Svedectvo ťažkej diagnózy

Problém Slovenska netkvie len v nekvalitných elitách a nedostatku morálky, ale prehlbuje ho aj tradičná autoritársko-dedinská štruktúra konzervatívnej slovenskej spoločnosti, nedostatočné oceňovanie tvorivosti a iniciatívy
Počet zobrazení: 1467

Problém Slovenska netkvie len v nekvalitných elitách a nedostatku morálky, ale prehlbuje ho aj tradičná autoritársko-dedinská štruktúra konzervatívnej slovenskej spoločnosti, nedostatočné oceňovanie tvorivosti a iniciatívy a celkový nedostatok celospoločenského diskurzu.

Publicista Gustáv Murín, nepochybne trochu nadsadene, ale predsa len s istou mierou dobrého postrehu hovorí: „Priemerný Slovák - to je dedinčan v meste. V tomto smere slúži Bratislava ako hlavná dedina Slovenska.“ Peter Zajac už v roku 1996 v knihe Sen o krajine napísal: „Nie je to radikalita prechodu, ale naopak - uľpievanie na starých hodnotách, na starých formách sociálneho správania, na mocenskom štýle starého režimu, čo vedie v stredoeurópskom kontexte k dnešnému zaostávaniu Slovenska.“

Chýba oceňovanie tvorivosti a iniciatívy Stále platí, že rodičia, starší a vedúci pracovníci majú vždy pravdu a bezpodmienečná poslušnosť alebo aspoň nekritická lojalita je kľúčom k úspechu. Úspech v zamestnaní sa môže chápať aj ako udržanie si zamestnania. Nečudo potom, že na pracoviskách vzniká podniková kultúra, ktorá sa eufemisticky nazýva indiferentná, prípadne vzniká ešte horšia - autoritatívna. Indiferentná kultúra sa vyznačuje ľahostajnosťou k potrebám svojich členov, nekomunikáciou, neexistenciou spätnej väzby. Autoritatívnu kultúru charakterizuje vyjadrenie „šéf má vždy pravdu“.

Výsledkom je strach na pracoviskách. Tento stav možno označiť ako obavu o vlastnú existenciu, presadzovanie straníckeho hľadiska do všetkých sfér života a odmeňovanie poslušnosti, devótnosti a podlízavosti. V dôsledku toho môže relatívne úspešne existovať špecifický typ manažéra - manipulátora. Ten sa vyznačuje tým, že dosahuje to, čo chce, nepriamo, okľukou. Výsledkom je, že tento typ manažéra sa buď zbavuje kritikov na základe triviálnych zámienok, alebo pracovníci odchádzajú sami v dôsledku depresií vyplývajúcich z chaosu a nekooperatívnosti v organizácii. Ostatní trpiac mlčia a čakajú na zmenu, alebo si potichu hľadajú lepšie pracovné miesto inde.

Takýto stav na pracoviskách, spolu s prílišnou politickou polarizáciou slovenskej spoločnosti, malým okruhom elít súvisiacim s malosťou krajiny a hlavného mesta, uzavretým akademickým diskurzom, alebo presnejšie uzavretými akademickými diskurzami, vedie k tomu, že politické a mediálne kontakty - a v podstate aj osobné kontakty - sú v intelektuálnej diskusii a hodnotení, ale aj celkovo v spoločnosti dôležitejšie ako samotný profesionálny výkon. Intelektuálna či odborná úroveň a výkonnosť jednotlivcov alebo celých skupín sa takto stáva logicky sekundárnou.

Do popredia sa tak dostávajú vo všetkých oblastiach skôr členovia „B“ alebo „C“ kategórie. Keďže pracovníci sa oceňujú nie podľa svojej výkonnosti, ale na základe politickej príslušnosti, určitých služieb alebo oddanosti, dôsledkom toho je, že takýto systém nie je schopný konkurovať vo svetovom meradle, pretože nemá na čele výkonných, ale oddaných. Preto možno označiť trhové vzťahy fungujúce na Slovensku za feudálne.

Sociálne konzervatívna spoločnosť Je jasné, že na Slovensku neexistuje intelektuálna klíma, ktorá by oceňovala nové podnety a smerovala ku konštruktívnej kritike. To zase súvisí s tým, že menej schopní jedinci tvoriaci špecifickú komunitu sa cítia kolektívne ohrození akoukoľvek kritikou. Kým človek vedomý si svojich schopností a vedomostí nemá problém akceptovať serióznu kritiku, prípadne na ňu slušným spôsobom reagovať, intelektuálne a odborne menej schopní jedinci akúkoľvek kritiku považujú - vcelku odôvodnene - za ohrozenie svojej existencie.

Pravda, do istej miery to súvisí s tým, že spoločnosť nie je liberálna, a naozaj často vidí kritiku ako dôkaz neschopnosti kritizovaného a nie ako priateľskú pomoc alebo aspoň nevyhnutnú krížovú cestu za zlepšením daného stavu. Ako sme už uviedli, kritizovaní často reagujú arogantne, pomstychtivo a s úmyslom znemožniť kritika. Presadzovanie „jednoznačných právd“ a rýchlych riešení považuje časť spoločnosti za najlepší postup, a preto expertov a politikov ponúkajúcich zázračné riešenia prijímajú prevažne pozitívne, kým tých, čo sa pokúšajú poukázať na komplexnosť a previazanosť javov, zosmiešňujú.

Ako príklad na dokreslenie tohto javu uvedieme slová Gabriely Rothmayerovej, šéfredaktorky Rádia Devín SRo: „Najhroznejšie pre postkomunistické krajiny nie je to, že sme schudobnení materiálne, ale že sme schudobnení duchom. Stalo sa pravidlom, že sa o veciach nepremýšľa, nepochybuje, iba biľaguje každé vybočenie z jedinej možnej cesty... Pravidlom sa stalo fandiť tým akože správnym názorom a vysmievať sa z tých akože nesprávnych.“

Stále sme len na polceste na „ceste naspäť do Európy“, ktorá sa začala obrazným, ale ukazuje sa, že nie celkom úspešným odkliatím na námestiach slovenských miest koncom roka 1989. Lebo európska civilizácia sa vyznačuje aj rešpektovaním etiky rozlišujúcej pravdu a lož, dobro a zlo.

Neexistuje celospoločenská diskusia Komplikáciou pri hľadaní riešení problémov Slovenska je, že v politickom i spoločensko-politickom diskurze dominujú politici a novinári. Dokonca podľa poslanca NR SR Františka Mikloška „všetky akútne problémy slovenskej spoločnosti registrujú skôr politici ako intelektuáli“. Sociológovia sa zase sebakriticky sťažujú, že na verejnosti počuť najmä ekonómov a právnikov o privatizácii, no a sociológovia o víziách modernizácie Slovenska mlčia. Situáciu možno charakterizovať asi takto: mocní sú bezradní, radcovia bezmocní.

Ak to je tak, potom to vzhľadom na princíp práce žurnalistov a záujmy politikov vedie k tomu, že podstatnými témami politickej diskusie sa nestávajú otázky dôležité pre občana, ale tie, ktoré reprezentujú úzkoprsé, prevažne majetkové záujmy politikov a politických strán. Politici a novinári deformujú názory ľudí inváziou zástupných problémov do spoločnosti. Politológ Rastislav Tóth píše v tomto zmysle: „Nedá sa očakávať, že by stranícke elity iniciovali vznik konkurenčného intelektuálneho prostredia. Od intelektuálov sa však očakáva, že dokážu iniciovať zmenu politického prostredia a predložia verejnosti víziu budúcnosti Slovenska v kontexte strednej Európy a súčasných vývojových trendov.“ Lenže, kde sú slovenskí intelektuáli?

Neplodné univerzity Ani slovenská veda či vysoké školy však nepomáhajú dostatočne riešiť celospoločenské problémy. Často sa diskutuje o zástupných problémoch. Chýba nám hlbšie poznanie príčin určitých javov a originálne návrhy na zlepšenie daného stavu. Podľa Damasa Grusku „Extrémne chápaná apolitickosť akademickej pôdy obmedzila vplyv univerzít na život spoločnosti, čím nepriamo znížila ich kredit. Nevnášajú do spoločenskej diskusie politické témy (okrem narcistických) a neposkytujú priestor na fundovanú diskusiu o nich, takže len veľmi ťažko nájdeme myšlienkové prúdy, ktorými by univerzity obohatili spoločnosť.“ V podstate také isté, len širšie formulované stanovisko nachádzame u historika Milana Zemka: „Slovensko, jeho spoločnosť a politické i vzdelanecké elity akoby sa krútili v začarovanom kruhu bezradnosti a tradičného vyčkávania, čo z toho všetkého vzíde.“

V zásade, napriek všetkým doterajším pokusom, chýba celospoločenský diskurz na úrovni elít, ktorý by pomáhal stanoviť nepísané pravidlá hry, a ktorý by prichádzal s novými myšlienkami a riešeniami. To súvisí najmä s nedostatkom konkurencie. Keďže slovenskí intelektuáli a experti väčšinou mlčia, ozývajú sa najmä pseudointelektuáli a pseudoexperti, prípadne sa diskusia zužuje na dôležité, ale okrajové témy. Niektorí pozorovatelia sú ešte kritickejší. Napríklad poslanec Peter Zajac hodnotí situáciu na Slovensku nasledovne: „U nás intelektuálna diskusia o stave spoločenstva uviazla na bipolarite demokratických a autokratických voličov a skrýva sa pritom za technopol štatistických údajov.“

Faktom však je, že politická etika a lojalita elít je u nás iba na počiatku. Aj preto je nevyhnutné, aby sa médiá a politickí komentátori naozaj podujali na demokratický diskurz, vecnú kritiku spôsobov uskutočňovania politiky. Je najvyšší čas, pretože iba kritická sebareflexia všetkých, čo sú toho schopní, nás môže udržať na ceste k demokratizácii. Je to výzva doby, aby sa ani nie tak politici a politickí komentátori, ale skôr spoločenskovedná slovenská inteligencia viac zapojila do verejného diskurzu na Slovensku. Nestačí len diskutovať, treba aj konať. Preto by sa mali intelektuáli a vedci viac zapojiť do riešenia praktických problémov spoločnosti a politiky, lebo politici evidentne nestačia. „Na Slovensku absentuje pocit kolektívnej zodpovednosti, kolektívnej národnej či občianskej spolupratričnosti, solidarity, vedomia o nutnosti rešpektovať pravidlá a štátnické uvažovanie.“

Vzniká otázka, či Slováci tvoria vyspelý národ, či len voľné kmeňové spoločenstvo, alebo či tento národ má elitu v pravom zmysle slova, keďže národ je predovšetkým čosi o kolektívnom rozume, o spoločnej kultúre. Biológ Ladislav Kováč pesimisticky tvrdí, že „spoločný jazyk je asi jediným pojivom, ktoré drží slovenské spoločenstvo pohromade“.

Nedostatok kritiky a nebezpečenstvo večných právd Na Slovensku zaznamenávame aj nedostatok vnútornej alebo vzájomnej kritiky, keď každý každého pozná, a preto nie je vhodné, prípadne bezpečné kritizovať iných (princíp bumerangu). Slovenská spoločnosť v zásade neprijíma kritiku, je tu až emocionálna reakcia na kritiku aj v odborných radoch. Ešte nie sme zvyknutí, že konflikt je stálou súčasťou demokracie. Ťažko sa vyrovnávame s tým, že je nevyhnutný. Hneď s ním spájame násilné riešenie, nepriaznivé emócie, ktoré vedú k nekonštruktívnym riešeniam. Ale vďaka konfliktom sa objavujú nové myšlienky, vyjavujú problémy.

Konflikt sám osobe nie je zlý, ale na Slovensku si na to nemôžeme zvyknúť. Akákoľvek kritika, aj dobre mienená, sa takmer automaticky stáva potenciálnym zdrojom konfliktu. Podľa historika Ivana Kamenca „možno vysloviť zovšeobecňujúcu a vo svojich dôsledkoch varujúcu hypotézu, že názoroví oponenti sa skoro automaticky stávajú aj osobnými ľudskými nepriateľmi, ktorí sa usilujú nie o rozumové, argumentačné presviedčanie názorového oponenta, ale o jeho totálnu morálnu diskreditáciu, profesijnú a dakedy i existenčnú likvidáciu“.

Ak si uvedomíme, že intolerancia je obyčajne spätá s nárokom subjektu na vlastníctvo pravdy a kritickosť nie je totožná s intoleranciou, lepšie pochopíme problémy intelektuálne uzatvorenej slovenskej spoločnosti a osobitne vedy. V dôsledku toho nedochádza k diskusii a mimo politiky nedochádza ani ku konfrontácii rôznych názorov. Pritom už John S. Mill vo svojej slávnej eseji O slobode pred stopäťdesiatimi rokmi upozornil na nevyhnutnosť diskusie v spoločnosti a nebezpečenstvo „večných právd“.

Ako potvrdzujú závery výskumov, to, čo sa považuje za objektívnu pravdu, nie je výsledkom racionálneho predkladania hypotéz empirickým testom, ale sa vytvára zo siete sociálnych vzťahov. Pritom u nás sú sociálne vzťahy budované na veľmi úzkej základni, a to aj vo vede. Ako napísal profesor sociológie Juraj Schenk: „V našej sociológii k uplatneniu princípov tolerancie, komplementarity a interparadigmálneho dialógu v podstate vôbec nedošlo. Namiesto teoretickej tolerancie zavládla programová nevšímavosť, ba až ignorancia a namiesto dialógu sa upevnila reprodukcia uzavretých útvarov, ktoré pripomínajú až sekty.“

Hrozí katastrofa? Ako ďalšie príklady možno uviesť, keď nadriadený trvá na používaní určitej teórie na vysvetlenie istého javu, alebo keď dochádza k citovaniu potenciálnych recenzentov v úsilí zvýšiť pravdepodobnosť publikovania svojej práce a tak presadiť svoju „pravdu“. Prípadne keď zaujmeme nepriaznivý postoj k vedeckej práci kritických recenzentov len pre ich kritiku (umlčať inú „pravdu“). Čo najširšia diskusia je potrebná, lebo inak tí, ktorí vytvoria medzi sebou najsilnejší, hoci len neformálny sociálny vzťah, dominujú aj vo vedeckom alebo spoločensko-politickom diskurze a bránia sa iným možným vysvetleniam a zmenám. Najsilnejší vzťah vytvárajú „normálni“, viac kolektívne orientovaní jednotlivci, nie však silné osobnosti.

Situácia sa zdá byť mimoriadne vážna. Filozof Teodor Münz ju vidí takto: „Prežívame azda najkritickejšie obdobie v dejinách nielen Slovenskej republiky, ale Slovenska vôbec.“ Historik Milan Zemko vidí súčasné Slovensko ohrozené partikularizmami politických i hospodárskych skupín, ktoré „ohrozujú samu podstatu štátu a integritu krajiny“. Profesor ekonómie Ladislav Andrášik potvrdzuje ťažkú diagnózu Slovenska: „...naša situácia je čoraz bližšia k absolútnej katastrofe“.

Návrh riešenia Doterajšie metódy riešenia celospoločenskej krízy, ktorá vyúsťuje medzi značnou časťou spoločnosti k obracaniu sa na stále nových spasiteľov - populistov, neboli úspešné. Či už berieme do úvahy úsilie o budovanie občianskej spoločnosti prostredníctvom diskusií malých skupín občanov, alebo o vydávanie publikácií za účelom vzdelania o niečo širších skupín obyvateľstva, alebo iné postupy, situácia zostáva krízová. Jednoducho, tieto spôsoby vplývania na verejnosť sú príliš nákladné, príliš dlhodobé, a celkovo neefektívne.

Zdá sa, že problémy musíme riešiť od základu, to znamená od opačného poradia ich „zmapovania“. Čo v prvom rade treba, je vytvorenie platformy na ktorej by dochádzalo k výmene názorov medzi elitami v širokom politickom a odbornom spektre. Je predpoklad, že by to viedlo k šíreniu myšlienok občianstva, európanstva a všeobecne etického správania zhora dole. Treba aj, ako to navrhuje Ladislav Kvasz, slušnou formou „povedať priamo do očí, keď niekto pracuje povrchne, keď píše hlúposti, alebo keď tára“. Len o niečo miernejšie, ale zato podstatne skôr a opakovane to sformuloval profesor Ladislav Kováč: „Lekcia po 150 rokoch je tá istá: skončime s amatérstvom, trvajme na profesionalite. V kultúre i v politike. Gemeinschaft nahraďme Geselschaft“.

Jednoduchým, i keď hádam priveľmi idealistickým až utopickým riešením sa zdá byť vytvorenie špecifického klubu v Bratislave, ktorý by svojím elitným, ale súčasne nie uzatvoreným organizačným systémom priťahoval elity i budúce elity, a tým by vytváral priestor na diskusiu. Neformálna i formálna diskusia medzi rôznymi skupinami expertov by generovala nové myšlienky a spôsoby riešenia problémov. Diskusia expertov by postupne silou myšlienok pôsobila na presadenie určitých primeraných štandardov morálneho správania nielen medzi elitami.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984