej cesty pre štát. Medziiným citujete napríklad rakúskeho politológa Antona Pelinku, podľa ktorého bola rakúska identita len únikom z nemeckej zodpovednosti. Ako vnímate tieto pojmy vy? Aké bolo spojenie medzi nacionalizmom a nacionálnym socializmom?
Počet zobrazení: 1601

Gabriele Matznerová - Holzerová

Strednú školu ukončila vo Viedni, ďalšiu, tzv. high school v USA. Gabriele Matznerová-Holzerová je veľvyslankyňou Rakúska v SR od januára 1997. Narodila sa 10. augusta 1945 v Kitzbüheli v Tirolsku. Po ukončení štúdia práva vo Viedni a absolvovaní diplomatickej akadémie začala svoju kariéru na rakúskom Spolkovom ministerstve zahraničných vecí. Počas pobytu na rakúskom veľvyslanectve v Moskve mala na starosti právne a konzulárne záležitosti, v New Yorku pri Spojených národoch sa venovala ľudským právam a problémom Južnej Afriky. Na rakúskom veľvyslanectve vo Washingtone sa zaoberala rozpočtovou a finančnou politikou, medzinárodnými finančnými organizáciami a situáciou zahraničných Rakúšanov. Počas dvojročného pôsobenia (1981-1983) na Úrade rakúskeho spolkového kancelára, ktorým bol vtedy Bruno Kreisky, zodpovedala za oblasť zahraničnej politiky. Ako generálny konzul pracovala pri rakúskej delegácii a neskôr na konzuláte v Berlíne. Od roku 1993 bola zástupkyňou riaditeľa Diplomatickej akadémie vo Viedni, o štyri roky neskôr prišla do Bratislavy už ako veľvyslankyňa Rakúska v Slovenskej republike. Je vydatá, má jednu dcéru.

 

Vo vašej knihe Spriatelení susedia sa v úvode zaoberáte pojmom identity národa, formovaním vlastnej cesty pre štát. Medziiným citujete napríklad rakúskeho politológa Antona Pelinku, podľa ktorého bola rakúska identita len únikom z nemeckej zodpovednosti. Ako vnímate tieto pojmy vy? Aké bolo spojenie medzi nacionalizmom a nacionálnym socializmom?
- Prehnaný nacionalizmus nie je objavom nacionálneho socializmu, avšak v medzivojnovom období bol iste veľmi dôležitým a veľmi deštruktívnym faktorom pre samotné Nemecko a pre Európu. Proti tomu stojí otázka súdržnosti obyvateľstva štátu, ktoré má istý druh sebavedomia a pocitu spolupatričnosti. Nie je to nič negatívne, skôr je predpokladom pre to, že ľudia, ktorí na tomto území žijú, vyvíjajú isté úsilie a schopnosť, urobiť zo svojej krajiny niečo pozitívne. Môže sa to označiť ako patriotizmus, môžeme sa dohadovať, prečo títo ľudia spolu držia a čo ich spája.

Dá sa súdržnosť národa nejako definovať?
- Nikde to nie je napísané, neexistuje žiadne pravidlo, ktoré by to stanovovalo, môžeme tento pocit označiť aj ako identitu. Nezostáva statický, nevieme, aké kritériá sú potrebné na to, aby mal národ identitu, či je to reč, história, kultúra v najširšom zmysle. Všetky tieto elementy však u národa hrajú istú úlohu.

Téma „anšlusu“ Rakúska patrí k hlavným vo vašej knihe. Hovoríte, že sčasti bol dobrovoľný, ale politická nestabilita bola dôležitým dôvodom, prečo sa vôbec uskutočnil. Chýbali osobnosti, ktoré by tento krok mohli zastaviť?
- Znovu musíme rozlišovať - čo je v súčasnosti veľmi ťažké, lebo každý si všetko chce zjednodušiť - rakúske a nemecké, resp. európske komponenty tejto skutočnosti. Prínos Rakúska k vlastnému zničeniu leží v najrozličnejších faktoroch, ktoré zhrňujú, že nový rakúsky štát nemal žiadnych politikov (lebo národ nikto nebral do úvahy, toho sa nikto na nič nepýtal), ktorí by mali vôľu urobiť niečo z krajiny, ktorú im nanútili. Jedni boli primálo patriotmi, a iní primálo demokratmi. Rýchlo tak došlo k okolnostiam podobným vojnovému stavu. Sami sme sa oslabili, sami sme sa dostatočne „nechceli“. Všetko ostatné z toho vyplývalo. Aj veľké politické a hospodárske chyby.

Bola to teda chyba Rakúska samotného?
- Pre agresívne Nemecko sa stalo ľahkou korisťou, predsa nevpochodovali do krajiny z dôvodu, že Rakúšania sú milí alebo túžia po anšluse. Bola to príprava na vojnu, strategické dôvody. Rakúsko malo dôležitú strategickú pozíciu a ďalším cieľom, nasledujúcou obeťou sa stalo Československo, to bolo jasne plánované a predpokladané. Pokiaľ ide o ďalšie okolnosti, hlavným scenáristom bolo Nemecko, Európa a svet anšlus ignorovali, neexistoval proti nemu žiadny protest, hoci išlo o jednoznačné posilnenie Nemecka. Bohužiaľ, tak to bolo. Je však nesprávne pripisovať celú vinu jednej strane.

Slovensko tiež pred vojnou zasiahol fašizmus. Vidíte nejaké rozdiely alebo podobnosti v osudoch Rakúska a našej kajiny?
- To je, prirodzene, veľmi háklivá otázka, a ja nie som historička, hoci sa históriou rada zaoberám. Pre mňa je trochu riskantné vyjadriť sa k tejto téme, lebo jednoducho nemám dosť znalostí. Ale zdá sa mi, bez toho, aby som zachádzala do detailov, že nejaké podobnosti existujú. Bola v Rakúsku doba pred anšlusom, keď panoval druh diktatúry, autoritársky režim (1934-38), ktorý bol značne klerikálne-fašistický. Jeho cieľom bolo odmietnuť Nemecko. Pri tom sa „dobrovoľne“ - v skutočnosti pod tlakom - robila politika, ktorá sa v istých rysoch podobala nacistickej politike v Nemecku. Ale prosím, nie prenasledovanie Židov, to sem nepatrí. Bol to istý druh bezmocného a neskôr aj stroskotaného pokusu, navždy sa zbaviť Nemecka. To sa, samozrejme, z rôznych dôvodov nepodarilo. Prichádza mi na um, že v tejto fáze histórie to bol prinajmenšom jeden podobný element s tou vašou. Tiež bol pokusom držať si Nemcov od seba a robiť politiku, ktorej vzorom sa stalo vo veľkej miere práve Nemecko.

A iné podobnosti?
- Pri už spomenutom type režimu zrejme končí každá paralela alebo každé možné porovnanie. Inou otázkou je súčasnosť. Pripadá mi to tak, že v medzivojnovom období najdôležitejšia časť politickej elity neakceptovala vtedajší stav a málo urobila pre svoju krajinu, čo pre malý štát nie je netypické. Fenomény tohto typu sú aj v súčasnosti prítomné na Slovensku, že si možno poviete, načo sme vôbec tu, načo máme tento štát a podobne. Túto otázku si predsa možno položiť vždy: načo jestvuje akýkoľvek štát? Všetky sú predsa umelé. Malo by sa však pristupovať k tomu pragmaticky: dobre, teraz tu máme krajinu a urobíme z nej to najlepšie.

Stále sa objavujú nové historky o tom, že niekde žije zločinec z druhej svetovej vojny, ktorý zostal nepotrestaný. Urobilo sa v tejto oblasti dosť?
- Nepovedala by som, že sa vôbec nič neudialo, pokiaľ ide o Rakúsko alebo Nemecko predovšetkým počas prvých povojnových rokov. Veľa zo zločincov stálo pred súdom, mali zákaz vykonávať povolanie, udeľovali sa im pokuty... Samozrejme, nie je to dostatočné, ale neskôr a najmä s výsledkom studenej vojny sa aj zmenili okolnosti. Západní spojenci sa už o túto tému veľmi nezaujímali. Skutočným zločincom patrí trest, tu niet čo diskutovať. Ale nepotrestanie niektorých znamenalo úteky a možnosť záchrany aj pre ďalších.

Vo svojej knihe hovoríte: „Nechcem veriť, že väčšina nemeckého (alebo rakúskeho) národa by tieto zločiny trpela, keby poznala ich plnú mieru.“ Myslíte si, že títo ľudia o tom naozaj nevedeli?
- Myslím, že vedeli alebo skôr vedieť mohli, nie všetci jednotlivci, samozrejme. Ale viselo to vo vzduchu, ten zápach ležal vo vzduchu, videli miznúť susedov, prirodzene, mohli aj odvrátiť oči. Avšak k spolupôsobeniu takpovediac lokálneho obyvateľstva na vraždení Židov dochádzalo všade, pravdepodobne sa nevedelo všetko do detailov, ale o hlavných udalostiach sa vedelo určite. Vidíme však len to, čo vidieť chceme. A či sa tomu dalo zabrániť - keď už zašla situácia tak ďaleko, že „horí za pätami“ a vodca vydáva príkazy, už je, pravdupovediac, neskoro. Tomu sa musí zabrániť oveľa skôr, v myslení ľudí, aby neprišla vláda, vrcholná predstaviteľka štátu, ktorá vyvolá v ľuďoch práve to zlo.

Poďme teraz do nedávnej minulosti. Po páde Berlínskeho múru a zjednotení Nemecka sa v tlači občas objaví názor, že bývalí občania NDR majú stále pocit, akoby boli občanmi druhej kategórie. Vedeli by ste a môžete to bližšie charakterizovať? Je tento pocit ešte aktuálny?
- Iste existuje o tom veľa štúdií a zaoberá sa tým mnoho expertov. Bola som v Nemecku, keď padol múr, a aj počas nasledujúcich troch rokov. Veľa, skutočne veľa ľudí si znovuzjednotenie želalo. Chceli ho veľmi rýchlo a ono sa potom aj rýchlo udialo, a je to dobre. Po zavedení jednotnej nemeckej marky si pravdepodobne mysleli, že teraz rýchlo nastúpi blahobyt a že budú práve takí, ako veľakrát obdivovaní západní Nemci. A že ich budú tak akceptovať, t. j. s prestížou vo svete. Že sa im bude dobre dariť. To sú úplne legitímne očakávania, zrejme nie celkom realistické, ale legitímne. Realistické je, že práve táto krajina, bývalá NDR, táto časť Spolkovej republiky Nemecko dosiahla obrovský blahobyt. To sa dá vidieť voľným okom.

A pocit „druhej kategórie“?
- Štyridsať rokov komunizmu v zmysle „tvoriť ruiny bez zbraní“ zanechalo svoju stopu a nie všetko ide rýchlo. K tomu sa pridá zrejme niečo atmosfericko-psychologického, že ten chudobnejší (lebo ešte stále sú bývalí východní Nemci chudobnejší) sa voči tomu bohatšiemu v istej psychologickej situácii ocitne v pozícii jeho obdivovania, závisti a aj pohŕdania samým sebou. Niečo na spôsob: bohatí musia zachraňovať chudobných. Musíme priznať, že je ilúziou veriť tomu, že spoločná reč znamená jeden národ. Vieme predsa, že ani Američania, Angličania, Austrálčania nie sú všetci príslušníkmi jedného národa, rovnako ako Portugalčania, Brazílčania, nemeckí Švajčiari alebo Rakúšania. Reč je v mnohých ohľadoch dostačujúca, ale nie celkom na to, aby bola základom pre pocit jednoty.

Sú teda medzi východnou a západnou stranou súčasnej NSR rozdiely?
- Domnievam sa, že áno. Roky komunizmu zanechali stopu. Nechcem ich prínos znehodnocovať, pretože si myslím, že aj v komunizme sa museli vyvíjať isté pozitívne cnosti na to, aby sa prežilo, aby si ľudia prišli na svoje. Tie neboli na Západe až také potrebné.

Ktoré máte na mysli?
- Napríklad jestvovala väčšia spolupatričnosť v rodine alebo medzi priateľmi, ktorá existovať musela a stále tu je. Na tom nie je nič zlé. Aj očakávania od štátu sa vyvíjali celkom inak. Inak sa chápe pojem spravodlivosti a tiež môže byť jedným z povedzme „východných znakov“. Česi, Slováci, Maďari, Poliaci očakávajú iste od štátu viac. V spoločnosti je väčšia miera solidarity. Nie na politickej úrovni, ale v tom, ako ľudia žijú, žili a mohli žiť. Aj „špicľovanie“ - možno bolo potrebné, aby sa v systéme dalo existovať. Rozdiely, ktoré tu vznikli, môžu trvať ešte jednu, dve generácie, pokiaľ zmiznú úplne.

Zastavme sa pri charakteristike vašich krajanov. Podľa vás, čo sa skrýva pod onou „neľútostnou dobrotou“, ktorá má byť typickou vlastnosťou Rakúšanov?
- Existuje vždy ideálna predstava o tom, ako má svet vyzerať. To sú politici, ktorí vždy pracujú poctivo, nie sú skorumpovaní, nikdy neklamú, stále chcú len dobro a ak sa im pritrafí chyba, dobrovoľne odstúpia. Teda ideál. Alebo predstava o občanovi, ktorý sa angažuje a spolupracuje. To sú naše ciele, o tom niet pochýb, všetci by sme si priali ich splnenie, ale takáto realita nikde nejestvuje. My sa jej iba približujeme. V Rakúsku jestvuje dlhá tradícia, ktorú básnici nazvali čierny a biely mýtus. Ten čierny hovorí, že Rakúsko je najhoršia a najnemožnejšia krajina na svete. Biely mýtus je o tom, že sme najlepší, najkultivovanejší, najjemnejší a najmilší. A k niektorému z týchto dvoch klišé sa prikláňajú mnohí tvorcovia kultúry, osobnosti zainteresované v politike a pod. Pretože, veď klišé sú vždy dobré. Používanie mýtov sa obmieňa, raz je aktuálny biely, potom zasa čierny, niekde medzitým sa v sebahodnotení objaví normálnosť...

Ktorý prevláda v súčasnosti?
- Za posledných desať rokov a najmä od zvolenia Waldheima za prezidenta, keď sme sa zasa raz začali vášnivo a záslužne zaoberať minulosťou, prišiel čierny mýtus. Ktorý, nie že je kritický, čo je nevyhnutne potrebné, ale takpovediac vylieva z vaničky s vodou aj dieťa.

S tým súvisí oná dobrota?
- „Neľútostná dobrota“ pochádza od istého rakúskeho spisovateľa, ktorý vo svojej knihe tvrdil, že keď ona, teda tá „dobrota“ na „rakúskom tele“ objaví nejaku chybičku, vyhlási ju ihneď za chorobu, ktorá vedie k smrti. Samozrejme, že je to prehnané a nebezpečenstvo každého preháňania je, že sa neberie vážne. Potom sa nemôžeme zaoberať našimi chybami, lebo sú podľa nás prehnané. Ale bolo by rozumné zamyslieť sa nad sebou kriticky a vo vyváženej miere.

Existuje podľa vás podobný predsudok v mysliach slovenských občanov?
- Znova nie som na to odborníčka a nežijem tu dlho. Navyše, každá kultúra má svoju vlastnú reč, preto sa treba veľa sa učiť, aby sme krajine porozumeli. Ale keď čítam časopisy a noviny (viem, že ani tu to nie je ideálne), stretávam sa s názorom, že to alebo ono sa môže udiať len na Slovensku a nikde inde. Prichádza mi na um, že aj tu existuje istý druh podceňovania samého seba v negatívnom zmysle. Často však ani nevieme, ako to inde skutočne vyzerá.

V súvislosti s tým mi prichádzajú na um politici, ktorí sú „len u nás a nikde inde“. Francúzsko má svojho Le Pena, my máme Mečiara a v Rakúsku žije Jörg Haider... Nie je to občas tak, že potrebujeme niekoho, kto má všetky chyby na svete, aby sme pri kritike nemohli na ňom nechať suchú ani nitku?
- Najprv: tieto tri menované osoby iste nie sú identické. Oslovujú sčasti rozdielnych voličov a nie vždy používajú tie isté heslá. Čo ich spája, čo ich robí takými zaujímavými, že ich vyslovujete jedným dychom? Neviem. Musíme sa ale pozrieť, kto týchto ľudí volí. Bez toho aby sme ich odsudzovali alebo vyčleňovali, čo by bolo síce pochopiteľné, ale nie múdre. Rovnako sa nedá týchto voličov označiť za fašistov alebo bláznov, niečo také jestvuje aj v Rakúsku, ale tak to nejde. Kedy a prečo niekto volí Haidera? Iste sú medzi nimi takí, ktorí majú strach pred modernosťou, strach o pracovné miesto alebo o to, že nie sú mladí a pekní ale starí a hlúpi alebo za hlúpych považovaní. Nedá sa ich však vytesniť alebo si povedať, že nimi sa nebudeme zaoberať. Ak ich chceme od populistov odtrhnúť, musíme sa opýtať, ako to chceme urobiť. Nie v morálnych, ale v politických kategóriách. To druhé, fenomén projekcie pochádzajúci z psychoanalýzy a hovoriaci, že všetko zlé, čo je v nás, pripisujeme niekomu inému, - to môže jestvovať. Avšak v politike mu nesmieme podľahnúť.

Môžu takíto vodcovia byť do istej miery nebezpeční?
- Nebezpečnými sa stanú napríklad vtedy, ak sa časť ľudí vytesní. Alebo keď sa nepresadí menšina - príkladom je nacistické Nemecko, kde nacisti boli najprv v menšine - a tá sa stáva mlčanlivou a bezmocnou. Prípadne sa väčšina presadí brutálnym spôsobom a na menšinu neberie ohľad. Nemusí to byť len politická menšina, môže to byť aj iný druh menšiny. Z toho sa potom vyvinie radikálna situácia. Nebezpeční budú títo ľudia vtedy, ak budú mať na to podmienky.

Takže ono známe, že na to, aby sa dostali radikáli k moci, sú potrebné priaznivé podmienky...
- Áno, ak sa majú stať silnejšími. Ale potom to už nie je ich sila, ale slabosť ostatných. Za veľmi nebezpečnú považujem polarizáciu spoločnosti, kde sa už nekomunikuje, prípadne sa ozbrojuje. Je dôležité, aby sa pokiaľ možno čo najdlhšie dalo vyjsť s ostatnými. Samozrejme, je tam aj politická hra, to je iná kategória so svojimi pravidlami. Ale nesmie sa odsudzovať alebo ohraničovať jedna časť obyvateľstva.

Rakúsko je ešte stále oficiálne neutrálnym štátom. Ako sa v novej geopolitike zmenilo jeho postavenie?
- Za posledných desať rokov sa nielen oslobodili postkomunistické štáty a urobili svoje chyby a dobré skutky. So skončením východno-západného konfliktu aj na druhej strane sa objavila neistota, čo ďalej. Existuje EÚ, OSN, OECD, Rada Európy - všetko tu máme, všetko sa neuveriteľne mení, hľadá nové funkcie, úlohy, veľkú výzvu tvorí rozširovanie EÚ o nových susedov. Otázka je, čo to prináša a znamená. Do západého sveta priniesli zmeny neistotu a pre Rakúsko je s tým spojené osobitné množstvo otázok, lebo leží na hranici bývalej železnej opony. Patrí sem otázka, čo urobíme s neutralitou. Nielen s východno-západným konfliktom to má čosi spoločné, problém má aj hlbšie príčiny. Už počas prvej, teda pred druhou republikou existovali spory, či Rakúsko bude neutrálnym štátom. Aby sme sa ako malý štát držali ďalej od veľkých susedov a veľkej histórie. To je, myslím si, oveľa dôležitejší aspekt ako len konflikt medzi Východom a Západom. Sme však členom EÚ, ktorá robí spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku. Stále viac sa pýtame, čo s neutralitou.

Je možné ju ešte udržať?
- V tomto neexistuje zhoda v rakúskej vláde ani v spoločnosti, mieša sa sem možné členstvo v NATO. Neustále sú dve tretiny rakúskych občanov za neutralitu a proti vstupu do Aliancie. Nie je to nepriateľskosť voči NATO alebo USA, ale otázka, načo to potrebujeme? Rakúšania sa zaujímajú aj o finančnú stránku a sú veľmi konzervatívni. Vždy, keď príde niečo nové, predtým, ako povedia „Pekne vítam!“ sa pýtajú, na čo im to bude potrebné? Máme sa predsa dobre... Táto nejednota alebo pocit v ľuďoch sa samozrejme odrazí aj na politickej úrovni, ktorá sa v tomto bode tiež nemôže zhodnúť. Ešte to ale bude chvíľu trvať. O čo sa však iste všetci usilujú, je, že Európa vytvára silnejšiu spoločnú zahraničnú politiku. Tam sa ale pod bezpečnostnou politikou rozumie nielen „hasiť požiare“ a robiť vojenské ústupky. Z predchádzajúceho pozorovania je nevyhnutné rozpoznať krízu, nie hneď trestať, ale predtým zabraňovať eventuálnym konfliktom.

Je Rakúsko spokojné s výsledkami svojho členstva v Európskej únii? Mám na mysli prvotné rozčarovanie obyvateľov z počiatočného vzrastu cien, zvýšeného dovozu poľnohospodárskych výrobkov a podobne.
- Pokiaľ viem - nie sme členom EÚ dlho, 5 rokov - rastie tento útvar Európy veľmi, veľmi pomaly, ale predsa. Nie lineárne, ale skokom, urobí sa čosi, potom zasa niečo iné, malé pokroky a cúvania sú všade, pretože je to komplikovaný proces. Samozrejme, môžeme povedať, že ide príliš pomaly. Vždy tomu tak bolo, ale vždy bol prítomný aj nejaký výsledok, napríklad, že sme sa dohodli na Agende 2000.

Má Rakúsko s integráciou negatívne skúsenosti?
- Rakúšania, ako som už povedala, sa vždy pýtajú, na čo im to bude, a rovnako to bolo aj pred začlenením sa do EÚ. Pred vstupom boli však podľa výsledkov hlasovania dve tretiny občanov za vstup do EÚ. Hoci sa aj vtedy ozývali hlasy, či je to v súlade so sľubmi vlády. Teraz, po niekoľkých rokoch na otázku, koho favorizujú pred EÚ, občania odpovedaju, že Japonsko. Ak sa ich však spýtate, či chcú z nej vystúpiť, odpovedia záporne. To je pre odborníkov dôkaz, že Rakúsko vstupom do EÚ urobilo veľký krok vpred. Veľa vecí zlacnelo, platy stúpli, export tiež a objavili sa nové hospodárske možnosti.

A poľnohospodári?
- Prirodzene, nie každý sa má úplne vynikajúco, poľnohospodári mali a majú problémy, tie by sa však tiež mali vyriešiť. Je to zmiešaný obraz, prevažne však pozitívny. V Rakúsku v súčasnosti nejestvuje politická sila, ktorá by z EÚ chcela vystúpiť, dokonca ani tí, ktorí boli predtým jednoznačne proti vstupu, teda Haider a jeho FPÖ alebo napríklad Zelení, ktorí o tom dlho premýšľali. Už to nie je téma dňa.

Viem o vás, že maľujete a vystavujete obrazy. Má byť váš koníček vyjadrením vášho životného postoja? Sú totiž plné harmónie a krásneho sveta...
- Maľovanie je, samozrejme, moje hoby a už štvrtýkrát vystavujem na Slovensku, o nejaký čas by som mala mať výstavu aj v Slovenskom inštitúte v Budapešti. Maľujem rada. Nikdy som sa tým nezaoberala profesionálne, vždy len ako amatérka a stalo sa pre mňa potrebou. Je to tiež spôsob, akým sa dá rozumieť svetu, nie intelektuálne, ale nejako inštinktívne, očami. Moja dcéra mi stále vyčíta, že maľujem veľmi bledo, svetlo. Asi na tom niečo bude s tou harmóniou. Stále sa pokúšam o to, aby moje obrazy boli dramatické, hľadám dramatické pohľady, situácie, dramatické kontrasty. Dnešný svet je totiž plný oveľa, oveľa horších skutočností, ako si vôbec vieme predstaviť. Zdá sa nám - a viem, že aj na Slovensku je tendencia myslieť si, že situácia je najhoršia, aká len môže byť, že naše problémy sú strašné. Koľko je však biedy a bezmocnosti v iných krajinách... V porovnaní s tým sú naše starosti naozaj zanedbateľné.

S hosťom SLOVA sa zhovárala LÝDIA KOKAVCOVÁ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984