Z pušky vzíde moc

Na začiatku bolo národné poníženie. Ríša stredu, za ktorú sa Čína pokladala po celé tisícročia, bola rozparcelovaná. Od konca 18. storočia viedli západné mocnosti boj o otvorené dvere do Číny. Po troch ópiových vojnách v rokoch 1839 až 1860, začatých po tom, ako sa Čína na svojom území snažila obmedziť obchod s ópiom a usadzovanie cudzincov, Briti, Američania, Francúzi aj Rusi získali v Číne obchodné, politické a vojenské privilégiá.
Počet zobrazení: 1895

Na začiatku bolo národné poníženie. Ríša stredu, za ktorú sa Čína pokladala po celé tisícročia, bola rozparcelovaná. Od konca 18. storočia viedli západné mocnosti boj o otvorené dvere do Číny. Po troch ópiových vojnách v rokoch 1839 až 1860, začatých po tom, ako sa Čína na svojom území snažila obmedziť obchod s ópiom a usadzovanie cudzincov, Briti, Američania, Francúzi aj Rusi získali v Číne obchodné, politické a vojenské privilégiá. Tie urobili z určitých enkláv kolónie. Ešte v apríli 1949 sa na rieke Jang-c´ťiiang stretli čínski komunistickí vojaci s dvoma britskými vojnovými loďami, tohto roku v decembri by sa mala skončiť portugalská správa nad posledným kolonizovaným územím Číny - prístavom Macao. K okupačnému správaniu belochov sa začiatkom 30. rokov pripojilo Japonsko, ktoré obsadilo Mandžusko. K veľkým politickým chybám Čankajška patrí, že mal tendenciu uprednostňovať boj proti komunistom pred bojom proti Japoncom a že sa vždy dokázal so západnými mocnosťami vo svojom boji spojiť: Národné cítenie Číňanov mu to ťažko mohlo odpustiť.

Založenie republiky v roku 1911 sa skončilo tým, že sa Čína začala zmietať v krvavých šarvátkach separatistických a ambicióznych generálov. Nástrojom zjednotenia sa mala stať v roku 1912 vytvorená národná strana - Kuomintang. K veľkým politickým chybám Čankajška, ktorý zomrelého Sunjatsena vo vedení Kuomintangu vystriedal, patrí, že spory s komunistami v Kuomintangu vyostrili v nevýhodnom čase a nevhodnou formou.

Sociálna otázka bola spojená s nesmiernou biedou formujúcej sa robotníckej triedy aj roľníkov. Čína bola začiatkom storočia drasticky sociálne diferencovanou krajinou s rastúcim množstvom stále sa radikalizujúcej národnej inteligencie. V roku 1921 vznikla v Šanghaji Komunistická strana Číny. Keď sa v Číne, rozdelenej medzi bojujúcich generálov, Kuomintang a komunistov, v roku 1931 zišiel 1. celočínsky kongres robotníckych, roľníckych a vojenských zástupcov z komunistami ovládaných oblastí Číny, jeho zvolený predseda Mao Ce-tung začal vyhlasovať sociálne opatrenia od pozemkovej reformy po zákaz predaja žien.
K veľkým politickým chybám Čankajška patrí, že nikdy nedokázal sformulovať vierohodný sociálny program, ktorý by oslovil obrovskú masu čínskeho ľudu.

Rozkolom k vojne

Občianska vojna znamenala nielen rozdelenie osudov ľudí, ale aj ich prazvláštne stretávanie sa. Posledná žena Maa bola príbuznou manželky Čankajška. V bojoch proti militaristickým generálom sa vyznamenávali frekventanti vojenskej akadémie Kuomintangu z Chuang-pchu, ktorých veliteľom bol Čankajšek a politickým komisárom Čou En-laj. Keď sa v roku 1936 pokúsil Čankajšek zorganizovať protikomunistický odboj, bol zajatý svojimi jednotkami, pretože tie chceli bojovať proti Japoncom - oslobodený bol vďaka sprostredkovaniu komunistami Čou En-laja. Akým umením to dokázal, to by mohol vysvetliť J. F. Dulles, ktorý mu odmietol v 50. rokoch podať ruku v Ženeve po úspešných rokovaniach o ukončení francúzskej vojny v Indočíne, pretože by to symbolizovalo uznanie ČĽR Spojenými štátmi.

Francúzsky spisovateľ A. Malraux, budúci minister kultúry v de Gaullovej vláde, vykreslil v románe Ľudský údel, ako Čankajškovi nacionalisti prikládali do rozpálených kotlov lokomotív živých komunistov a odborárov. A. Malraux - autor slávneho výroku o tom, že kto nie je v mladosti komunistom, nemá srdce, kto je komunistom v dospelosti, nemá rozum - dostal právom za tento román Goncoutovu cenu: plasticky popísal, ako sa rodí skutočná nenávisť. Oných 5 tisíc vtedy popravených predstavuje začiatok gigantickej šachovej partie - novej občianskej vojny medzi nacionalistami v Kuomintangu a komunistami. Trvala neuveriteľných 22 rokov.

V rozkole Čankajšek vytvoril separátnu vládu v Nanike a začal represie proti komunistom. Vtedajšie vedenie čínskych komunistov reagovalo podľa tradičnej schémy. Im verné vojenské jednotky povstali a vznikla čínska Červená armáda. Začala sa revolta, ktorej cieľom bolo zmocniť sa veľkých miest v strednej Číne. Po niekoľkých rokoch bojov, v neposlednom rade za pomoci nemeckých poradcov, boli komunisti porazení. V takmer beznádejnej situácii prerazila časť čínskej Červenej armády obkľúčenie a začala Dlhý pochod.

Dlhý pochod

Dlhý pochod je podľa vojenských historikov najdlhším a najrýchlejším peším presunom v bojových podmienkach v dejinách ľudstva. Z provincie Ťiang-si na juhovýchode Číny sa vydal zvyšok verných najprv na západ a potom na sever. Tí, ktorí pod vedením generála Ču Teho a komisára Mao Ce-tunga prekonali najdlhšiu vzdialenosť, prešli za 13 mesiacov 12,5 tisíc kilometrov. Prekonali 18 horských pásiem, z toho pät pokrytých snehom, 24 riek, rozsiahle bažiny a dve nepriateľské línie. Počas celej cesty bojovali s nacionalistami z Kuomintangu a armádami nepriateľských provincií. Podľa americkej dvojzväzkovej encyklopédie Vojenská história od R. a T. Dupuyovcov vyrazilo na Dlhý pochod približně 200 tisíc mužov, z nich polovica cestou padla či zahynula útrapami pochodu. Okolo 40 tisíc mužov nechali v priebehu cesty na mieste ako kádre pre podvratnú činnosť, naopak asi 50 tisíc mužov sa počas cesty k pochodujúcim jednotkám pridalo. Sila jednotiek v Šen-si, ktorá bola cieľovou oblasťou, predstavovala na konci roku 1935 okolo 100 tisíc mužov.

Takto se rodia legendy, ktoré pomáhajú mobilizovať a organizovať ľud. Vtedy, v 30. rokoch v Číne, nemohli imidž vytvárať reklamné štáby a televízia. Na počiatku slávy politika musel byť jeho čin. V Dlhom pochode prišiel na svet romantický obraz čínskeho revolucionára. Počas neho sa v januári 1935 zišlo v meste Cun-i rozšírené politbyro ÚV KS Číny a do svojho čela zvolilo Mao Ce-tunga. Tento vidiecky učiteľ nepoznal ani Čou En-lajov Paríž ani Göttingenskú univerzitu ako Ču Te. Zato poznal dušu čínskeho národa. S jeho príchodom sa nemenili len tváre vo vedení, ale aj vojensko-politická stratégia revolučnej akcie.

Stratégia partizánskej vojny

Revolúcie v novoveku boli záležitosťou miest, nie dediny. Na začiatku vždy bola nejaká defenestrácia, Bostonská čajová party, padla Bastila, bol rozohnaný parlament alebo ktosi vystrelil z Auróry - teda udalosti v meste. Práve v čase, keď Sovietsky zväz robil kolektivizáciu, kulak bol najväčší nepriateľ a štát odsával z vidieka všetky dostupné zdroje pre industrializáciu, Mao prehlásil, že na vidieku je skryté budúce víťazstvo.

Klasická predstava revolúcie hovorí, že dlhý útlak vyústi do povstania, ktorého sa pokiaľ možno zúčastní aspoň časť armády. Povstanie je relatívne krátky, rôzne násilný akt, prebiehajúci prevažne v hlavnom meste, lebo cieľom je získať kontrolu nad centrálami štátneho aparátu. Tak nejako to prebiehalo aj vo východnej Európe pred 10 rokmi. Vo veľkých krajinách po víťaznom povstaní často nasledovala občianska vojna a prípadne aj zahraničná intervencia.

Mao schému prevrátil. Revolúcia prestáva byť krátkym povstaním a mení sa na vleklú vojnu. Hlavné mesto a mestá vôbec nie sú miestom, odkiaľ sa šírí revolučná vlna na vidiek. Naopak, základom revolúcie má byť dedina a postupným získavaním vidieckych oblastí sa mestá dostávajú do obkľúčenia. Partizánov vojenská teória aj prax tej doby samozrejme poznala. Ale od dôb, keď sa v Španielsku a Rusku postavili proti Napoleonovi, boli vnímaní len ako podporná aktivita pre činnosť pravidelnej armády. V Maovom poňatí, konkrétne podľa jeho práce Strategické otázky revolučnej vojny v Číne z roku 1936, „z hľadiska revolučnej vojny predstavuje ľudová partizánska vojna na jednej strane a bojová činnosť pravidelnej červenej armády na strane druhej akoby dve ruky jedného človeka“. Jeho koncepciu tak možno rozčleniť do troch vojensko-sociálnych vrstiev, ich prepojenie je možné vidieť aj ako časovú náväznosť.

1. Oddiely sebaobrany a milícií. Ide o ozbrojených vidiečanov, ktorí nie sú úplne vytrhnutí z rodinného života a normálneho pracovného procesu.

2. Regionálne vojsko. Oddiely pôsobiace už mimo svoju dedinu, môžu byť ale pri akcii dočasne doplňované oddielmi sebaobrany. Sú zorganizované a vyzbrojené podľa požiadaviek lokálneho terénu a podoby protivníka. Regrutujú sa z vidiečanov aj ľudí z miest.

3. Pravidelná armáda. Klasická armáda operujúca v celej krajine a pôsobiaca v strategických smeroch útokov a obrany.

„Každý komunista si musí osvojiť túto pravdu: ,Z pušky vzíde moc,“ napísal Mao Ce-tung v roku 1938 v štúdii Vojna a otázky stratégie. „Ústrednou úlohou revolúcie a jej najvyššou formou je uchopenie moci ozbrojenou silou, vyriešenie otázky vojnou… Kto chce uchopiť štátnu moc a udržať ju, musí mať silnú armádu.“ Puške ale velí strana, nie puška strane.

V roku 1947, v predvečer rozhodujúcej ofenzívy, popísal Mao desatoro zásad stratégie ľudovej vojny, medziiným: útočiť najprv na rozptýlené a izolované sily nepriateľa a až potom na sústredené a mocné sily nepriateľov, najskôr sa zmocniť malých a stredných miest a rozsiahlych vidieckych oblastí a až potom veľkých miest, ako hlavný cieľ si stanoviť likvidáciu živej sily nepriateľa, nie jej udržanie či dobytie miest alebo území.

Vôľa k víťazstvu

V Maových spisoch z 30. rokov môžeme nájsť formulácie, že „ústrednou úlohou revolúcie a jej najvyššou formou je uchopenie moci ozbrojenou silou, vyriešenie otázky vojnou“ či „politika je nekrvavá vojna a vojna je krvavá politika“. V tomto, ako by sa v Európe povedalo, machiavellskom prístupe k politike sú skryté dva motívy, ktoré mohli vzísť len z vidieckeho prostredia štátu s dva a poltisíc ročnou slávnou minulosťou a s poníženou prítomnosťou:
• V diele Mao Ce-tunga je pre európskych marxistov ťažko stráviteľný subjektivizmus, predstava, že cieľavedomosťou a vytrvalosťou je možné v politike dosiahnuť vytýčený cieľ aj v podmienkach, ktoré sú na prvý pohľad sociálne a ekonomicky úplne neadekvátne.
• Vojenská vízia dlhodobej vojny, odhodlanie po desaťročia bojovať, prehrávať a zhromažďovať sily, ustupovať a stále pritom myslieť na strategickú ofenzívu. „V praxi vojny hlavnú úlohu v mnohých prípadoch má síce obrana a v ostatných prípadoch útok, ale napriek tomu, ak sa pozeráme na priebeh vojny v jej celku, má útok stále význam prvotný,“ písal Mao v roku 1938 v štúdii príznačne nazvanej O vlečúcej sa vojne, teda vo chvíli, keď revolúcia rozhodne nebola v ofenzívnej fáze.

Šťastie praje pripraveným

Stredná hra na šachovnici občianskej vojny sa odohrávala sa na pozadí bojov proti japonským okupantom. V nich padlo dvakrát viac Číňanov ako Britov a Američanov dohromady za celé obdobie 2. svetové vojny. V premenách taktiky aj stratégie bojov proti Japoncom nezabúdali komunisti a nacionalisti na vlastné rozpory. Tak v máji 1938 dal Čankajšek súhlas s vytvorením pravidelnej komunistickej armády na nimi spravovanom území. V januári 1941 vydal tejto armáde príkaz na pochod proti Japoncom a keď potom proti vôli Maa vyrazila vpred, nacionalisti prepadli jej tyl a zajali veliteľa. Na takéto činy sa nezabúda ani po desaťročiach.

Koncovka šachovej hry občianskej vojny sa začala po tom, keď sovietske vojská zmietli v Mandžusku japonskú armádu - v auguste 1945 sa rozhorel zápas komunistov a nacionalistov o ovládnutie tohto priestoru. Americké lode a lietadlá presunuli 500-tisíc vojakov Kuomintangu do severnej a strednej Číne, viac ako 50-tisíc amerických vojakov obsadilo okrem iného oblasť Pekingu. Vzápätí americký generál G. Marshall začal sprostredkovaciu misiu zmierenia, ktorej napodiv lepšie načúval Mao než Čankajšek. Výsledkom bolo zastavenie americkej pomoci Kuomintangu a stiahnutie amerických vojsk. Na strane komunistov bol aj ekonomický úpadok a korupcia v oblastiach spravovaných nacionalistami. V januári 1949 dobyli komunisti Peking, v apríli prekročili rieku Jang-c´-ťiiang, v máji padol Šanghaj, v októbri Kanton. A v decembri 1949 ušiel Čankajšek na Tchajwan, ktorý od kontinentálnej Číny oddelila a oddeľuje americká 7. flotila.

Dnešná sláva Číny je do značnej miery výsledkom popretia mnohých romantických ideálov roku 1949. Pred 50 rokmi sa ale neskončila v Číne iba občianska vojna týkajúca sa sociálnej otázky - skončila aj vyše 30 rokov trvajúca vojna za zjednotenie a viac ako sto rokov trvajúca národnooslobodzovacia vojna. Komunisti v nej nezvíťazili nielen vďaka originálnej stratégii Mao Ce-tunga, ale aj vďaka chybám Čankajška a jeho amerických poradcov. A ak po desaťročí Praha dáva najavo, že vie lepšie než Peking, ako sa má v Číne budovať socializmus alebo ako sa tam majú dodržiavať ľudské práva, bolo by dobré občas si pripomenúť, že korene úspechov a problémov tejto krajiny sú iné ako korene malých štátov Európy.

Autor je český politológ

 

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984