Keď sa dá, pomôžem iným
Vojtech Tkáč, poslanec NR SR
To je životné krédo dnešného hosťa našej rubriky Vojtecha Tkáča, poslanca NR SR. Aj s ním sme hovorili najmä o tom, čo robí, keď sa práve nevenuje politike.
Takže, pán Tkáč, čo najčastejšie robíte vo chvíľach, keď nemusíte myslieť na politiku?
- Pravdupovediac, politiku vôbec nemám rád, ale môj odbor je súčasne mojím koníčkom a tomu sa ako politik venujem. Je to pracovné právo, sociálne zabezpečenie, sociálna politika. Teda tie oblasti, v ktorých sa dá pomôcť druhým. To len na upresnenie. Ak sa práve nevenujem politike, tak som zvyčajne v aute, alebo si dávam do poriadku poštu. Dostávam veľa listov od občanov, ktorí sa väčšinou na mňa obracajú s problematikou dôchodkov. Keď som doma na východnom Slovensku, tak sa väčšinou venujem vnukovi. Robím to veľmi rád.
Koľko má vnúčik rokov?
- V januári bude mať štyri roky. Teraz ho zaujímajú najmä modely. Lietadlá, lietajúce stroje a naposledy som sľúbil, že mu zadovážim bumerang. Veľmi sa teší, keď si spolu robíme z papiera lietadlá a chodíme ich púšťať. Rozprávame si rozprávky, ktoré sme si sami vymysleli o žirafe Rafe a psovi Esovi. Máme už vyše dvetisíc príbehov. To je teda to dominantné pre môj voľný čas - chvíle s vnukom.
Spomínate vnuka, takže poďme k deťom. Akým ste boli otcom?
- Mám iba jedného syna, túžil som aj po dcére, ale akosi to nevyšlo. Snáď sa dočkám vnučky, to by som si ešte želal. Môj syn je právnikom. Som na neho rovnako hrdý ako na vnuka, i keď syn je syn a vnuk je vnuk. V čase synovho detstva som sa riadil vlastným modelom prípravy dieťaťa pre život. Najviac mi záležalo na tom, aby som mu dal vzťah ku knihe. To nie je fráza, ale pravda. Verím totiž tomu, že kto má rád knihy, má rád ľudí. To, čo rodičia nestíhajú deťom dať, to im môže nahradiť dobrá kniha. Syn je maniak na knihy, vždy ich doniesol v ruksaku niekoľko. Aj dnes, pri rôznych príležitostiach, oslavách, či Vianociach, dominujú u nás ako darčeky knihy.
Do rodiny ešte patria manželka a nevesta…
- Manželka učí slovenský a ruský jazyk na Strednej priemyselnej škole dopravnej v Košiciach. Nevesta študuje teoretickú kybernetiku, budúci rok bude končiť. Spolu sa zaoberáme tajomstvami memetiky, novej a teda menej známej vednej disciplíny. Prostredníctvom nej možno povedzme zistiť, prečo sa šíria vtipy, prečo ich ktosi vymýšľa… Jednoducho povedané, memetika sa zaoberá šírením informácií v spoločnosti. Kúpil som jej v zahraničí už viacero kníh s touto problematikou a musím priznať, že aj mňa veľmi zaujali. Mimochodom nevesta má viaceré zaujímavé záujmy, napríklad píše sci-fi poviedky.
Hovoríme o knihách. Podľa vašich slov majú vo vašom živote veľmi významné miesto. Máte dnes pri tom, čo robíte, vôbec čas čítať okrem pracovných tém aj niečo iné?
- Nie je dňa, aby som nemal rozčítanú knihu. Momentálne je to napríklad Kukučín. Stále sa možno niečo naučiť. Od neho som sa prostredníctvom diela Dom v stráni dozvedel, čo sú to arabesky. Doteraz som to nevedel.
Patríte k ľuďom, ktorí veľmi veľa cestujú. Ako ste na tom s cudzími jazykmi?
- V rodine sme mali francúzštinu. Sestra je stredoškolská profesorka francúzštiny. Otec (ten už, žiaľ, nežije) tiež vedel po francúzsky. Takže doma sme sa bavili po francúzsky. Bola to taká príjemná, užitočná hra. Môžem povedať, že vo francúzštine žijem a dýcham, anglicky rozumiem, čítam a rozprávam, po maďarsky si nakúpim, z poľštiny som tlmočil - som zo Spiša, takže mi je to veľmi blízke. Asi sedem kníh som napísal v češtine. Žil som totiž niekoľko rokov v Prahe a tam som vydával knihy. Myslím si, že sa dohovorím a dohodnem všade.
A ruštinu ste nespomenuli.
- Rusky, to beriem ako samozrejmosť.
Poďme ešte do zahraničia. Často navštevujete Paríž. Zostane vám čas aj na kultúru?
- Keď som v zahraničí, vyhľadávam predovšetkým múzeá. Som maniakom na Van Gogha, takže po svete naháňam jeho Slnečnice. Naposledy som navštívil jeho múzeum v Amsterdame. V Paríži poznám viaceré kníhkupectvá. Mám tam jedno kníhkupectvo, kde poznám ich vývin, ako sa menia tovary a podobne. Vyhľadávam a kupujem staré knihy, som ich zberateľom. Hoci sú to veľmi staré knihy, myšlienky v nich obsiahnuté platia aj dnes. Rovnako rád v zahraničí vyhľadávam kostoly. Mám rád najmä staré kostoly, ich atmosféru.
Takže múzeá, knižnice, kostoly… A čo reštaurácie, máte niekde takú tú svoju…
- Som gurmán, veľmi rád listujem aj v starých kuchárskych knihách a zaujímajú ma rôzne kuchárske recepty aj v beletrii. Pokiaľ ide o jedlo ako také, snažím sa skôr nejesť ako jesť, ale, žiaľ, nedarí sa mi to. A poliaľ ide o varenie, u nás platí že ja varím raz za sedem mesiacov a ostatné mesiace robím propagandu.
Vaše krédo, mimochodom, veľmi humánne, sme prezradili na začiatku. Ešte jedna otázka. Kto vás v živote najviac ovplyvnil?
- Bol to najmä profesor Mestitz, ktorý ma nasmeroval na moju profesnú dráhu. U neho som robil skúšku z práva, a potom ma zobral k sebe za vedeckú pomocnú silu. Naozaj som sa od neho veľa naučil, veľa mi dal nielen v odbornej, ale i v ľudskej či osobnostnej rovine. Neskôr odišiel do - vtedy ešte západného - Nemecka. Dopisovali sme si, mal som z toho mnohé problémy, ale i tak som mu za všetko nesmierne vďačný.
Ešte vám prezradíme o pánovi Tkáčovi jednu perličku. Kedysi sa venoval cyklistike. Stavil sa o desať korún, že „spraví“ na bicykli nonstop jazdu Spišská Nová Ves - Bratislava. Podarilo sa, vyhral.
Thovárala sa Kvetta Šafářová
