Rozpočtový deficit na hrane
Ivan Mikloš
Narodil sa 2. júna 1960 vo Svidníku. Po ukončení strednej školy začal štúdium na Národohospodárskej fakulte Vysokej školy ekonomickej v Bratislave, kde sa špecializoval na oblasť dlhodobého plánovania a prognózovania. V rokoch 1983-90 pôsobil na VŠE ako odborný asistent, neskôr pracoval na Úrade vlády SR vo funkcii riaditeľa odboru hospodárskej a sociálnej politiky. V roku 1991 sa stal ministrom privatizácie SR, o rok neskôr výkonným riaditeľom a prezidentom spoločnosti M.E.S.A. 10. Od roku 1993 je členom Demokratickej strany, v roku 1994 bol jej predsedom. Popdpredsedom vlády SR pre ekonomiku sa stal po voľbách v roku 1998 a od roku 1999 je aj členom skupiny Svetového ekonomického fóra - Globálni lídri pre zajtrajšok.
Považujete štátny rozpočet (ŠR) za rozvojový alebo reštriktívny tak, ako to tvrdia opoziční poslanci?
- Prísne vzaté, reštriktívny rozpočet znamená prebytkový. Muselo by to teda znamenať, že príjmy sú vyššie ako výdavky. Keďže ŠR je deficitný, nemôžeme ho označiť za reštriktívny. Toto slovo sa v ekonomickej terminológii nepoužíva presne. ŠR je taký, aký umožňuje stav verejných financií, záväzky, stav reforiem, ktoré sú aj vo výdavkových oblastiach. Z hľadiska toho, že vláda schválila návrh rozpočtu s predpokladom deficitu verejných financií vo výške 4 percent predpokladaného HDP, je to na hrane. Lepšie by bolo schválenie oveľa nižšieho deficitu, nebola na to dostatočná vôľa. Tým sme nenaplnili jeden zo záväzkov hodnotenia strednodobých priorít hospodárskej politiky - čo je spoločný dokument s Európskou komisiou (EK) - predpokladajúci najvyšší deficit dve a pol percenta. Už aj pri štyroch percentách je tam položka, na ktorej nezarátaní sme sa dohodli, a to výdavky na krytie reštrukturalizácie bánk.
Je rok 2001 z hľadiska rozpočtu ťažší ako predchádzajúce roky?
- Je, ale z hľadiska vývoja ekonomiky bol ťažší tento rok. Dôvodom je zníženie daňového zaťaženia fyzických aj právnických osôb prijaté v roku 1999, ukončenie dovoznej prirážky a nedostatočný pokrok vo viacerých reformách. Najkritickejšie hodnotenia vláda adresovala do školstva, zdravotníctva a najmä sociálnych vecí. Na tie sme nevyčlenili obrovskú rozpočtovú kapitolu a nie som spokojný s efektívnosťou reforiem v oblasti napríklad čiernej práce, zneužívania systému sociálnej pomoci, nedostatočne adresnej sociálnej pomoci atď.
Práve k oblastiam, o ktorých ste hovorili ako o problémových, sa vyjadrila aj Konfederácia odborových zväzov SR (KOZ) tvrdiac, že v návrhu ŠR sa nezohľadňuje dostatočná valorizácia, ktorá by kopírovala infláciu v roku 2001.
- S konfederáciou rokujeme v tripartite a celé dva roky je nespokojná s tým, ako sa robí hospodárska politika. So všetkou vážnosťou a zodpovednosťou musím povedať, že ak by sme prijali rady a odporúčania KOZ, pokles reálnych miezd by nebol 8 percent, ale rádovo vyšší. Prijatie týchto odporúčaní by znamenalo rozvrat ekonomiky a nebolo by možné uskutočniť stabilizáciu. Nikdy v minulosti sa neuskutočnilo toľko zasadnutí tripartity a neprerokovalo sa toľko materiálov, ako za posledné dva roky.
K návrhu mali výhrady aj zamestnávatelia. Konkrétne v tom, že ŠR neberie do úvahy reálnu mieru nezamestnanosti v porovnaní s jej súčasnou mierou, t. j. 16 percent v roku 2001 je nesplniteľný predpoklad. Sú tieto námietky oprávnené?
- Nemyslím. Koncom októbra je disponibilná miera nezamestnanosti 16,1 percenta. Na budúci rok predpokladáme 16 percent a z toho nech si každý urobí úsudok. Samozrejme, isté riziká jestvujú vždy vo všetkých ukazovateľoch a oblastiach, ale zároveň tam existuje značný priestor. Vývoj ekonomiky v posledných mesiacoch ukazuje oživenie - či už je to ziskovosť priemyslu, no aj v stavebníctve, vývoj tvorby pracovných príležitostí, a nielen cez verejnoprospešné práce. V auguste vzniklo 24 tisíc nových pracovných miest a v októbri 16 tisíc - všetky mimo VPP. V prioritách vlády na budúci rok si chceme dať v oblasti nezamestnanosti ešte ambicióznejší cieľ ako ten, ktorý predpokladá návrh ŠR.
Takže VPP neboli hlavným faktorom znižujúcim nezamestnanosť?
- Boli, ale nie jediným. Ten pomer je približne dve tretiny príležitostí prostredníctvom VPP a tretina mimo nich. Ale VPP sú aktívnym nástrojom hospodárskej politiky vlády, tak neviem, prečo sa tak často vydeľujú.
Zrejme práve pre ich krátkodobý či sezónny charakter.
- Čiastočne môže byť sezónny, ale nie stopercentne. Existujú isté riziká z hľadiska doposiaľ platných legislatívnych úprav. Napríklad, že po odpracovaní troch mesiacov vo VPP by sa z objektívnych dôvodov rátali sociálne dávky tým, čo už odpracovali. Do parlamentu sme predložili návrhy úprav zákonov tak, aby toto nehrozilo a projekt mohol byť dlhodobejší.
Počítali ste v prípade schvaľovania ŠR s odporom poslancov?
- Áno, lebo podobná situácia tu bola aj vlani. Je prirodzené, že poslanci sa chcú zviditeľňovať a hovoriť do rozpočtov. Nerátal som s tým, že až v takej miere. Čo ma však znepokojuje viac, je fakt, že sme sa na začiatku dohodli na princípe, že ak koaliční poslanci navrhnú opatrenia zvyšujúce výdavky alebo znižujúce príjmy, tak súčasne navrhnú opatrenia, ktoré to budú kompenzovať tak, aby sa nezvýšil celkový deficit. V desiatkach návrhov, ktoré padli aj v zákonoch súvisiacich so ŠR, neviem o realizácii tohto princípu. Koaličná rada sa na ňom dohodla, dokonca to písomne potvrdila. Pritom deficit je na hrane. EK v správe uviedla svoje znepokojenie z návrhu ŠR z hľadiska deficitu. Odôvodnili sme udržateľnosť makroekonomickej stability pri deficite štyri percentá. No ak by to čo len o jednu desatinu percenta prekročilo túto hranicu, bolo by to veľmi zle. Ak sa deficit prekročí, hrozí, že všetko, čo sme za dva roky krvopotne dosiahli - nielen vláda, ale obyvatelia krajiny, ktorí niesli náklady - môže vyjsť navnivoč. Mohli by sa stratiť pozitívne efekty - znižovanie úrokových sadzieb, zvýšenie ratingu Slovenska, lepší prístup k zdrojom, oživovanie ekonomiky, zlepšovanie medzinárodnej pozície krajiny. Ak sa verejné financie neudržia pod kontrolou, môžu spôsobiť nestabilitu, čo by znamenalo oneskorovanie ozdravovania ekonomiky a toho, na čo všetci čakáme - zvyšovania životnej úrovne, reálnych príjmov a zlepšovania života ľudí.
Nerátate s kompromisom? - Na kompromis už nie je priestor. Ak sa hranica nedodrží, treba vážne uvažovať o mimoriadnych opatreniach, vrátane stiahnutia rozpočtu.
Môže prísť do úvahy aj provizórium?
- Ak sa nenájde dostatok zodpovednosti a naruší sa princíp neprekročenia deficitu, osobne to budem navrhovať.
V rozhovoroch často tvrdíte, že priame zahraničné investície sú jedným z nástrojov na odbúranie nezamestnanosti. Slovensko je členom OECD. Vidno u nás už v týchto mesiacoch nárast priamych zahraničných investícií (PZI)?
- Vidno. Aj nárast záujmu investorov. Slovenská agentúra pre rozvoj investícií a obchodu (SARIO) eviduje okolo 70 projektov. Zhruba polovica z nich sú tzv. živé projekty, pri ktorých sa predpokladá, že sa počas roka uzavrú rokovania a nastane reálny vstup. Môžeme však menovať aj tých, čo už investovali na zelenej lúke, alebo vstúpili do jestvujúcich podnikov: Molex Košice, Sony rozširovalo výrobu v Trnave, INA Kysucké Nové Mesto, rozširuje sa Volkswagen do Martina, vstup MOL-u do Slovnaftu, Rakúšania v SCP Ružomberok... Podstatné je, že vstup do OECD zvýšil záujem investorov. Na nedávnej konferencii o investíciách v Haagu sa hovorilo aj o tom, že pre nárast záujmu nie sú veľké audítorské firmy schopné robiť podklady pre potenciálnych investorov. Proces od záujmu o investovanie do krajiny po skutočné investície trvá jeden až dva roky. Objem investícií na Slovensku je oveľa nižší ako okolitých krajinách, Je to dané známymi dôvodmi: izoláciou v minulosti, keď vláda nieže nezatraktívňovala, no zásadne odmietala investície. Jednou z príčin je meškanie privatizácie tzv. prirodzených monopolov a finančného sektora, kde výnosy idú tiež do PZI. Za posledných desať rokov máme prílev investícií len čosi okolo dvoch miliárd dolárov, no v roku 2000 vyše jednej miliardy. Je to dané najmä vstupom Deutsche Telekom, ale nielen tým. Uskutočníme privatizáciu VÚB, Transpetrolu, Slovenskej sporiteľne a prílev vysoko stúpne. Poľsko, Maďarsko a Česko privatizovali tieto podniky v minulosti.
Zo strany domácich ekonómov často počuť názor, že produkty zahraničných investícií u nás majú nízku mieru pridanej hodnoty. Zlepšuje sa v tomto smere niečo?
- Nielen zahraničné investície, ale celkovo slovenská ekonomika vykazuje nízku mieru pridanej hodnoty, najmä export. V odvetviach platí: čím nižšia pridaná hodnota, tým vyšší podiel na exporte. Za 90. roky sa podiel sofistikovanej produkcie významne nezvýšil. Tak ako bola v roku 1993 či 1994 jeho hodnota 17 percent, dodnes je pod 20 percentami. Ide o dôsledok toho, akým spôsobom sa tu robili, resp. nerobili reformy a dôsledok nedostatočného prílevu zahraničného kapitálu. Ten sa stal akcelerátorom rastu sofistikovanej produkcie, no nie hneď. Dobrým príkladom je Volkswagen, Keď sem prišiel, priviezli všetko do poslednej skrutky, zmontovali to a takmer všetko vyviezli. Po siedmich rokoch produkcie sa 12 percent súčiastok vyrába u nás. Ten podiel sa zvýši - bude sa vyrábať nový typ terénneho vozidla - aj prostredníctvom zahraničných subdodávateľov. Do Bratislavy sa presúva i časť logistiky a náročnejšie činnosti.
Hovorili ste o SARIO. Existoval tu SNAZIR a FPZO, ktorý zanikol takpovediac pololegálnym spôsobom. Prináša SARIO očakávaný efekt?
- Fond na podporu zahraničného obchodu nezanikol, a už vôbec nie pololegálnym spôsobom. Vznikol zákonom a tak musí aj zaniknúť. Schválilo sa finančné memorandum s EÚ s podmienkou - možno nie najracionálnejšou - zjednotiť podporu zahraničných investícií a exportu do jednej inštitúcie. Navrhoval som založiť združenie právnických osôb, aby sme inštitúcie nemuseli rušiť. Neprešlo to a vláda prijala uznesenie o vytvorení nového subjektu. SARIO začala fungovať, ale nepresunuli sa do nej ani peniaze, ani kompetencie FPZO. Asociácia zamestnávateľských zväzov SR vykonáva veľmi aktívnu politiku smerom k spomaleniu zániku fondu. Aj to je dôvod, prečo činnosť SARIO nie je taká, ako by sme si predstavovali.
Ste ako člen Demokratickej strany spokojný s jej preferenciami?
- Nie, nie som.
Chcete to nejako napraviť?
- Ako člen DS pre to robím toľko, koľko vládzem. Zvažujem, či pre to budem robiť niečo aj ako jej funkcionár.
Znamená to, že máte úmysel kandidovať do čela strany?
- Ešte som sa nerozhodol.
Ján Langoš pociťoval odchod Jána Čarnogurského z vedenia KDH ako stratu blízkeho človeka. Vy ste hovorili o predsedovi KDH ako o osobe, ktorá stojí v ceste vášmu spojenectvu s kresťanskými demokratmi. Zdá sa, že predvolebná koalícia KDH-DS má už dvere otvorené.
- Strany napravo od stredu sú SDKÚ, DS a KDH. Treba urobiť serióznu analýzu ich hodnotového a programového prieniku, ako i voličského zázemia a potenciálnych priaznivcov. Nesmieme zabudnúť ani na hranice volebného zákona. Výsledkom analýzy by mali byť rokovania o možnej spolupráci. Treba uvažovať so spomínanými subjektmi. Z hľadiska ekonomickej politiky, ale aj podpory reforiem a integrácie považujem za stranu, s ktorou sa bude dať spolupracovať, aj SMK.
Prečo ste odmietli vstup do SDKÚ?
- Pretože som členom DS a necítil som, že by to bolo najlepšie riešenie.
Ján Langoš tvrdil, že ak vystúpi KDH z SDK, treba prehodnotiť aj tamojšiu pozíciu DS.
- Naozaj musíme rokovať s SDK o usporiadaní vzťahov, aby si strany sadli za jeden stôl a dohodli sa na mechanizme spolupráce pri zachovaní politickej stability. Moja predstava je, aby sa neotvárala koaličná zmluva a aby sa SDKÚ, KDH, DS, SDSS, zelení a dvaja poslanci z LDÚ dohodli na fungovaní pod jednou strechou.
Často spomínané hlasovanie Jozefa Migaša v NR SR ste pokladali za jeden z negatívnych signálov pre investorov. Nie je súčasná situácia na politickej scéne signálom podobného charakteru? Poľský prezident Aleksander Kwasniewski skonštatoval, že sa v našej politickej scéne už vôbec nevyzná.
- Ja sa nevyznám v poľskej... V žiadnom prípade to nie je taký silný negatívny signál. Vtedy však predseda jednej z koaličných strán hlasoval proti vláde. Bolo to neštandardné. To, čo sa dnes deje, znamená isté turbulencie. Ale ak sa pozrieme do krajín okolo nás, vidíme, že zmeny politických síl sú bežné. Keď ste spomenuli Poľsko - nedávno odišla Únia slobody z vlády a po prezidentských voľbách sa diskutuje o predčasných parlamentných, keďže prieskumy dávajú väčšiu silu ľavici v porovnaní s jej zastúpením. Máme za sebou ťažké dva roky. Koalícia sa začala s 93 poslancami, s ústavnou väčšinou a po dvoch rokoch ťažkých reforiem si ústavnú väčšinu udržala. To je dôkaz politickej stability.
Z odborných kruhov počuť hlasy, že Slovensku chýba vízia smerovania. Priority ekonomiky, oblasti, na ktoré sa chce hospodárstvo sústrediť...
- To nie je absencia vízie, ale plánu. Ak ten niekomu chýba, odpovedám - chvalabohu a dúfam, že mu bude chýbať navždy a žiadne plány sa tu už robiť nebudú. To, že chýba vízia, často počúvam od tých, čo nie sú schopní pochopiť základné makroekonomické súvislosti. Na jednej strane tvrdia, že vízie niet, na druhej navrhujú opatrenia znamenajúce rozvrat ekonomiky. Prvýkrát má súčasná vláda strednodobú koncepciu hospodárskeho rozvoja a spoločné hodnotenie strednodobých priorít s EÚ... Permanentná diskusia o dlhodobej vízii - aj vo forme dokumentu - je vec, ktorú začíname pripravovať, pričom jej pilierom bude integrácia. Do vízie sa majú zahrnúť priority investícií a rozvoja - vzdelanie, informačné technológie, ale v žiadnom prípade nie potláčanie či vyzdvihovanie nejakých odvetví priemyslu.
Ktoré priority vlády na rok 2000 považujete za nesplnené?
- Reformy v školstve, zdravotníctve, sociálnej oblasti a poľnohospodárstve, ako to hovorí aj hodnotiaca správa EK a hodnotenie vlády.
Predseda DS tvrdí, že sa reformy počas funkčného obdobia tejto vlády nedokončia.
L- To je názor Jána Langoša, ktorý mu neberiem. Ja mám iný.
S hosťom SLOVA sa zhovárala Lýdia Kokavcová
