Nezdravé rozmery korupcie a klientelizmu
Ľubomír Šlahor Narodil sa 26. marca 1947 v Trenčíne, detstvo však prežil v Piešťanoch. Tam získal nielen základné vzdelanie, ale aj stredoškolské na piešťanskej strednej všeobecno-vzdelávacej škole. Po maturite prišiel v roku 1965 do Bratislavy, kde úspešne zložil prijímacie skúšky na Prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského. Po oznámení o prijatí na vysokú školu začal študovať numerickú matematiku. Štúdium úspešne ukončil a po promócii ostal na tejto škole ako odborný asistent a zároveň sa rozhodol pre vedeckú kandidatúru. Popri zamestnaní však študoval aj na inej škole - Vysokej škole ekonomickej v Bratislave. Už ako ženatý otec sa počas dovolenky v západnej Európe rozhodol emigrovať, a tak od roku 1982 žil vo Švajčiarsku. Tam najskôr učil, potom pracoval v bankovom sektore a politicky sa angažoval. Po páde železnej opony sa začal okamžite vracať na Slovensko, kde prednášal nielen študentom, ale aj pracujúcim ekonómom predovšetkým v oblasti finančných inštitúcií. V rokoch 1995 - 1997 bol podpredsedom Sociálnodemokratickej strany Slovenska. Na sklonku minulého roka sa natrvalo presťahoval na Slovensko, keď sa stal guvernérom Eximbanky.
Emigrovali ste v roku 1982, sledovali ste potom vývoj v Československu? Viete, mňa november 1989 skutočne prekvapil. - Aj západná Európa bola prekvapená, čo vyplývalo aj z toho, že sa o dianie na Východe veľmi nezaujímala, teda pokiaľ ide o bežných ľudí. Ale ani ja som prakticky žiadne kontakty s príbuznými a priateľmi na Slovensku neudržiaval. Bolo to pre mňa veľmi ťažké, ale nechcel som ich vystaviť perzekúciám.
Kedy po emigrácii ste teda navštívili Československo po prvýkrát? - Bolo to na jar 1990. To sme už, samozrejme, vedeli o domácom dianí všetko. Tu sa každá informácia zo Západu cenila. Niekoľkokrát som sa stretol s mojím spolužiakom z vysokej školy Františkom Mikloškom, tuším, že bol vtedy predsedom Slovenskej národnej rady...
Bol. A neprekážalo mu, že sa s ním stretáva ľavičiar? - (Smiech.) Nespomínam si, že by mu to prekážalo. Povedal by som, že oni to tak vtedy nevnímali, bol som jednoducho zo Západu a pracoval vo finančnej oblasti, to bolo vzácne. Ja som pokračoval v štúdiu aj po emigrácii, mojou špecialitou sú finančné deriváty, to tu vtedy vlastne ani nebolo.
Drvivá väčšina tých, čo z politických dôvodov emigrovali z Československa boli orientovaní pravicovo, čo vyplývalo z ich antikomunistického zamerania. Prečo ste sa potom angažovali v ľavicovej strane? - Predtým, ako som sa rozhodol odísť do zahraničia, nikdy som sa politicky angažoval. Vlastne až takzvaná normalizácia urobila aj zo mňa antikomunistu. Navyše môj otec počas druhej svetovej vojny sedel v koncentračnom tábore Matthausen a po februári 1948 mal zase problémy ako člen Demokratickej strany. Pamätám si, ako chodil domov a trápil sa, či ešte zajtra bude môcť ísť do roboty. Ale po príchode do Švajčiarska nám veľa pomáhala švagriná a ona bola socialistka. A tak sme začali konfrontovať naše názory. Navyše vtedy študovala druhú vysokú školu a neviem ako tu, ale na Západe je to tradične ľavicové prostredie.
Na Slovensku v súčasnosti rozhodne nie. - Ale tam áno a ja som vlastne začínal politickými diskusiami medzi študentmi. Neskôr som veľa cestoval a spoznal som nielen Švajčiarsko, ale aj chudobné krajiny Strednej Ameriky a Ázie. Videl som getá, obrovské sociálne rozdiely medzi úzkou vrstvou bohatých a masou chudobných. Napokon, veľa som čítal, a to aj ľavicovú tlač.
A potom ste sa stali členom sociálno-demokratickej strany? - Také rýchle to nebolo. Žil som síce v kruhu takto zmýšľajúcich ľudí, ale členom strany som sa stal až v roku 1990. Vo Švajčiarsku je to navyše jediná politická strana, ktorej členom môžu byť aj cudzinci. Lebo požiadať o štátne občianstvo môžete až po dvanástich rokoch a celý schvaľovací proces trvá ďalšie dva - tri roky.
Pomohlo vám členstvo v najsilnejšej strane v kariérnom postupe? - V tom čase som už mal kariéru rozbehnutú. Je pravdou, že aj vo Švajčiarsku existuje stranícke dosadzovanie ľudí na zaujímavé posty. Lenže je to transparentné a priehľadne sa tým rieši i financovanie politických strán.
O tom sa dnes u nás veľa hovorí. Dostávajú vo Švajčiarsku strany relatívne viac peňazí od štátu ako na Slovensku? - To s tým nesúvisí. Strana - to je veľká pyramída. Na jej špici sú najvyšší politickí predstavitelia - ministri, štátni tajomníci a smerom nadol krajské a okresné orgány. A všetci niekam delegujú svojich členov. Ak sa takýto človek kamsi dostane vďaka strane, berie sa to tak, že je jej reprezentantom. To znamená, že časť finančných príjmov za svoj pracovný výkon je povinný vrátiť. Ide o disciplinované platenie oficiálnych členských príspevkov. Výber členského a finančné dary tvoria najväčšiu položku straníckych príjmov švajčiarskej sociálnej demokracie;. To by mala byť aj cesta slovenských ľavicových strán.
Vám nebolo pod Alpami dobre, keď ste sa vrátili do starej vlasti? - Pokiaľ ide o kariéru, bol som úspešný. Prečo sa pýtate?
Lebo ste sa sem vrátili z pozície vysokopostaveného manažéra veľkej nadnárodnej banky. - Na Slovensko som začal chodiť hneď po nežnej revolúcii. Prednášal som študentom i predstaviteľom podnikateľskej sféry. Bolo úžasné školiť tie stovky a tisíce ľudí v rozličných bankách, Národnej banke Slovenska i vo výrobných firmách. Radil som zástupcom Slovnaftu, spočiatku som spolupracoval so Slovenskou sporiteľňou aj s VSŽ. Pamätám si, ako na moje prvé prednášky dychtivo chodili nielen študenti, ale aj pedagógovia. Ale asi najsilnejším dôvodom návratu bol opätovný pocit domova. Viem, že domov by sa dal definovať rozličnými spôsobmi. Podľa mňa to je miesto, kde sa cítim dobre. Kde si môžem posedieť s priateľmi na miestach, ktorú sú nám blízke ešte z detstva. Pre mňa osobne to znamená v Piešťanoch kdesi v parku, v reštaurácii či aspoň na ulici. Nedávno ma veľmi potešila moja dcéra, ktorá študuje v Berne medicínu a mohla si vybrať prax na viacerých miestach sveta - v Amerike, Veľkej Británii alebo v Nemecku. Ona si vybrala Bratislavu. Definitívne som sa rozhodol presťahovať sa, keď som sa stal guvernérom Eximbanky.
To je veľmi lukratívna robota… - Pre mňa rozhodne nie. Vo Švajčiarsku som dosiahol veľmi dobre honorovanú pozíciu. Ale mal som ambíciu stáť na čele takejto inštitúcie. Roky som pracoval v oblasti finančníctva, mám už skúsenosti i vek na taký post. Preto si vážim ponuku, ktorú som dostal od vlády SR a najmä od pani ministerky Brigity Schmögnerovej.
Zvykli ste si už na život na Slovensku? - Oveľa ťažšie bolo pre mňa prispôsobovanie sa Švajčiarom po našej emigrácii v roku 1982. Mal som vtedy už 35 rokov. Manželku a dve malé deti. Jedno auto a dva kufre - to bolo všetko s čím som do tej krajiny prišiel a s čím som musel vlastne odznova začínať svoj život. Najmä nemecky hovoriaci Švajčiari sú konzervatívni, takže cudzinci tam majú problémy plnohodnotne sa zapojiť do života. Medzi základné životné hodnoty totiž patrí nielen práca, ale aj priateľské vzťahy. Výsledkom toho sú silné národné komúny. Združujú sa v nich potomkovia Talianov či Španielov, ktorí prišli do Álp stavať tunely, cesty a domy. A hoci tam dnes žije vyše 25 tisíc cudzincov, sú mestá, kde ich je 40 percent, napríklad Ženeva. Donedávna vo Švajčiarsku cudzinec nemohol byť na vyššom manažérskom poste. A ešte jednu špecialitu tam mali - špičkový manažér musel byť dôstojníkom v zálohe.
Prekvapila vás situácia v slovenskej bankovej sfére? - Keď som prichádzal na Slovensko, dostal som niekoľko dobrých rád, na čo sa mám predovšetkým pripraviť.
Napríklad? - Pani ministerka Schmögnerová ma upozorňovala na rozsiahlu korupciu a klientelizmus.
A stretli ste sa už osobne s týmito negatívnymi javmi? - Samozrejme, už niekoľkokrát. Až teraz vidím, že počas rokov, čo som sem pravidelne chodil, som do tejto slovenskej skutočnosti poriadne nevnikol. Korupcia a klientelizmus je aj vo Švajčiarsku, ale na Slovensku nadobudla naozaj nezdravé rozmery. Západných investorov netrápi ani tak demokracia alebo politická stabilita, hoci pozorne sledujú i vývoj v tomto smere. Najviac negatívnych informácií však majú práve o rozbujnenej korupcii a klientelizme.
Prejavilo sa to aj v Eximbanke? - Keď nastúpilo nové vedenie banky, dali sme si urobiť hĺbkovú kontrolu jednou zahraničnou firmou. Ani sám som nevedel, v akom stave bola banka. Zrazu som zistil, že existovali početné zmluvy s nevýhodným obsahom pre štát, že sa tu udeľovali úvery aj na základe princípu: ja ti dám úver, ty mi čosi z toho vrátiš späť.
Kto takto schvaľoval úvery? - Dnes je o tom predčasné hovoriť. Objasňovanie rôznych pochybných transakcií sa doposiaľ neuzavrelo a vyšetruje ich aj finančná polícia. Počítam s tým, že podáme aj dajaké trestné oznámenia.
Môžete byť konkrétnejší? Aké podvody sa tu robili? - Predošlé vedenie Eximbanky nepoužívalo finančné zdroje iba na to, na čo boli určené. Vývozcov chcela „podporovať“ prostredníctvom komerčných bánk, do ktorých za veľmi výhodných úrokových podmienok ukladala termínované vklady. Eximbanka ich poskytovala za 8,8 percenta. Komerčné banky však nimi nepodporovali výlučne export, aj keď dostať takto úročený úver by bolo pre vývozcu výhodné, veď bežné úrokové sadzby prekračovali 20 percent. Požičiavali ich často na medzibankovom trhu s oveľa vyšším úrokom. Čistý zisk si potom poniektorí ukladali do vlastného vrecka.
Teraz dávate úvery priamo podnikateľom? - Nie. Export podporujeme pomocou účelových zmlúv o refinančnom úvere. To znamená, že ideme do vzťahu Eximbanka - komerčná banka - exportér, pričom veľmi prísne kontrolujeme, či komerčná banka naozaj použila naše zdroje na podporu vývozu. V prípade, ak komerčná banka tieto zmluvy poruší, musí rátať so sankciami.
Podľa posledných informácií napomohol rastu hrubého domáceho produktu aj rast vývozu. Dá sa povedať, že ho Eximbanka výrazne rozhýbala? - K 30. júnu 1999 podporila Eximbanka bankovými činnosťami export v celkovom objeme 4,4 miliardy Sk. V oblasti poistenia to bolo 6,2 mld. Všetky zdroje, ktoré máme k dispozícii, sme už dnes poskytli exportérom. Ich požiadavky sú však vyššie ako naše možnosti. Máme aj problémy s ťažkopádnosťou niektorých komerčných bánk.
Tak poskytujte úvery aj priamo. - Musíme dbať aj na ochranu štátnych zdrojov. Systém, ktorý sme zaviedli, nám umožňuje znížiť riziko. Ak sa banka dostane do problémov, liečime si rany priamo u exportéra. A v prípade ťažkostí exportéra sa môžeme obrátiť na banku.
Potom tu asi naozaj bude problém v dostatku kvalitných a konkurencieschopných vývozcov. Je dobré, že komerčné banky nechcú podporovať nereálne projekty. Veď to musí byť aj váš záujem, inak prídete o peniaze... - Aj my na to dávame pozor. Všetky projekty prechádzajú našou vlastnou analýzou. Musím však priznať, že ekonomická situácia je horšia ako pred desiatimi rokmi. Naozaj mám obavy, že pomaly nebude čo vyvážať. To však súvisí s celkovou reštrukturalizáciou podnikov. Musia vyrábať to, čo sa dá v zahraničí predať. Bohužiaľ, portfóliá slovenských podnikov sú mimoriadne rizikové, často vyvážajú jediný produkt do jedinej krajiny jednému odberateľovi.
Nevoláte teda po podpore vývozu nepredajných výrobkov? - Nie. Našťastie ešte stále máme podniky, ktoré sú schopné presadiť sa na zahraničných trhoch. Najviac podporujeme papierenský priemysel, potom strojárstvo a textilný priemysel. Chceme podporiť export výrobkov s najvyššou pridanou hodnotou.
Nie je však štátna podpora exportu ľavicovým výmyslom? Keď budú naše podniky vyrábať konkurenčné výrobky, predajú ich aj bez vašich úverov. - To vždy neplatí. Naopak, často sa tieto produkty stanú konkurenčnými práve vďaka takejto podpore. Inštitúcií, akou sme my, je vo svete viac ako stovka. Veľmi úzko napríklad spolupracujeme s rakúskou Eximbankou. Štátna podpora exportu nie je iba otázkou transformujúcich sa krajín, ako je napríklad Kazachstan, Rusko, či Ukrajina. Klasické exportno-importné banky majú aj Japonsko a USA. Česká vláda je pri podpore exportu štedrejšia. Erudované hlasy zo zahraničia hovoria, že bez podpory exportu sa z ekonomickej krízy nedostaneme. Slovenskí exportéri musia mať rovnaké podmienky, aké majú ich zahraniční konkurenti.
Máte na tú podporu dostatok zdrojov a vhodné legislatívne prostredie? - Dnes si už dovolím tvrdiť, že rozhodne nie. My napríklad pripravujeme novelu zákona o Eximbanke…
Ale programové vyhlásenie súčasnej vlády hovorí o novom zákone, dokonca je táto úloha v legislatívnom pláne vlády na september 1999. - Oficiálnym gestorom zákona je ministerstvo financií, nie Eximbanka. Žiaľ, septembrový termín sa už nestihne, preto sme spolu s rezortom financií pripravili aspoň rýchlu novelu. Je však jasné, že ani novela nebude účinná už v septembri. V nej napríklad navrhujeme zrušiť povinnosť vývozcov odvádzať 0,05 percenta z objemu svojich vývozov. Aj tak čísla dokazujú, že mnohí exportéri si túto zákonnú povinnosť neplnili.
Ako ste teda na tom finančne? - Eximbanka dostala zo štátneho rozpočtu pri svojom vzniku - bolo to v roku 1997 - približne 2,3 miliardy korún. Odvtedy od štátu nedostala žiadne dotácie. Dokopy dnes máme necelé tri miliardy na podporu vývozu, a to je žalostne málo. Optimálne by bolo, keby sme zdroje mohli požičiavať krátkodobo, tak na 90 dní. Financie pre export by sme tak „obrátili“ aj štyrikrát do roka. Ministerstvo financií nám dalo prísľub, že v rozpočte na budúci rok môžeme počítať s dotáciou vo výške 500 miliónov Sk.
Aké boli vaše požiadavky na budúcoročný štátny rozpočet? - Ako priamy výdavok štátneho rozpočtu sme požadovali poskytnutie prostriedkov v objeme 3,3 mld. Sk. Vo forme prevzatia štátnej záruky, resp. akceptácie upísaného rizika na rok 2000 to bolo 8 mld. Sk.
A čo tak cudzie zdroje, pôžičky zo zahraničia od špecializovaných bánk alebo zo špeciálnych programov? - Skúmame aj tieto možnosti, lebo keď sa pozriete na našu štruktúru kapitálu, zistíte, že pracujeme iba s vlastnými zdrojmi. Je to škoda, lebo za našu činnosť zo zákona ručí štát, čo nám umožňuje získať výhodnejšie zdroje na finančných trhoch v zahraničí.
Ale môžete mať lepší rating ako celá Slovenská republika? - Isteže nie. Je pravda, že posledná emisia štátnych dlhopisov v euro nás trochu schladila, no v zásade je to otázka individuálneho projektu. Napriek všetkému tu existuje obrovský priestor pre vstup zahraničného kapitálu, neskôr možno dokonca i do majetkovej štruktúry.
Chcete sprivatizovať Eximbanku? - Zatiaľ je o tomto kroku predčasné hovoriť…
Teda neskôr, ale naozaj uvažujete o privatizácii Eximbanky? - Bude to možné, keď sa jej situácia stabilizuje a zmení vnútorná štruktúra. Napríklad rozdelením bankovej a poisťovacej činnosti. Do oboch by pokojne mohol vstúpiť súkromný investor. Takých príkladov by ste našli v zahraničí viacero. Uvažujeme nad všetkými alternatívami, lebo si myslím, že ešte stále málo podporujeme export.
To súvisí aj s už spomínanou zlou situáciou podnikov. Prečo na ich reštrukturalizáciu, nové, konkurencieschopné výrobné programy stále iba čakáme? - Je to daň privatizácie v predchádzajúcich rokoch. Nevytvorila napríklad úzku spätosť, identifikáciu manažmentu s firmou, ktorú riadi. V mnohých prípadoch sú vrcholoví manažéri aj majiteľmi, lenže podniky dostali „za babku“. Vidia, že s tou firmou môžu robiť, čo chcú, a nemajú o čo prísť. Považujú za svoju jedinú životnú šancu obohatiť sa. Najhoršie je, že v takomto prostredí sa potom topia i poctivci, ktorí sa usilujú niečo zmeniť, začať prakticky odznovu a získať zákazky v zahraničí.
Keď hovoríte o prostredí, nezlyháva pri jeho vytváraní štát? - Štát sa zatiaľ, bohužiaľ, len nečinne prizeral tunelovaniu podnikov, bez ohľadu na to, či sú súkromné alebo štátne. Okrem toho mi na Slovensku chýba jednoznačná a jasná hospodárska stratégia vlády.
Ľavicové volanie po štátnom riadení hospodárstva? - Nejde o priame riadenie, ale štát musí vytvoriť priaznivé podnikateľské prostredie a vláda by mala vytýčiť dve-tri prioritné oblasti rozvoja ekonomiky krajiny, ktoré budú mať istú prioritu. Aj pre činnosť Eximbanky to má obrovský význam. Všade na svete štát podporuje isté trendy v hospodárstve, čo ale neznamená, že by mal sám podnikať. Keby som bol v komerčnej banke, správal by som sa oveľa tvrdšie. V Eximbanke musím vedieť, kam sa bude uberať vývoj hospodárstva, aby sme podporovali perspektívne projekty. Pozrite, čo sa deje okolo nás v prípade obnovy Kosova. Celý proces má byť koordinovaný z Grécka, tak Česi tam už intenzívne rokujú. Nehovoriac o Britoch, ktorí zisťovali rozsah poškodenia oblasti už počas bombardovania, aby vedeli, čo tam bude treba. To nerobili priamo podnikatelia, ale vlády jednotlivých krajín „otvárali dvere“ svojim podnikateľom. U nás sa tiež čosi pripravuje, existuje komisia na úrovni ministerstva hospodárstva. Avšak zatiaľ sme veľmi pozadu.
Mnoho Slovákov zo zahraničia, najmä povojnoví emigranti, sľubovali, čo všetko k nám prinesú, ale nikdy sa do vlasti natrvalo nevrátili. Vy áno, hoci ste nesľubovali obrovské balíky na investície. Ako sa pozeráte na vstup zahraničného kapitálu do slovenských podnikov? - Bezpodmienečne ho potrebujeme. Preto musíme stabilizovať podnikateľské prostredie z hľadiska legislatívy. Druhou, či dokonca prvou podmienkou je aspoň zníženie korupcie a klientelizmu. Treba umožniť zahraničným investorom majetkovú účasť v prirodzených monopoloch. Bez zdravých investícií sa z tohto marazmu nedostaneme a neudržíme tu pokoj. Lebo priemerného voliča zaujíma v prvom rade výplatná páska a ceny v obchodoch. Postaviť na nohy našu ekonomiku nie je pre Západ problém, oveľa väčšie investície sa už rozplynuli niekde v piesku.
A nemali by sme viac investovať najmä do vzdelania? - Šetriť na vzdelaní - a to sa, žiaľ, na Slovensu už deje - je základná a obrovská chyba každej krajiny. Ja som aj po emigrácii do Švajčiarska naďalej študoval (získal som titul MBA) a začal som sa profesionálne venovať oblasti finančného manažmentu, pretože to bol perspektívny smer. Naším problémom je napríklad úplne nevhodná štruktúra zamestnanosti, oveľa viac ľudí by malo pracovať v oblasti služieb. Ide o celosvetový trend. Možno to znie pateticky, ale investície do vzdelania sú naozaj investíciami do budúcnosti, ktorou je naša mládež.
Lenže práve mladí ľudia majú zväčša problémy sa v súčasnosti na Slovensku presadiť. - Máme u nás veľmi vyspelých mladých ľudí. Považujem za potešujúce, keď sa každoročne na medzinárodných matematických olympiádach či súťažiach z informatiky umiestňujú naši žiaci a študenti na popredných miestach.
To je síce pekné, lenže čo mladým ľuďom na Slovensku oproti ich rovesníkom na Západe chýba, je priestor pre praktické uplatnenie svojich vedomostí a znalostí. - Máte pravdu, no na druhej strane sa to v súkromnom sektore aj u nás mení. Mladí ľudia totiž prinášajú flexibilitu, nové vlastnosti, ktoré sú predpokladom pre úspešné presadenie sa v globalizujúcom sa svete. Osobne mám veľmi dobré skúsenosti s mladými pracovníkmi, ktorí prišli robiť ku mne do Eximbanky. Vedia, čo je to práca večer alebo cez víkend, nepozerajú sa na hodinky už o pol tretej, či konečne „padla“. Sú schopní sa tak stotožniť so svojou prácou, že každú chvíľku, na pracovisku i mimo neho, rozmýšľajú o nej a o cestách, ako riešiť problémy.
Nechýbajú vám tieto vlastnosti u slovenských politikov? - Práveže chýbajú a veľmi! Preto si myslím, že okrem súkromného podnikania by sa mali mladí ľudia na Slovensku ešte širšie uplatniť aj v politických stranách a vôbec v spoločenskom dianí. Najmä ľavicové strany by im mali umožňovať väčšmi participovať na politickom a spoločenskom živote. Obrovskou výhodou mladých pred staršími totiž je to, že môžu cestovať, chodiť po svete, stretávať sa so svojimi rovesníkmi, učiť sa od nich a preberať znalosti a skúsenosti. Verím, že negatívne javy, akými sú korupcia a klientelizmus zmiznú s nástupom mladých, nezaťažených a vzdelaných ľudí do politiky.
Máte aj švajčiarske štátne občianstvo, ale teraz už žijete prakticky trvalo na Slovensku. V úvode rozhovoru ste povedali, že vás to teší, lebo tu máte domov. Ale predsa, ak by ste si mali niečo preniesť spod Álp k Dunaju, čo by to bolo? - Samozrejme, aj tá krajina má svoje chyby a tienisté stránky. Ale čo sa mi naozaj na Švajčiarsku páči, to je všade známa demokracia, ktorá existuje na tých istých základoch už niekoľko storočí. Je príkladom maximálnej decentralizácie politickej i ekonomickej moci. Ľudia si tam jednoducho rozhodujú o všetkom sami: o tom, či sa postaví detské ihrisko, alebo sa bude renovovať škola či telocvičňa. O tom všetkom sa musí hlasovať v miestnom referende a väčšina musí predložený návrh podporiť. Čiže na jednej strane si to vyžaduje veľkú zodpovednosť, znalosť veci a skúsenosti od každého voliča, na druhej strane musia predkladatelia návrhov dokázať všetko naozaj dôveryhodne vysvetliť. Tieto dve stránky sú dobrým základom pre demokraciu, takže jedno aj druhé by sme si mali čo najviac osvojiť i na Slovensku.
S hosťom SLOVA sa zhováral BRAŇO ONDRUŠ
