Liečenie vietnamského syndrómu
Vo Vietname nepoznajú vo svete všeobecne zaužívaný názov Indočínska alebo Vietnamská vojna. Zato poznajú pojem Americká vojna, čím dávajú najavo, kto nesie hlavnú zodpovednosť za vyše desať rokov trvajúci konflikt v tejto časti Ázie.
Pokiaľ ide o samotných Američanov, Vietnamci ich rozdeľujú do dvoch kategórií. V prvej sú zlí, proti ktorým oni bojovali v Americkej vojne. Tí dobrí Američania bojovali proti tejto vojne doma. Dodruhej skupiny zaraďujú aj súčasného prezidenta USA. Bill Clinton ako mladý študent napísal, že „pohŕda americkou angažovanosťou v juhovýchodnej Ázii a protestuje proti nej“. Dal to najavo aj tým, že odišiel študovať do Británie, aby sa tak vyhol odvodu a nemusel odísť ako vojak do Vietnamu.
Vyvažovanie Číny Bill Clinton bol teda tou najvhodnejšou osobou, aby v uplynulých dňoch svojou návštevou Vietnamu zavŕšil proces uzmierenia s bývalým nepriateľom a upriamil pozornosť na budúcnosť a spoluprácu. Obyvatelia tejto chudobnej krajiny to aj príslušne ocenili a americkému prezidentovi sa naozaj dostalo prijatia sprevádzaného nepredstieranou srdečnosťou. Súčasný prezident USA bol prvý, ktorý napriek odporu doma našiel v roku 1994 odvahu a zrušil obchodné embargo a o rok neskôr nadviazal s Vietnamom úplné diplomatické styky. V tomto roku presadil podpis novej zmluvy o spolupráci.
Treba dodať, že aj samotný Vietnam hľadal možnosti, ako ukončiť dlhoročné nepriateľstvo a nadviazať s ním kontakty a výhodnú spoluprácu. Bývalý americký minister obrany Robert McNamara spomína na svoje prvé stretnutie s legendárnym vietnamským hrdinom, generálom Vo Nguyen Giapom v roku 1997. Tento tvorca vietnamského víťazstva nad Francúzmi pri Dien Bien Phu v roku 1954, ako aj nad USA v roku 1975, vtedy McNamarovi povedal, že USA si jedného dňa uvedomia geopolitickú dôležitosť Vietnamu. „Raz nastane deň, keď USA budú potrebovať niekoho, kto im pomôže zastaviť šírenie čínskeho vplyvu,“ interpretoval generálove slová bývalý minister obrany. Myšlienka využiť Vietnam na vyváženie vplyvu Číny v oblasti juhovýchodnej Ázie našla už predtým živnú pôdu aj v samotných Spojených štátoch. Potvrdil mi to v osobnom rozhovore vo Washingtone známy arizonský senátor John McCain, ktorý sa ako vojenský pilot zúčastnil na vojne v Indočíne a po zostrelení strávil päť a pol roka v zajatekom tábore.
Otvorené rany Ak si teda položíme otázku, či bola nedávna Clintonova cesta do Vietnamu motivovaná úprimnou snahou o zacelenie vojnových rán alebo sledovaním mocenských záujmov, možno odpovedať, že to bolo obidvoje. Neznámy je iba ich vzájomný pomer. Pokiaľ ide o obchodnú spoluprácu USA s Vietnamom, tá zatiaľ značne zaostáva za inými krajinami. Vlaňajší celoročný americký vývoz dosiahol výšku 250 miliónov USD, čo sa rovná trojdňovému exportu do Japonska. Dovoz z Vietnamu v tom istom roku dosiahol už 600 miliónov USD. Spojené štáty podobne zaostávajú i v investíciách. V súčasnosti zaujímajú ôsme miesto, a to dokonca aj za Ruskom. USA si teda uvedomujú geopolitickú dôležitosť Vietnamu ako možnej protiváhy Číny, ale paradoxne sa im doteraz lepšie darilo nadväzovať obchodné kontakty práve s Pekingom. Nedávno dosiahnutá trvalá doložka najvyšších výhod medzi USA a Čínou, ako aj očakávané prijatie ČĽR do Svetovej obchodnej organizácie (WTO) tieto možnosti ešte výrazne zlepší.
Cestu Billa Clintona sa dá považovať za obojstranný úspech, ale vyzerá to tak, že „vietnamský syndróm“ v USA a naopak „americký syndróm“ vo Vietname ešte stále pretrvávajú. Proti Clintonovej ceste sa postavila početná skupina vietnamských emigrantov žijúca v USA, ako aj niektoré skupiny veteránov vojny, ktoré tvrdili, že prezident svojou cestou zneuctil pamiatku padlých. Navyše, otvorenou ranou je neznámy osud vyše 1900 vojakov, ktorí sa nevrátili z bojových akcií. Počas návštevy Hanoja navštívil prezident neďaleké ryžové pole, kde skupina Vietnamcov a Američanov pátra po letcovi Lawrencovi Evertovi, ktorý mal s lietadlom F-105D v roku 1967 zničiť neďaleký železničný most. Nepodarilo sa mu to a jeho ostatky by sa podľa svedkov mali nachádzať niekde v bahnistej pôde ryžových polí.
Aj z vietnamskej strany existujú ešte prekážky brániace úplnému zmiereniu. Odhodlanie amerických generálov „navrátiť Vietnam do doby kamennej“ zanechalo tu ešte stále badateľné stopy. Kobercové nálety spolu s masovým použitím defoliantu Agent Orange zapríčinili jednu z najväčších ekologických katastrof moderného veku v tomto regióne. Defolianty si vyžiadali obete na generáciách, ktoré prišli na svet po skončení vojny s vážnymi zdravotnými a telesnými defektmi. Na poliach a v džungli sa nachádza tri a pol milióna protipechotných mín. Aj keď polovica vietnamského obyvateľstva je mladšia ako 30 rokov a vojnu si nepamätá, jej následky sú ešte stále realitou. -
