Slovenčina si nevyžaduje obranu?
Katedra slovenského jazyka Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave má závažné výhrady ku Koncepcii starostlivosti o štátny jazyk Slovenskej republiky, ktorú predloží minister kultúry vláde na prerokovanie a schválenie. Pracovníci tejto katedry považujú koncepciu za odborne neujasnenú, málo obsažnú a najmä nezodpovedajúcu súčasnému stavu a fungovaniu spisovnej slovenčiny v role štátneho jazyka, ako aj skutočnému stavu jej používania.
Čitateľ sa môže oboznámiť s touto koncepciou na webovej stránke www.culture.gov.sk, kde prebieha verejná diskusia o štátnom jazyku. Verejný ráz diskusie je zabezpečený tým, že každý návštevník príslušnej stránky môže zaslať prostredníctvom e-mailu svoj názor ministerstvu kultúry, ale nemôže sa oboznámiť s názormi ostatných „diskutujúcich“. Zároveň sám ani len netuší, aký osud postihne jeho e-mailovú správu.
Nepotrebná ochrana jazyka Slovenský jazyk ako štátny jazyk Slovenskej republiky nepotrebuje obranu, ale ochranu - hovorí sa v závere Koncepcie. Slovenský jazyk však nepotrebuje ani obranu, ani ochranu. Viacerí naši jazykovedci už neraz pripomenuli, že spisovná slovenčina nie je skleníková rastlinka, ktorú treba chrániť pred vonkajšími vplyvmi. Myšlienka, že štát ju má ochraňovať, je prejavom nedostatočného zmyslu pre jazykovú realitu a nedôvery v prirodzenú schopnosť používateľov jazyka udržiavať spisovný jazyk v takom stave, aby vždy plnil všetky funkcie v súlade s ich potrebami. Úloha štátu v súčasnosti nespočíva v ochrane spisovného jazyka, ale v odstraňovaní prípadných prekážok pri jeho fungovaní všade tam, kde má domovské právo, pri jeho osvojovaní si občanmi s iným materinským jazykom, pri jeho slobodnom skúmaní a rozširovaní výskumných výsledkov a pri poskytovaní odbornej pomoci používateľom podľa ich potrieb. V demokratickej spoločnosti má štát dozerať len na to, aby vonkajšie podmienky fungovania, reprodukcie a rozvoja jazyka, ktorý sa prijal ako dorozumievací prostriedok verejného styku, nedeformovali rušivými javmi. Prekročenie takto vymedzeného rámca pôsobenia štátu vo vzťahu k jazyku, ktorý sa určil ako štátny, je prejavom štátneho dirigizmu v jazykovej politike, a ten je nezlučiteľný s jeho prirodzeným fungovaním v normálnych podmienkach. Tým, že sa hovorí o potrebe jeho ochrany, zdôvodňuje sa potreba silnejšieho centralizmu vo vzťahu štátu k tomuto jazyku. Spisovná slovenčina, jazykovo i politicky interpretovaná ako jazyk štátny, však funguje v normálnych podmienkach, je prirodzene ochraňovaná a rozvíjaná jej nositeľmi, takže niet reálneho dôvodu na inštitucionalizovanú ochranu s posilneným centralizmom.
Dirigistický prístup Dirigistický prístup k spisovnému jazyku sa výrazne prejavuje v kapitole o školstve a vzdelávaní. Navyše sa spája s bezobsažnou deklaratívnosťou a s ignorovaním poznatkov a skúseností z minulosti. Píše sa, že v prospech zlepšenia jazykovej výchovy a stavu jazykovej kultúry bude treba urobiť viacero závažných krokov. Ako majú tie závažné kroky vyzerať? Odcitujeme dva: „skvalitniť výchovno-vzdelávací proces pri výučbe slovenčiny vo všetkých druhoch a typoch škôl“; „zmodernizovať koncepciu vyučovania slovenčiny v základných a stredných školách a vypracúvať učebnice slovenského jazyka a literatúry tak, aby sa vytvoril ucelený stupeň postupného rozvíjania teoretických a praktických poznatkov o slovenčine“.
Učiteľom slovenčiny s desaťročnými skúsenosťami sú tieto takmer patetické požiadavky, dobre známe z minulých rokov. Boli spolutvorcami aj realizátormi „skvalitneného výchovno-vzdelávacieho procesu“ aj „zmodernizovanej koncepcie“ a mnohí z nich aj v súčasnosti využívajú svoj znalostný potenciál v školstve.
Na skvalitňovaní a modernizácii vyučovania slovenčiny pracovali v nedávnej minulosti vynikajúci odborníci a vypracovanú koncepciu realizovali mnohí učitelia. A výsledok? Podľa koncepcie je žalostný. V nej sa vychádza z konštatovania nízkej úrovne jazykovej kultúry vo verejných oficiálnych prejavoch, ako je to formulované v predkladacej správe. A reakcia na to? Proklamuje sa skvalitňovanie výchovno-vzdelávacieho procesu a modernizácia koncepcie vyučovania. Je to pohyb v kruhu. Nespochybňujeme ideu skvalitňovania a modernizácie. V koncepcii je však odtrhnutá od reálneho života, a tvorcovia koncepčného materiálu ju chcú dostať na pozíciu centralizmu. Reálny život je však taký, že príslušné fakulty vychovávajú učiteľov slovenčiny na úrovni súčasného odborného poznania a tí permanentne skvalitňujú a modernizujú jazykovú výchovu. Nepotrebujú nijaké deklarácie zhora o potrebe skvalitňovania a modernizácie. Na výsledky školskej výchovy sa treba dívať z hľadiska normálneho používania spisovného jazyka prirodzeným a diferencovaným jazykovým spoločenstvom. Z tohto pohľadu sa nedá paušálne hovoriť o nízkej úrovni jazykovej kultúry vo verejných prejavoch. Prejavy sú aj z hľadiska kultivovanosti diferencované, čo je prirodzené, normálne, lebo to zodpovedá štandardnému stavu používania spisovného jazyka v obdobiach jeho rozvinutosti, ako aj štandardu v iných jazykových spoločenstvách. Súčasný stav si nevyžaduje „závažné kroky“ riadené z centra. Treba len kontinuálne rozvíjať jestvujúce učebné programy.
Diferencovanosť v chápaní jazykovej kultúry Výrazným svedectvom centralisticko-dirigistického prístupu sú ďalšie dva momenty v koncepcii. Vyžaduje sa „pripraviť, schváliť a uviesť do praxe koncepciu výučby slovenského jazyka na pedagogických, filozofických, filologických fakultách…“, ako aj zavedenie ďalších opatrení na vysokých školách. Z toho vychádza, akoby fakulty univerzít neboli pracoviskami s vysokokvalifikovanými odborníkmi, ktorí najlepšie poznajú spoločenské potreby. Fakulty ako vrcholové odborné inštitúcie na autonómnych univerzitách musia odmietnuť požiadavku z „vyššieho“ centra, aby sa pripravila a schválila nejaká koncepcia. Dúfame, že za touto požiadavkou nie je predstava o akomsi centrálnom orgáne, ktorý koncepciu pripraví a schváli. Fakulty majú odborné programy a stratégie a vedia najkvalifikovanejšie posúdiť, akú rolu majú pripisovať jazykovej výchove vzhľadom na budúce pôsobenie svojich absolventov.
Druhý moment sa dotýka informácii o stave jazykovej kultúry v Slovenskej republike, ktoré má ročne predložiť vláde minister kultúry. Aby sa vláda musela zaoberať stavom jazykovej kultúry v štáte, musel by sa narušiť normálny mechanizmus kultivovania spisovného jazyka. To sa však netýka kultivovania spisovnej slovenčiny, a preto niet dôvodu na osobitný dohľad najvyššieho výkonného orgánu. Taký dohľad skrýva v sebe centralisticko-byrokratický zásah do normálneho jazykového života.
Aký bude teda obsah informácie ministra kultúry? Taký, aký vyplynie najmä z jazykovedného hodnotenia stavu jazykovej kultúry. Upozorňujeme však na to, že v slovenskej jazykovednej obci vládne výrazná diferencovanosť v chápaní jazykovej kultúry, takže aj prístupy k hodnoteniu jej úrovne sú značne odlišné. Máme odborné argumenty na tvrdenie, že obsah informácií o jej úrovni, do ktorej sa realisticky premieta verejný jazykový život spoločnosti, sa vyčerpá konštatovaním, že stav jazykovej kultúry verejného styku na Slovensku zodpovedá štandardu, ktorý sa vytvoril v novodobých dejinách fungovania spisovnej slovenčiny, ako i spisovných jazykov iných spoločenstiev. Aj ďalšie kultivovanie spisovnej slovenčiny a jej nositeľov prebieha štandardne, v súlade s normálnym mechanizmom jej fungovania.
Čo s používateľom? Sprievodným príznakom centralisticko-dirigistického prístupu je mentorský postoj k používateľom spisovného jazyka. Odborníkom sa dostáva napríklad ponaučenie, že by mali chápať význam presnej terminológie pre rozvoj vlastného odboru a pre bezporuchovú odbornú i bežnú jazykovú komunikáciu. Toto pripomínať odborníkom znamená len potvrdzovať nedostatok zmyslu pre realitu. Tento moment zvýrazňuje pochybený myšlienkový podklad koncepcie. Spočíva v tom, že používateľov spisovnej slovenčiny treba riadiť, usmerňovať, pretože si neuvedomujú svoje objektívne potreby vo vzťahu k jazyku (napr. odborníci si neuvedomujú dôležitosť presnej terminológie). Na tento ideový podklad je napojené zveličovanie úlohy jazykovedcov v tejto oblasti. Používatelia spisovnej slovenčiny (aj vo svojej diferencovanosti) zodpovedajú však štandardu nositeľov rozvinutých spisovných jazykov, takže ich netreba riadiť, usmerňovať, ale treba byť pripravený na spoločné riešenie jazykových otázok jazykovými odborníkmi i neodborníkmi, ktoré vyplývajú zo skutočnej, nie domnelej, potreby používateľov prejavujúcej sa v jazykovej komunikácii.
V tomto stanovisku nie je možné podať vyčerpávajúci rozbor koncepcie a predložiť celý komplex odborných argumentov v prospech jej odmietnutia. Zdôrazňujeme len, že tým neodmietame myšlienku systematickej starostlivosti o spisovný jazyk. Rozhodujúce však je, či sa predstava o nej utvorí na základe takého hodnotenia stavu jeho používania, ktoré vyplýva z poznania štandardného mechanizmu reprodukcie rozvinutého spisovného jazyka v normálnych podmienkach, a či sa vyvodí z hodnotiaceho postoja, do ktorého sa premieta isté želanie bez rešpektovania tohto mechanizmu. Kým v prvom prípade starostlivosť o spisovný jazyk spočíva v odstraňovaní možných rušivých vplyvov na normálne fungovanie tohto mechanizmu, v druhom prípade sa chápe ako direktívne zasahovanie do jazykového života. Vypracovaniu koncepcie starostlivosti o štátny jazyk musí predchádzať oveľa dôkladnejšia odborná príprava. Predložený dokument nezodpovedá skutočným potrebám občanov Slovenskej republiky, takže je neadekvátna a neprijateľná.
