Nový privatizačný rámec
Prijatím novely zákona o veľkej privatizácii Národná rada SR ukončila spor, ktorý po celé leto zamestnával nielen vládnu koalíciu, ale aj médiá. Ako prvé pozitívum zrušil tzv. zákona o strategických podnikoch, neprijateľný pre OECD i pre EÚ. Druhým je stanovenie nových pravidiel pri privatizácii prirodzených monopolov.
Dzurindova vláda sa v programovom vyhlásení zaviazala, že nanovo definuje strategický záujem štátu a majetkovú účasť štátu v niektorých oblastiach hospodárstva. Spor okolo novely zákona o veľkej privatizácii sa týkal naplnenia tohto sľubu. Nešlo o súboj tých, čo chcú, s tými, čo nechcú privatizovať. Otázkou bolo, čo všetko, v akom rozsahu a akým spôsobom odštátniť, pričom odpoveď sa dotýkala prirodzených monopolov, teda firiem, ktoré majú vo svojej oblasti podnikania prirodzene monopolné postavenie. To im pri hospodárnom spravovaní vlastne automaticky zaručuje dobré výsledky. Pravicoví politici, ekonómovia i novinári boli vo vytržení. Celá opozícia pred voľbami jednotne kritizovala tzv. zákon o strategických podnikoch a hovorila o otvorení dverí zahraničnému kapitálu. Konkrétnejšie opoziční politici nehovorili, lebo nemuseli. Pravičiari nadobudli dojem, že všetci súhlasia s ich predstavou. Preto ich rozčúlilo, keď zistili, že to tak nie je, a ihneď to považovali za neplnenie predvolebných sľubov a lavírovanie ľavice. Problém zideologizovali - SDĽ podľa nich zaujala ľavicový postoj bez ohľadu na to, čo ukazuje ekonomická realita. Odpoveďou bolo zásadné nie ešte skôr, ako sa začala vnútrokoaličná i celospoločenská diskusia.
Argumenty zavážili Tentoraz sa vládna pravica prepočítala. Postoj SDĽ bol zásadný jednoducho preto, lebo sa vyvaroval ideologizácie. Argumenty jednoznačne potvrdzovali, že sú dôvody, aby sa prirodzené monopoly sprivatizovali osobitným spôsobom a aby v niektorých prípadoch štát ostal majoritným vlastníkom. Napr. prostredníctvom SPP ide z Ruska do západnej Európy takmer tretina plynu, pričom zmluvy majú dlhodobý charakter (prvá z nich vyprší v roku 2008), takže tento objem neohrozí ani budovanie severnej vetvy plynovodu cez Poľsko. Počas diskusií o privatizácii prirodzených monopolov udelili dve svetové ratingové agentúry Moodys a Fitch IBCA po prvý raz rating práve plynárenskému podniku a to na najvyššej možnej úrovni. Analytik tej druhej agentúry pre SME povedal, že rating by bolo ihneď možné zvýšiť po predaji „nejakej“ časti akcií dôveryhodnému zahraničnému investorovi. Niet pochýb o tom, že keby išlo o predaj majoritného balíka, pravicový denník by to určite zdôraznil. Zvyšovanie regulovaných cien plynu na domácom trhu je naviac ďalším krokom, ktorý stabilizuje hospodársky výsledok SPP a zaručí jeho ziskovosť. Prečo by sa teda štát mal zbavovať firmy, ktorá mu môže prinášať milióny do rozpočtu? Iným problémom je kontrola prirodzených monopolov. Nemáme na ňu legislatívu, ani špeciálne inštitúcie. Protimonopolný úrad nezvláda efektívne ani bežnú kontrolu hospodárskej súťaže a konkurenčného prostredia. To všetko na Západe funguje už roky. USA napr. majú špeciálny úrad pre oblasť energetiky so stovkami zamestnancov, u nás je obdobou odbor na ministerstve hospodárstva s niekoľkými ľuďmi. Aj preto je nevyhnutné, aby parlament a jeho prostredníctvom široká verejnosť vedela čo najviac o celom procese privatizácie prirodzených monopolov, čo SDĽ do novely tiež presadila.
Neprijateľné priznanie Najzarážajúcejšie na odpore pravice je však to, že SDĽ už roky prezentovala takýto postoj k privatizácii prirodzených monopolov. Naposledy to bolo počas petičnej akcie, ktorou HZDS vyvolalo referendum o neprivatizácii strategických podnikov. Vtedy SDĽ samotnú akciu nepodporila, no v zásade súhlasila s jej obsahom. Takýto postoj k tomuto problému zaujala veľmi jednoznačne aj v predvolebnom programe i počas rozhovorov o vytvorení vlády. SDĽ teda žiadala iba to, čo už dávno deklarovala v čase, keď sa s ňou pravica rozhodla vládnuť. Bolo možné veľmi presne predpovedať postoj SDĽ a je preto nepochopiteľné, že diskusie od začiatku nahradilo ideologické odsudzovanie. Pre pravicu sa nakoniec ukázalo byť slepou uličkou. Nie ľavicoví demokrati, ale ich pravicoví partneri museli ustúpiť. Určite to neurobili radi, ale nenašli dostatok argumentov, aby svoj postoj presadili. Zvyčajne dobre informovaná redaktorka TV Markíza Helena Tomková v Televíznych novinách však podotkla, že vládna pravica s návrhmi SDĽ súhlasila iba do času, keď sa privatizácia prirodzených monopolov naozaj rozbehne. Lenže potom už budú mať málo hlasov, aby zákon zmenili, takže skôr išlo iba o tichú výhovorku, prečo ustúpili. Priznať, že SDĽ mala pravdu, je zrejme neprijateľné.
Autor je hovorca SDĽ
