Znalosť

a túžba po objavovaní pravdy podnecujú pani Gabriele Matznerovú-Holzerovú k tomu, aby vnímala svet z realistického hľadiska. Vie, že poučenie sa z histórie nám pri poznaní môže nielen otvoriť oči, ale aj dvere do budúcnosti. Preto miluje knihy a číta všetko (nielen historické), od Kanta po Tolstoja. Súčasná veľvyslankyňa Rakúska v SR plynule hovorí po anglicky, francúzsky, rusky a španielsky. Výborne rozumie po slovensky - vraj kurz slovenčiny, ktorý absolvovala jej dcéra počas tohto leta v Košiciach, by bol pre ňu príliš jednoduchý. Pätnásťročnej Sissele sa východoslovenská metropola veľmi páčila a čo sa týka nášho jazyka, najviac ju rozveselili výrazy „šľak ma ide trafiť“ a „lebo medveď“. Pani Gabriele vyštudovala právo a od začiatku svojej politickej kariéry sa venuje zahraničnej politike. Narodila sa v Tirolsku, detstvo viažuce sa k povojnovým rokom prežila v USA a považuje sa za Viedenčanku. Absolvovala pobyty na rakúskych veľvyslanectvách v Moskve, New Yorku pri Spojených národoch a vo Washingtone. Šesťročná skúsenosť z Berlína, počas ktorej Nemeckom otriasali dejinné zmeny v podobe znovuzjednotenia, ju inšpirovala k napísaniu knihy s názvom Spriatelení susedia (Verfreundete Nachbarn). Nemá rada predsudky a dogmy, ktoré sa ani napriek stonásobnému opakovaniu pravdami nestanú - preto tá kniha. Hovorí v nej o rozdieloch a podobnostiach Rakúšanov a Nemcov, o ich neradostnej vojnovej minulosti a na základe faktov obhajuje vlasť a národ, ku ktorým patrí a hrdo sa hlási. Skúsenosti jej potvrdzujú, že problémy Slovenska nie sú ničím výnimočným. Jej manžel, vysokoškolský profesor ekonómie Egon Matzner, pochádza z Korutánska. Nenadchýna sa bezducho cieľmi a metódami globalizácie a rastom zisku, ale trpezlivo vysvetľuje ekonomické princípy a to, že ak je niekde prebytok, súčasne niekde musí existovať nedostatok. Ak práve neprednáša na univerzite vo Viedni alebo v Erfurte, trávi dni v Bratislave. Sisselu by ste skôr mohli zastihnúť vo Viedni, kde študuje na francúzskom lýceu. Vzhľadom na fakt, že práca veľvyslanca je náročná na čas, ani pani Gabriele ho nemá nazvyš. Navariť stihne málokedy, ale ak si pozve hostí, ponúkne ich malým studeným občerstvením, ktoré zásadne pripravuje sama. Napriek zaneprázdnenosti si nájde chvíľu, aby sa mohla venovať svojej záľube - maľovaniu. Inšpiruje ju svet okolo nás a tento koníček sa postupne stal pre ňu potrebou. Rovnako ako radosť zo spoznávania.