Najhoršia je filozofia hrubej čiary
Sergej Kozlík, poslanec parlamentu za HZDS-ĽS
Narodil sa 27. 7. 1950 v Bratislave. Po ukončení strednej všeobecnovzdelávacej školy začal študovať na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave. Od roku 1974 pracoval na Slovenskom cenovom úrade, v roku 1988 sa stal vedúcim oddelenia cien priemyslu a zástupcom riaditeľa odboru cien na Ministerstve financií SSR. O dva roky neskôr vykonával funkciu riaditeľa Odboru hospodárskej politiky Úradu vlády SR. Od novembra 1993 do marca 1994 bol podpredsedom vlády SR pre ekonomiku. V jesenných voľbách v roku 1994 ho zvolili za poslanca NR SR za HZDS. V druhej vláde Vladimíra Mečiara zastával post ministra financií a podpredsedu vlády SR pre ekonomiku a v súčasnosti je poslancom parlamentu za HZDS-ĽS.
Čo hovoríte na návrh štátneho rozpočtu (ŠR)?
- ŠR je obrazom a výsledkom hospodárskej politiky každej vlády a v tomto prípade naznačuje v rámci rozpočtového hospodárenia istý pokles. Sme svedkami dvojnásobného deficitu ŠR v porovnaní s predchádzajúcim obdobím, pričom v ňom nie je zahrnutý žiadny výraznejší rozvojový program. Rozpočet nerieši valorizáciu dôchodkov, nezabezpečuje rast reálnych miezd veľkých štruktúr štátnych zamestnancov - pre občana, ani pre štát nedáva pozitívne očakávania.
Aký rozvojový program máte na mysli?
- Tieto programy definuje vláda až ako dodatok k ŠR, a to použitím rádovo takmer 9 mld. Sk na infraštrukturálne programy, predovšetkým v oblasti výstavby diaľnic a pod. Pokúša sa oklamať parlament aj občanov, keď dala tieto zdroje mimo ŠR. Medzinárodný menový fond, Európska únia aj Európska komisia tento prístup vláde vytýkajú. Upozorňujú, že ak sa tieto zdroje použijú, deficit ŠR nebude 37 mld. Sk, ale o 9 mld. vyšší. Podobne je tu ďalších 10 mld., ktoré vláda vyčleňuje mimo rozpočtu ako platbu za ozdravenie bánk. Keby sme tieto zdroje započítali, deficit by nebol 3,9 percenta HDP, ale takmer 6 percent.
Napokon, Ivan Mikloš priznal, a to nie je otázka priznania, ale faktov, že na účtoch NBS je sterilizovaných 60-90 mld. korún voľných zdrojov slovenských bánk. Veď sú to obrovské peniaze, ktoré tam ležia a hnijú ako jesenné lístie. Ale neexistujú programy, ktoré by si vláda osvojila a povedala, že ide do toho.
Teda súhlasíte s kritikou poslancov týkajúcou sa verejných financií? - Kritizujú nie dostatočne precíznu organizovanosť verejných financií a ja sa k tomu pridávam. Ale to je už len následok. Po roku 1998 došlo k zamrznutiu slovenskej ekonomiky a k neprimeranej reštrikcii, čoho následkom sa prestali tvoriť zdroje na ŠR a verejnoprávne fondy. Ako hlavné heslo sa vykrikuje reforma verejných financií a zdrojov verejnoprávnych fondov, zdravotníctva, sociálnych vecí, vysokých škôl… Vláda si poplietla reformu s bezbrehou reštrikciou. Pacienta nevyliečite, ak mu zastavíte kyslík.
Ako to myslíte? - Vláda si predstavuje, že netreba dať ani poľnohospodárom, ani na infraštruktúru, ani na sociálne vzťahy alebo zdravotníctvo, pretože nie sú zreformované. Filozofia má byť opačná: dať a efektívne sledovať uplatnenie zdrojov. Na začiatku všetkého však stojí využitie výrobných faktorov. Ak odhliadneme od zametania ulíc, u nás je 20 percentná reálna nezamestnanosť. Nevyužívajú sa kapacity v stavebníctve, v klasických výrobných odvetviach, v poľnohospodárstve a nevyužíva sa domáca surovinová základňa. Na druhej strane vláda istou váhavosťou na prelome rokov 1998/99 vyvolala pomerne prudký pokles slovenskej koruny. Ani NBS nevolí dobrú menovú stratégiu, keď „zavesila“ korunu jednostranne na menový kôš euro a nie marka/dolár, resp. euro/dolár, ako predtým. Dosahy poklesu kurzu koruny do spoločenských nákladov sa tak násobia. Vyvoláva to obrovský tlak na ceny plynu, elektrickej energie, surovín a už dávno neplatí vyhováranie sa na predchádzajúcu vládu, že niektoré cenové disproporcie neriešila dosť dôrazne. Priestor pre podnikateľskú sféru sa zužuje. Poklesom reálnych miezd sa zužuje odbyt, klesá schopnosť ekonomiky tvoriť zdroje a to sa odráža v ŠR aj vo verejnoprávnych fondoch.
Tvrdíte, že po roku 1998 sa rast ekonomiky zastavil. Vláda tvrdí opak: podľa nej sa hospodárstvo naštartovalo práve opatreniami v prospech podnikateľského sektora, napríklad znížením dane z príjmu, poklesom úrokových mier…
- To sú pozitíva, ktoré deklaruje vláda. V roku 1999 sa zvýšili tzv. nákladové typy daní: DPH a spotrebné dane, ktoré sa premietajú do nákladov. V prípade, že podnikateľ v týchto ťažkých podmienkach - násobených dovoznou prirážkou a zvyšovaním cien - prežije, na ten zvyšok sa uplatní tzv. reziduálny typ dane, ktorou je práve daň z príjmov právnických osôb. Ak mu zostane koruna zisku, nezoberú mu z nej 40, ale už len 29 percent. On však musí najprv tú korunu zisku vyrobiť. Áno, klesli aj úrokové sadzby, ale len preto, lebo vláda si zobrala obrovské pôžičky a tým tlačí banky do kúta. Vynucuje si nízke sadzby na štátne dlhopisy a hoci sa na papieri vykazujú nízke úrokové sadzby, bežný podnikateľ sa k úverom nedostane. Prírastok úverov za deväť mesiacov je niečo cez 3 percentá. V prvom polroku mal hodnotu 3,5 percenta, ale miera inflácie bola 15-percentná. Neviem o ničom pozitívnom, čo by uľahčilo život podnikateľom. Viem len, že vláda sa pokúša uvoľniť priestor zahraničnému kapitálu, ale aj tu je situácia pomerne nepriaznivá: v prvom polroku zo 160 mld. obstaraných investícií len 3 mld. financoval zahraničný kapitál.
Priblížte nám údaje o zahraničných investíciách počas vašej vlády.
- Spamäti ich neviem. Avšak rok 1998 - hovoríme o zahraničných investíciách, nie o výpredaji majetku - bol z tohto pohľadu historicky najúspešnejší. V roku 1999 boli investície rádovo asi o štvrtinu nižšie, napriek tomu, že vláda hovorila o ich podstatne vyššom príleve. V roku 2000 už ten výsledok kamufluje predajom telekomunikácií, podielu v ČSOB a pod, a tak sa údaje nafukujú. Ak hovoríme o reálnych investíciách, nie o predaji strategických podnikov, oproti roku 1998 dochádza k ich poklesu.
Kritizujete podnikateľské prostredie, úverovú politiku, atď. Naozaj si myslíte, že sa tieto parametre tak rapídne zhoršili oproti obdobiu, keď ste boli vo vláde?
- Hospodárska politika je vždy rozhodovanie medzi dvoma mantinelmi. Zjednodušene: rozhodujúce je, či sa pokúsite ušetriť 10 halierov a stratíte korunu, alebo dáte korunu a získate dve. Medzi týmito hranicami je veľa odtieňov. Súčasná vláda nastúpila s veľkými predsavzatiami úspor a reštrikcie, no ukazuje sa, že táto cesta nezodpovedala stavu slovenskej ekonomiky a procesom, ktoré boli veľmi dobre rozbehnuté. Stačí spomenúť toľko kritizované diaľnice, keď vláda v závere roka 1998 neakceptovala ponúknuté zdroje a spomalila ich výstavbu. Diaľnice však znamenajú v rámci slovenských investícií, možno tomu nebudete ani veriť, päťpercentný podiel. Z 270 mld. korún objemu investícií v roku 1998 predstavovali diaľnice rádovo 13-15 mld. Sk.
Na zahraničné investície som sa pýtala preto, lebo váš kolega Miroslav Maxon v rozhovore pre SLOVO pripustil, že ste mali dať zahraničným investíciám väčší priestor.
- Nesúhlasím s jeho názorom. Priestor sme otvárali, aj sme mali zákon, ktorý vláde umožňoval prijať špecifické podmienky pre veľkých investorov. Aj desaťročné daňové prázdniny. Ale nie plošne a do oblasti malého a stredného podnikania. Tam majú byť na prvom mieste domáci podnikatelia. Súčasná vláda uvoľňuje tento priestor bezbreho. Kde sa majú uplatniť domáci podnikatelia? Hovoria, že keby mali len z jednej tretiny také podmienky ako zahraniční podnikatelia, boli by úspešní. Fikcia sa robí okolo ČR, Maďarska a Poľska, keď sa ako priame zahraničné investície vykazuje predaj strategických podnikov. Ale to predsa nie je optimálna cesta. Maďari už vypredali všetko. Podniky so zahraničným kapitálom robia v súčasnosti reinvestície v oblasti údržby, opravy, výstavby - a zase sa to vykazuje ako zahraničný kapitál. Nové fabriky však nevznikajú. Samozrejme, že PZI sú potrebné, ale také ako Volkswagen. To sú špeciálne investície, o ktorých aj tak musí rokovať vláda a nedajú sa riešiť plošnými paragrafmi.
Hovorili ste o nafúknutých číslach Dzurindovej vlády. Vy ste však v marci prognózovali krach 40 percent podnikov a 30-percentnú nezamestnanosť.Kde ste to nabrali?Vo vašom rozhovore pre Národnú obrodu z 13. marca 2000, kde ste odpoveďou tieto údaje nevyvrátili.
- Vylúčené. Hovoril som, že miera nezamestnanosti dosiahne 20 percent a môže to byť až 22. Ak by sa do dôsledkov vzala jej skutočná miera, možno by sa zistilo, že je 30-percentná. Štatistické vykazovanie má mnoho nedostatkov. V prípade podnikov sa hovorí, že za všetko, čo sa stalo, môže Mečiarova privatizácia. Zo skúseností a rozhovorov s ľuďmi, ktorí sa zapodievajú konkurzmi a likvidáciou, je zrejmé, že tri štvrtiny podnikov, ktoré sú v konkurze alebo v likvidácii, sú podniky z kupónovej privatizácie. Len jedna štvrtina z nich sú tie, ktoré sa privatizovali štandardnými metódami.
Výhrady k nezamestnanosti má aj Konfederácia odborových zväzov SR, pričom konštatuje, že v návrhu ŠR nie je zohľadnená jej reálna miera.
- Nie sú definované rozvojové programy, ktoré by hovorili o raste produkcie. Dôchodky sa nebudú valorizovať a teda klesnú o mieru inflácie. Taktiež nie je určený pokles rastu reálnych miezd, lebo nominálne mzdy rastú pomalšie ako miera inflácie. Nepoznáme programy pre rast zamestnanosti. Ako môže z 20 percent klesnúť na 16? Zasa pôjde pár desiatok tisíc ľudí zametať? Zapláta sa to na tri-štyri mesiace, nie je to však reálne riešenie. ŠR sa neodľahčí a nové zdroje sa nevytvoria. A miera inflácie? Myslím, že bude nad 10 percent.
Vy nepovažujete verejnoprospešné práce (VPP) za nástroj na zníženie nezamestnanosti?
- Nie. Je to ako keď presuniete korunu z jedného vrecka do druhého. Nezbohatnete. Sociálne dávky sa presunuli do oblasti výdavkov na VPP, netvoria sa nové hodnoty, ktoré by tvorili príjmy pre ŠR a fondy. VPP nepovažujem za celkom negatívne, aspoň sa dali metly do rúk tým, čo sedeli doma.
Podľa vás tu jestvuje mnoho nevyužitých kapacít, napríklad v stavebníctve a pod. Nemyslíte, že patrí k odvetviam, kde bude zamestnaných čoraz menej ľudí a uplatnenie sa bude hľadať v zamestnaniach týkajúcich sa nových, progresívnych oblastí?
- Práve stavebníctvo nie je odvetvím, kde sa počet ľudí prirodzene eliminuje. Ale sú také, ako napríklad zbrojná výroba, kde boli a musia nastúpiť veľké útlmové programy. Zámerne som hovoril o odvetviach viazaných na spotrebu domácich surovín. Typickým je stavebníctvo. Slovensko leží na priesečníku významných európskych magistrál a nestíha sa do nich zapojiť. To nie sú len diaľnice, ale aj železnice, telekomunikačné magistrály a pod. Je absolútnou výzvou pre každú vládu, či dokáže zavesiť Slovensko do tohto systému včas a aj za cenu istého zadĺženia. Inak nás investori obídu. Maďari usilovne stavajú diaľnicu smerom na Miškovec a Ukrajinu, hoci si na to zobrali zahraničné pôžičky, rovnako Poliaci a Česi. Ak sa včas nezorientujeme, nevyužijeme domáce kapacity a nevytvoríme hodnoty.
S deviatimi miliardami v ŠR určenými na diaľnice teda nie ste spokojný…
- Je to málo. Vidíte, že vláda mimo návrhu ŠR hovorí o dodatkových zdrojoch a v nich je aj splácanie záväzkov z minulých období. Vzniká otázka, koľko sa dáva reálne na diaľnice, na novú výstavbu a koľko z toho ide na údržby.
Vrátim sa k investíciám. Počas vašej vlády, resp. do roku 1998 sa investovalo prevažne do prvovýroby.
- V rokoch 1995-98 sa investovalo do prvovýrobnej základne - energetika, chemický priemysel, hutníctvo, diaľničný systém… Ale to je normálne. Presne tento vývoj zaznamenali východoázijské tigre, takto sa riešila ekonomika v rámci programu New Deal v tridsiatych rokoch za vlády F. D. Roosevelta. Slovensko bolo v podstate v podobnej situácii a významne to zabralo. Tieto kroky presvedčili Volkswagen, aby išiel do rozvinutia veľkej výroby, ktorá bude pokračovať do roku 2005 a bývalá BAZ-ka sa stane jedným z najväčších európskych závodov na výrobu automobilov. Tým istým prípadom bola aj japonská pôžička na výstavbu obchvatu Bratislavy, ktorá sa vybavovala za našej vlády a súčasná ju nedokázala zrealizovať. Videli tu jasný program definujúci prvovýrobnú infraštruktúru ako podmienku na existenciu nadstavbových odvetví. Po roku 1998 sa mala rozvíjať nadstavba. Vláda už infraštruktúrne projekty v značnej miere ukončila: dokončili sa Mochovce I, II, Gabčíkovo, vodné dielo Žilina, diaľnice už mali byť stabilizované na istej úrovni… Ale pre nadväzné odvetvia sa volí reštriktívna politika. Práve diaľnica doviedla výrobu prevodoviek do Martina a Volkswagen sa rozhodol dať päťmiliardovú investíciu na rozvoj diaľnic. Keď zahraniční investori videli spomalenie ich výstavby, automaticky rozmiestnili investície len v Bratislavskom a pridružených krajoch. Nedávno si primátor Prešova ponariekal, a oprávnene, o koľko by mal silnejšiu pozíciu, keby diaľnica viedla, alebo jej výstavba aspoň finišovala týmto smerom.
HZDS má vraj vypracovaný ekonomický program…
- Jeho akcelerácia závisela od referenda. Keby bolo úspešné, skrátilo by sa volebné obdobie. Ale neodkrývame karty. Zdá sa, že voľby budú v reálnom čase a program musí zohľadniť aj to, čo sa udeje za ďalšie roky.
Naozaj ste chceli, aby bolo referendum úspešné?
- Politika sa hrá vždy nadoraz. To znamená na hypotézu úspešnosti.
Chceli ste to aj napriek tomu, ako veľmi kritizujete súčasnú vládu?
- Život nie je čiernobiely. Vždy sa dá nadviazať. Najhoršie, čo urobila táto vláda, bolo, že sa pokúšala postaviť filozofiu hrubej čiary. Tá sa mohla urobiť za rokom 1989, ale nie v čase transformačného obdobia, keď sa na mnohé veci musí nadväzovať a otáľaním sa stratilo veľa času. Nie je všetko zničujúce. Všetko zlé je aj na niečo dobré. Ak vláda nevie zapojiť zdroje tohto štátu, je to jej problém. Oni sa nestratia. Trocha sa znehodnotia, ale nestratia sa.
S hosťom SLOVA sa zhovárala Lýdia Kokavcová
