História plná nečakaných zvratov

Skúškou každej krajiny je, či v úsilí o spoločné ciele dokáže pochovať svoje spory a či nezabudne,
Počet zobrazení: 861

Skúškou každej krajiny je, či v úsilí o spoločné ciele dokáže pochovať svoje spory a či nezabudne, že spoločnosť prekvitá na základe zmieru, a nikdy nie konfliktu.
(Henry Kissinger)

Arabský bazár Starého mesta jeruzalemského je vyľudnený. Mohutné kovové brány, zvyčajne dokorán otvorené, vytvárajú v úzkych uličkách ešte stiesňujúcejšiu atmosféru. Pred niekoľkými týždňami sa začal štrajk. Palestínčania z východného Jeruzalema sa symbolicky pripojili k tým, ktorí zaplnili ulice Ramalláhu, Nábulusu, Betlehému a ďalších miest na Západnom brehu a v pásme Gazy. Blízky východ zmieta konflikt, najväčší za posledných tritisíc dní. Vyše dvesto mŕtvych, prevažne Palestínčanov, a tisícky zranených. A to len dva mesiace po tom, čo palestínsky prezident Jásir Arafat a izraelský premiér Ehud Barak potvrdili svoj záväzok pokračovať v mierových rozhovoroch.

Židovská štvrť žije. Malé galérie ponúkajú figúrky Židov, svietniky, šofáre. Skončil sa čas najväčších židovských sviatkov - Nového roka a Dňa zmierenia. Vtedy nebesá otvárajú svoje brány a Boh počúva spoveď každého Žida. Váži jeho skutky a odpúšťa to, čím sa previnil voči Nemu, nikdy ale nie to, čím ublížil svojim blízkym alebo akejkoľvek inej bytosti. O zmierenie treba požiadať toho, kto trpel. To je obraz Jeruzalema týchto dní. Skľučujúci pre tých, čo verili v koniec konfliktu zmietajúceho Palestínu už pol storočie. História je však plná neočakávaných zvratov.

Krvavé dejiny V roku 1956, niekoľko dní po obsadení Sinajského polostrova izraelský premiér David Ben Gurion oznámil na parlamentnej pôde vytvorenie „tretieho kráľovstva izraelského“. O šesť týždňov neskôr sa Izrael musel pod tlakom OSN stiahnuť z dobytého územia.

V jedno októbrové ráno roku 1973 izraelský minister obrany Moše Dajan vyhlásil: „V najbližšom čase sa nemusíme obávať žiadneho ozbrojeného konfliktu...“ O štyri dni neskôr, 6. októbra - v deň najväčšieho židovského sviatku Jom Kipur (Deň zmierenia) - Izrael napadli armády Sýrie a Egypta. Keď sa vojna skončila, Izrael oplakával viac svojich detí ako za všetky predchádzajúce ozbrojené konflikty dokopy.

V roku 1976 prezident Anvar Sadat prvý raz deklaroval vôľu Egypta uzavrieť mier s Izraelom. Jeho slová „pre mier s Izraelom som ochotný ísť na koniec sveta, hoc aj do izraelského parlamentu“, sa stretli v Tel Avive s pohŕdaním. V novembri 1977 Sadat prehovoril k poslancom Knessetu. Egypt sa stal prvou arabskou krajinou, ktorá uznala existenciu židovského štátu a uzavrela s ním mier.

V čase, keď si tento konflikt berie každý deň nové obete, by bolo alibizmom opierať víziu pokojného spolunažívania Židov a Palestínčanov o lekcie z minulosti a iluzórne veriť, že sa dejiny opakujú akosi samé, bez ľudského pričinenia. Čas dočasných riešení patrí definitívne minulosti a pokiaľ Židia a Palestínčania neprejavia vôľu dohodnúť sa a prijať raz a navždy status quo svojej mierovej koexistencie, Blízky východ bude zmietaný novými otrasmi.

Dva národy Šimon Peres v predslove k životopisu J. Arafata píše: „Konflikt medzi Izraelom a Palestínčanmi má dva zdroje. Prvý je historický. Osud zaviedol židovský aj palestínsky národ na to isté miesto v tom istom čase. Druhý je geografický. Podmienkou existencie oboch národov je dohoda o mierovom spolunažívaní na kúsku zeme tak malom, že je ťažké predstaviť si akékoľvek rozdelenie tohto územia.“

Svetové spoločenstvo však o rozdelení tohto kúsku zeme rozhodlo. Rezolúcia č. 181 prijatá v novembri 1947 predpokladala na území označovanom ako Mandátna Palestína vznik dvoch štátov - židovského a palestínskeho. Zatiaľ čo židovský národ svoj sen o domovine v Palestíne uskutočnil a 14. mája 1948 D. Ben Gurion vyhlásil v Tel Avive nezávislosť Izraela, Palestínčania ešte v ten istý deň začali písať prvú stránku svojej utečeneckej histórie. Na jar 1949 po skončení prvej izraelsko-arabskej vojny vyše 700 000 Palestínčanov „dočasne“ obývalo záchytné tábory pri Damašku, na juhu dnešného Libanonu a na západnom brehu rieky Jordán. Do starej vlasti sa už zväčša nikdy nevrátili. Populačný rast spôsobil, že na konci 90. rokov dosiahol počet utečencov tri milióny. Keby im židovský štát priznal morálne právo na návrat, znamenalo by to pre jeho päťmiliónovú židovskú populáciu (ďalší milión obyvateľov Izraela tvoria Arabi) katastrofu.

Iná udalosť, ktorá rozhodla o charaktere tohto konfliktu, sa odohrala v júni 1967. V šesťdňovej vojne, v ktorej sa Izrael najskôr bránil útoku spojeneckých arabských armád, napokon obsadil územia tri razy väčšie, ako bola jeho rozloha pred začiatkom konfliktu, s vyše miliónom arabských obyvateľov: egyptský Sinajský polostrov až po Suezský kanál, sýrske Golanské výšiny, jordánsku časť Západného brehu vrátane východného Jeruzalema a Egyptom spravované pásmo Gazy. Na izraelskú okupáciu reagovala 22. novembra 1967 Bezpečnostná rada OSN prijatím rezolúcie č. 242, ktorá deklarovala princípy mierového usporiadania na Blízkom východe a v nasledujúcich troch dekádach bola najviac citovaným, ale oboma stranami dezinterpretovaným dokumentom.

Egypt ako obhajca V septembri 1978 egyptský prezident Anvar Sadat a izraelský premiér Menachem Begin podpísali v americkom Camp Davide nielen mierovú zmluvu medzi oboma štátmi, ale i dohodu, ktorá vytvorila rámec pre mier na Blízkom východe v súlade s rezolúciou OSN č. 242. Požadovala implementáciu plánu na vytvorenie autonómie na palestínskych územiach a v horizonte piatich rokov dohodu o konečnom usporiadaní izraelsko-palestínskych vzťahov. Otázku suverenity nad týmito územiami ponechala otvorenú.

Od začiatku mierových rozhovorov medzi Egyptom a Izraelom vláda v Káhire požadovala, aby sa palestínska otázka stala súčasťou bilaterálnej zmluvy. Egypt sa tak mohol brániť obvineniam arabských krajín, že uzavretím separátnej zmluvy so židovským štátom zapredal Palestínčanov. Izrael sa ale nechcel vzdať kontroly nad palestínskymi územiami. Preto navrhol, aby sa legitímne práva Palestínčanov a ich požiadavky uznali až dohodou o konečnom štatúte. Počas tzv. prechodného obdobia sa na správe týchto území malo aktívne podieľať Jordánsko.

Diplomaticky otvorenou zostala budúcnosť Jeruzalema. Zatiaľ čo Begin v liste adresovanom Sadatovi zdôraznil, že Jeruzalem je nedeliteľným večným hlavným mestom Izraela, Sadat v liste pre Begina zdôraznil, že Jeruzalem je nedeliteľnou súčasťou Západného brehu a mal by sa vrátiť pod arabskú suverenitu. Počas rozhovoru s americkým prezidentom Jimmy Carterom, ktorý sa pod izraelsko-egyptskú zmluvu podpísal ako svedok, Begin dodal, že pojem „Palestínčania“ a „palestínsky národ“ znamená „Arabi v Eretz Izrael“.

Zmluva medzi Izraelom a Egyptom bola prvým medzinárodným dokumentom, ktorý komplexne pristupoval k palestínskej otázke a vyjadroval, hoci nie explicitne, záväzok Izraela ukončiť okupáciu sporných území. No cesta k prvej historickej dohode medzi Izraelom a Organizáciou za oslobodenie Palestíny (OOP) sa začala podstatne skôr a aj po Camp Davide mala mnoho ďalších zástavok. V samotnom Izraeli už v polovici 70. rokov viedla skupina ľavicovo orientovaných intelektuálov neoficiálne rozhovory s predstaviteľmi hnutia Fatah, hlavného krídla OOP, ktorá sa od roku 1974 usilovala o získanie medzinárodnej legitimity ako rovnocenného partnera v mierovom procese. Jej vedenie dokonca prijalo myšlienku rokovať o území menšom ako celá Palestína. Hoci sa tieto rozhovory nikdy nestali oficiálnymi, zohrali dôležitú úlohu v postupnej zmene myslenia vedúcich politických osobností na oboch stranách.

Kráľovská ponuka Iránsko-iracká vojna a rast islamu ohrozoval nielen vonkajšiu bezpečnosť, ale aj vnútornú stabilitu stredovýchodných ropných monarchií. Súperiac o hegemóniu v arabskom svete s republikami, akými bol aj Egypt, vtedajší korunný princ Saudskej Arábie, neskôr kráľ Fahd Ibn Abdel Aziz navrhol nový rámec mierového procesu na Blízkom východe, veľkorysejší a vo svojich dôsledkoch ďalekosiahlejší ako dohody z Camp Davidu.

Návrh z augusta 1981 známy ako saudský mierový plán zahrňoval celý rad požiadaviek na riešenie palestínskej otázky: odsun izraelských vojsk z okupovaných území vrátane východného Jeruzalema, odstránenie židovských osád vybudovaných na arabskej pôde po roku 1967, právo Palestínčanov na návrat do vlasti a kompenzáciu pre tých, čo sa rozhodnú nevrátiť. Garantoval slobodu náboženského života a slobodný prístup k svätým miestam pre vyznávačov všetkých náboženstiev. Jasne deklaroval ideu vytvorenia palestínskeho štátu na území Západného brehu a pásma Gazy s Jeruzalemom ako hlavným mestom. Na jeho implementáciu mala dozerať OSN. Po prvý raz vodca islamského národa deklaroval právo všetkých štátov v oblasti žiť v mieri.

Tel Aviv plán odmietol. Myšlienka palestínskeho štátu s Jeruzalemom ako metropolou bola pre Židov neprijateľná. Arabský svet sa rozdelil na dva tábory. Prvý súhlasil s uznaním židovského štátu, ak potvrdí právo Palestínčanov na návrat a právo všetkých štátov žiť v mieri. Druhý, vedený radikálnou Sýriou, ho odmietol. Hoci saudský plán nehovoril o OOP ako o reprezentantovi palestínskeho ľudu, túto úlohu zohrával celý arabský svet. Samotný Arafat s ním najskôr súhlasil, no pod tlakom Sýrie svoje rozhodnutie zmenil. Arabský summit zvolaný do marockého Fezu na november 1981 posúdenie plánu ani nezaradil do svojho programu.

Reaganova iniciatíva Izraelské obliehanie Bejrútu, ktorým sa začala izraelská okupácia južného Libanonu, viedlo arabský svet k apelu na USA, aby obnovili svoju úlohu v mierovom procese. V septembri 1982 uverejnil prezident Ronald Reagan mierovú iniciatívu, ktorá požadovala odsun izraelských vojsk z území okupovaných od roku 1967 a pripojenie Západného brehu a pásma Gazy k Jordánsku. Spojené štáty jasne deklarovali, že nepodporia vytvorenie nezávislého palestínskeho štátu a ani anexiu alebo permanentnú kontrolu palestínskych území Izraelom.

Reagan opäť potvrdil záväzok voči Izraelu, že USA neuznajú OOP a ani s ňou nebudú rokovať, pokiaľ neuzná rezolúcie OSN č. 242 a 338. O osude existujúcich židovských osád na okupovaných územiach mali rozhodnúť rozhovory o konečnom usporiadaní. Výstavba nových sa mala pozastaviť. Reaganov plán oživil princípy dohôd z Camp Davidu, podľa ktorých mali Palestínčania právo rozhodnúť o svojej budúcnosti. Predpokladal tiež vytvorenie volenej samosprávy na palestínskych územiach. Tá počas tzv. prechodného obdobia postupne prevezme právomoci nad obyvateľstvom, územím a jeho zdrojmi. Bude tiež zodpovedná za vnútornú bezpečnosť, a to v rozsahu, ktorý bude odrážať jej „schopnosť“ kontrolovať celkovú situáciu. O budúcnosti východného Jeruzalema sa rozhodne na rokovaniach o konečnom usporiadaní.

Izrael plán odmietol, arabský svet mu bol naklonený pod podmienkou, že sa USA vzdajú časti plánu, ktorá pripisovala Jordánsku vedúcu úlohu v rokovaniach s Izraelom. Táto požiadavka len potvrdila rastúcu rivalitu v arabskom svete a predznamenala neskorší postoj jednotlivých štátov k mierového procesu 90. rokov.

V roku 1982, iba rok po tom, ako arabský summit vo Feze odmietol rokovať o tzv. saudskom pláne, prijalo to isté fórum jeho modifikovanú verziu. Tá sa začala označovať ako plán Fez. Bol prvou spoločnou arabskou iniciatívou, ktorá predpokladala uzavretie mieru s Izraelom, no ako mnohé ďalšie, ktoré jej predchádzali, alebo nasledovali, nikdy sa nerealizovala. OOP, vyhostená postupne z Jordánska a Libanonu, sa na čas stala „persona non grata“ v mierovom procese. Na niekoľko rokov zohralo pre Izrael úlohu partnera v rokovaniach o budúcnosti palestínskych území a palestínskeho národa Jordánsko. -

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984