Založte si novú stranu
O tom, čo sa dnes deje s KDH a SDK(Ú), sa v podstate rozhodlo začiatkom apríla 1999 na sneme kresťanských demokratov v Liptovskom Mikuláši. Tu Mikuláš Dzurinda zrejme pochopil, že jeho politické ambície v tomto hnutí sú definitívne nepriechodné, hoci ho od víťazstva možno delil iba krôčik.
„Ak niekto navrhuje členom SDK vystúpiť z SDK a vstúpiť do KDH, navrhuje zánik SDK. Pýtam sa: môžeme dnes rozpustiť SDK? Aby bolo jasné: kto hovorí dnes o návrate k pôvodnej koalícii, hovorí o rozpustení dnešnej SDK. A to považujem jednoducho za nezodpovedné,“ kategoricky zdôrazňoval premiér pred poldruha rokom. „Slovenskí demokrati nepotrebujú žiadnu šiestu stranu. Slovenskí demokrati a celá krajina potrebujú jednotnú SDK, ktorá bude plniť svoje záväzky voči svojim voličom. Môj návrh je celkom jednoduchý: umožnime jednotu SDK i zvrchovanosť materských strán nediskriminačným dvojitým členstvom až do obdobia ďalších parlamentných volieb.“ Treba dodať, že delegáti mikulášskeho snemu napokon prijali diskriminačnú formu súbežného členstva v dvoch stranách. Ten, kto ostal v SDK, mohol sa síce vrátiť do KDH, ale stratil právo uchádzať sa o funkciu.
Zapečieme historickú šancu Iróniou osudu bolo, že návrh na plnohodnotné súbežné členstvo podporila výrazná časť - 246 delegátov, kým proti bolo 196. V prospech Jána Čarnogurského však zapracovala nie práve najdemokratickejšia poistka. Na zmenu stanov bola potrebná trojpätinová väčšina. Výsledok hlasovania zaskočil aj predstaviteľov Dzurindovho krídla. Mali hodinovú prestávku na to, aby zvážili ďalší postup. Ponúkalo sa sladké pokušenie: navrhnúť protikandidáta na predsedu hnutia, napr. Jána Figeľa, ktorý vtedy inklinoval skôr k premiérovi, alebo samotného Dzurindu, hoci technicky by to bolo komplikované, lebo vtedy vystupoval iba ako hosť.
Išlo o historickú chvíľu, keď mohli reálne zosadiť Čarnogurského zo zdanlivo neotrasiteľného trónu. Napätú atmosféru uvoľnila spoločná večera vedenia KDH s M. Dzurindom v hoteli Jánošík. Rokovanie pokračovalo podľa scenára. Avšak napriek tomu, že staronový predseda hnutia kandidoval sám, tretina delegátov mu neodovzdala svoj hlas. Takáto situácia sa už nezopakovala, lebo Radu KDH držali čarnogurskovci pevne v rukách. Nedávne okresné konferencie a celoštátny snem sa konali už bez Dzurindových prívržencov.
Potrepeme dôverou vedenia KDH To, že sa Dzurinda s hlavným ideológom SDK Ivanom Šimkom rozhodli v Liptovskom Mikuláši dôraznejšie nezaútočiť proti oponentom, privádza k podozreniu, že už kuli iné plány: nebojovať na pôde materskej strany, ale založiť otvorenejší subjekt, ktorý by naštartoval zjednocovanie politických síl na pravo od stredu. V každom prípade by cesta k SDKÚ nebola natoľko tŕnistá, keby mali k dispozícii KDH s ústretovejším vedením. To by však sotva dokázalo byť natoľko príchylné ako Harachova DU, ktorá vznikla zlúčením viacerých politických prúdov širokého stredu, navyše z ľudí, čo počas niekoľkých rokov vystriedali členstvo vo viacerých stranách a nemali problém vysporiadať sa s novou identitou.
Dzurindov krátkodobý comeback do KDH na jeseň 1999 prijal Čarnogurský s nedôverou. Chápal to - oprávnene - ako posledný pokus vyšklbnúť z radov hnutia do rodiaceho sa nového subjektu koho sa dá. Konzultácie o Dzurindovom návrhu na vytvorenie únie piatich politických strán na prelome minulého a tohto roku k ničomu neviedli. Podpredseda KDH Vladimír Palko v Národnej obrode 7. januára 2000 myšlienku politickej únie SDK označil za zánik hnutia. Čarnogurký desať dní nato v televíznej relácii Na telo brnkol na tú najcitlivejšiu Dzurindovu strunu. Lakonicky poznamenal, že jeho rival by mohol opäť robiť hovorcu pôvodnej päťkoalície.
Pridáme za hrsť populizmu... „Boli to iní, ktorí do mňa bili deň po voľbách, aby som zrušil SDK, aby som sa vrátil k päťkoalícii. Dokonca žiadali, aby som sa opäť stal hovorcom päťkoalície. Ako som mohol tento vývoj ďalej znášať? Získal som viac ako tristotisíc preferenčných hlasov, ale stratil som autoritu,“ sťažoval sa M. Dzurinda o pol roka neskôr v rozhovore pre Národnú obrodu. Tiež oprávnene. Teraz sa mnohí smejú, že si svoj ústavný post vybicykloval, no história iste raz zhodnotí jeho podiel na povalení mečiarizmu. Jeho rozhorčenie na adresu KDH však bolo hlboké: „Prečo ma nechceli, prečo sa ma báli, prečo ma vyháňali? Prečo ma nútili do takej polohy, ktorá nebola mojou degradáciou - mne by hrebienok z hlavy ako hovorcovi nepadol - ale stratil by som jednoducho schopnosť dirigovať vládu. Úplne logickou konzekvenciou bolo, že som stranu založiť musel a až potom sa opäť objavila aká-taká autorita.“ U nás je naozaj všetko možné. Ak chce politik znovunadobudnúť autoritu, zakladá si novú stranu. O tom by vedel rozprávať aj Mečiar, Ľupták, Budaj, Schuster, Mjartan, či Fico.
Večer 16. januára 2000 po tom, čo Čarnogurský vykladal v TV Markíza o hovorcovi päťkoalície, sa na úrade vlády zišli dzurindovci, aby prijali deklaráciu o úmysle založiť SDKÚ, ktorá „ponesie ideu SDK do ďalších parlamentných volieb“ a „bude nádejou na ďalšiu integráciu reformných síl na Slovensku". Súčasne nezabudli dodať, že toto zjednotenie možno nebude výhodné pre malé strany a ich predstaviteľov, ale určite bude užitočné pre občanov. Klince do rakvy SDK boli zatlčené. To, čo nasledovalo, bolo iba povinnými tančekmi politikov, ktorí sa na verejnosti predbiehali v dokazovaní, komu ide viac o blaho štátu a jeho občanov a komu o úzke stranícke či osobné záujmy. V tomto sebazničujúcom zápase pozornejší človek vycítil neúrekom populizmu, mužskej márnomyseľnosti i úderov pod pás. Spory sa darilo utlmiť iba počas kampane pred referendom, no vzápätí prepukli s novou intenzitou.
Na koniec za lyžičku veľkorysosti Opakované tvrdenia Mikuláša Dzurindu, že sa vlastne nič nedeje, lebo SDKÚ rozbehne svoje aktivity až pred voľbami a že poslanecký klub SDK pracuje ako hodinky, prvý oficiálne spochybnil predseda NR SR Jozef Migaš. Najlepšie vedel, ako dzurindovci „informujú“ svojich kolegov z materských strán o uzneseniach Koaličnej rady. Dnes už hádam ani sám trojjediný predseda neverí svojim slovám, že „SDKÚ nemá žiadneho ministra“ a že „nevstúpi do parlamentu nijako inak, iba parlamentnými voľbami“ (Na telo 19. novembra 2000). Veď deň predtým ustanovujúci kongres tejto strany zvolil o. i. piatich podpredsedov, z toho troch ministrov. Deklarovaní najbližší spojenci z KDH a DS sa na kongres ani neunúvali. Podľa nového lídra KDH Pavla Hrušovského nebýva zvykom, aby bývalí manželia chodili navzájom na svoje sobáše. Naopak, kresťanskí demokrati si na druhý deň - na svätú nedeľu pozvali novinárov na mimoriadnu tlačovú konferenciu, aby im oznámili odchod z parlamentného klubu SDK a pred televíznymi kamerami sa demonštratívne obliekli do tričiek s emblémom KDH. Práve v tej chvíli nič netušiaci Mikuláš Dzurinda na otázku redaktorky televízie Markíza, či SDK neustále pracuje tak, ako boli podpísané dohody, odpovedal: „Áno, fungujeme presne tak.“
Predseda vlády často zdôrazňuje, že vnútrokoaličné hádky občanov nezaujímajú. Určite, predovšetkým ich otravujú. Preto by nielen Dzurindovi, či SDKÚ, no celému vládnemu zoskupeniu prospelo, keby sa tieto žabomyšie vojny nepreťahovali. Dezignovaný šéf rodiaceho sa klubu poslancov za KDH František Mikloško požaduje od silnejších určitú veľkorysosť. Prečo im ju neposkytnúť, najmä keď už ostatní koaliční partneri i opozícia vyjadrila podporu vzniku klubu kresťanských demokratov. Tou veľkorysosťou sa to zrejme aj tak všetko skončí. Napokon, čo iné Dzurindovi ostáva. Opäť sa všetci budú tváriť, že nestratili svoju tvár, no v mnohých ľuďoch za posledné dva roky zasiali prinajmenšom rozpaky. Od Mečiarových pokoriteľov toto sotva očakávali. -
