Spor o budúcnosť
V období, keď majú Francúzi na krku reformu Európskej únie a keď sa na nich valí nebezpečenstvo choroby šialených kráv, mala francúzska Socialistická strana kongres. Na počudovanie sa spomínané zhromaždenie málo zaoberalo týmito problémami a až na malé pripomienky na minulosť sa Jospinova vládna strana orientovala na blízku i ďalekú budúcnosť.
Terajšia vláda ľavicovej koalície vo Francúzsku sa dostala k moci po predčasných voľbách v roku 1997, ktoré nasledovali po svojvoľnom a neuváženom rozpustení parlamentu terajším prezidentom Jacquesom Chiracom. Narýchlo pripravená socialistická kampaň si však dala za leitmotív veľké reformy v prospech sociálnejšieho Francúzska.
Jospinove reformy Nové nápady hľadala dovtedy podpriemerne slabá a predošlou prehrou frustrovaná Socialistická strana spôsobom načúvania spoločnosti. Bolo to vcelku jednoduché. Do čela strany prišiel Lionel Jospin, a viac ako 4 roky sa sústredil na detailné rozpracovávanie vízie nového Francúzska, ktorú sa mu (možno vďaka poctivosti v hľadaní nových receptov) darí so svojím kolektívom úspešne realizovať.
Reformy, na ktoré sa podujal, začali postupne pôsobiť na spoločnosť, a tak majú Francúzi pár nových výdobytkov, ktorými sú o krok vpred pred ostatnými Európanmi. Podstatné zníženie nezamestnanosti pomocou kratšieho pracovného času, projekt zamestnanosti mladých, účinnejšia forma ochrany proti sociálnej exklúzii, decentralizácia, reforma súdnictva, zrovnoprávnenie žien a mužov na mnohých stupňoch politického, ekonomického a spoločenského života a zákon o registrovanom partnerstve heterosexuálnych, ako i homosexuálnych párov sú výdobytkami s veľkým V. K tomuto všetkému sa pridáva ekonomická konjunktúra, ktorá doslova pumpuje nevídané peniaze do chronicky deficitného rozpočtu. S takouto silnou oporou francúzski socialisti 24. až 26. novembra v alpskom Grenobli hodnotili svoje pôsobenie. Ich rokovanie však nebolo zďaleka bezproblémové.
Konflikt koncepcií Ako každý iný zjazd tak i tento bol dejiskom bojov medzi rôznymi skupinami vo vnútri strany. Bol to boj medzi tými, ktorí si myslia, že všetko sa dá robiť ešte lepšie a sociálnejšie, medzi tými, čo tvrdia, že kapitalizmus sa dá krotiť len jeho vlastnými zbraňami, a tými, ktorí už akoby zabudli, kde má socializmus svoje korene. Bol to však aj boj medzi ľuďmi, čo niekedy niečo v strane znamenali, a tými, ktorí teraz znamenajú, či chcú znamenať. Musíme však zdôrazniť, že to bol spor o budúcnosť a nie kvôli minulosti. Išlo o konflikt koncepcií a názorov, na niekedy až priveľmi detailné záležitosti. Bolo by zložité čitateľovi popisovať do podrobnosti všetky prúdy a osobnosti, ktoré pred začiatkom kongresu zohrávali dôležitú úlohu. Zaujímavý je spôsob, akým sa francúzski socialisti medzi sebou bijú o myšlienky.
Každá skupina v strane, ktorá mala ambíciu zmeniť kurz alebo politiku strany, vypracovala dokument, ktorý dala na pripomienkovanie. Niektoré z týchto dokumentov medzi sebou konvergovali a zlúčili sa do jedného dokumentu. Tak sa stalo, že tri skupiny okolo dvoch bývalých (Rocard, Fabius) a terajšieho premiéra Jospina podporili syntetický dokument prvého tajomníka strany (v našom ponímaní predsedu) Francoisa Hollanda. Ten je dnes prezentovaný ako pól stability, ktorý zaručuje ovládateľnosť strany v ďalšom období. Na zjazd, resp. na hlasovanie členov strany, keďže k dokumentom sa hlasovaním vyjadrujú všetci aktívni členovia, boli predložené ešte dva alternatívne dokumenty. Tie predložili dva menšinové prúdy, ktoré sa pokladajú za ľavicovejšie ako hlavný väčšinový. Je to o to zvláštnejšie, že francúzskych socialistov pokladajú za najľavicovejších v západnej Európe.
Nespokojní s kapitalizmom V hlasovaní dostal prvý tajomník Hollande so svojím dokumentom 73 percent hlasov a ďalšie dva dokumenty získali 13 a 14 percent. I keď sa dva menšinové prúdy rozhodli nepostaviť svojich kandidátov na post prvého muža strany, chceli pripomienkovať väčšinový dokument a pokúsiť sa o syntézu všetkých troch variantov. To sa malo stať po rozhodujúcich prejavoch. Pozorne bol sledovaný najmä prejav bývalej ministerky sociálnych vecí a solidarity Martine Aubryovej, ktorá je favoritkou na premiérsky post v prípade Jospinovho úspechu v prezidentských voľbách. Aubryová sa v búrlivo aplaudovanom prejave vyjadrila napríklad o úlohe štátu v ekonomike: „Ak hrá dobre regulovaný trh nevyhnutnú úlohu v konkurenčnom prostredí, neznamená to, že je rozhodujúcim v hospodárstve a už vôbec nie v spoločnosti. Je krátkozraký a zaujíma sa iba o krátkodobú efektivitu. Práve preto bránime verejné služby, ktoré sú pôvodcom infraštruktúry alebo spoločných statkov, ktoré musia zabezpečiť rovnosť pre všetky oblasti a ľudí.“
Podľa Aubryovej sa dá spoľahnúť na Lionela Jospina a jeho terajšieho chránenca Hollanda, ktorý túto schému vzťahov v každodennej politike obhajujú. Stále teda platí a bude platiť premiérovo heslo: „Áno trhovej ekonomike, nie trhovej spoločnosti!“. Na to jej odpovedala jedna z vedúcich predstaviteliek menšinového prúdu Marie-Noelle Lienemannová, že jednotu názorov sa dá ťažko zabezpečiť a že francúzske socialistické hnutie je už od svojho vzniku bohaté na rôznorodosť. Je však aj natoľko dospelé, že mu dovoľuje bezproblémovo zvládať rozdielnosť pohľadov a zároveň odhodlane bojovať za svoje vízie pri zachovaní nevyhnutnej zodpovednosti. Aby túto zodpovednosť Lienemannová potvrdila, komentovala fakt, že sa nedosiahol kompromis pri syntéze textov slovami: „Nedosiahli sme politický kompromis, ale napriek tomu sme jednotní. Jednotní na to, aby sme vyhrali voľby v roku 2002, jednotní pod vedením Francoisa Hollanda, Lionela Jospina a jeho vlády.“ Sála tieto slová ocenila búrlivým potleskom.
V spore medzi ľavicovým a ešte ľavicovejšími prúdmi išlo najmä o rozdielne názory na spôsob kolektívneho vyjednávania a na výšku minimálnej mzdy, ktorú považujú predstavitelia menšinových prúdov za príliš nízku, a to práve v období, keď francúzska ekonomika prosperuje tak ako nikdy predtým. Hollande povedal, že je ochotný pracovať na kompromisoch a zjednocovať názory, no podmieňuje to skutočnou účasťou na rozhodovaní v kľúčových otázkach. Byť vo vedení a pritom plniť len úlohu pozorovateľa a kritika, nie je podľa neho zodpovednou cestou. Byť vo vedení znamená i uznávať súdržnosť a kolektívnu prácu, vyjadriť solidaritu s kolektívnymi rozhodnutiami. Na záver zjazdu vystúpil premiér, spokojný s tým, že sa dosiahol zmier. Má tak za sebou jednotnú a súdržnú silu, ktorá by ich mala spoločne priviesť k víťazstvu a potvrdiť tak správnosť doterajšieho smerovania. Medzi iným aj ich boj proti kapitalizmu. Ten podľa neho zostáva dôvodom nerovnosti a nadvlády jedných nad inými. Tento systém preto treba ekonomicky regulovať, a sociálne dopĺňať a musí sa tiež politicky kontrolovať.
