Čas na zmenu ešte nenastal
Kanadský premiér Jean Chrétien je „morálna obluda“ a predseda opozičného Kanadského spojenectva Stockwell Day je „šváb“. Pravdaže, len podľa vyjadrenia šéfky Novej demokratickej strany Alexy McDonoughovej. V predvolebnej kampani však pri debatách padali aj ďalšie nadávky - rasista, klamár, nafúkanec... Televízny moderátor Craig Oliver koncom novembra po skončení kanadských parlamentných volieb vyhlásil: „Nikdy som nič podobné nezažil.“
Aj na vkus premiéra a zároveň predsedu víťaznej Liberálnej strany Jeana Chrétiena bola kampaň tentoraz „príliš negatívna a osobná“. Jeho oponenti totiž nemali dostatočne silné argumenty, aby ho odstavili od moci, pri ktorej je nepretržite od roku 1993. Chrétien sa tak stal najúspešnejším kanadským premiérom a je jediný, ktorý získal tento úrad tretíkrát za sebou.
Triumf ekonomiky K taktickému rozhodnutiu vypísať predčasné voľby viedla ministerského predsedu nielen nejednota vládnuca medzi opozičnými stranami, ale aj veľmi dobré výsledky kanadskej ekonomiky. Vďaka nim sa Kanada má stať v nadchádzajúcom roku „motorom“ hospodárskeho rastu krajín skupiny G-7. Práve tento vzostup a sľub zníženia daní boli zrejme hlavným motívom rozhodnutia kanadských voličov. O 301 poslaneckých miest v dolnej komore parlamentu bojovalo 1808 kandidátov z 12 politických strán, z ktorých uspelo len päť. Vládna Liberálna strana si k svojim 160 mandátom pripísala ďalších 13 a druhé Kanadské spojenectvo si k 58 kreslám mohlo prirátať ďalších osem. Zvyšné tri parlamentné strany zaznamenali pokles - separatistický Québecký blok má 37 kresiel (-7), Nová demokratická strana 13 (-6) a Pokroková konzervatívna strana 12 (-3).
Na čele najsilnejšieho opozičného subjektu (lídrom tejto v marci vytvorenej aliancie je Reformná strana) stojí od vlaňajšieho júlového snemu reformistov konzervatívec Stockwell Day, ktorého je pre svoje komunikačné schopnosti prirovnávajú k bývalému americkému prezidentovi Ronaldovi Reaganovi (pravda, v dobe, keď ešte nemal Alzheimerovu chorobu). Day, ktorý predtým pôsobil na poste ministra financií provincie Alberta sľuboval, po zvolení do funkcie aj pred terajšími voľbami potlačenie kriminality a (všeobecne obľúbené) zníženie daní, no jeho rétorika v ostrej paľbe výsledkov ekonomického boomu, nemohla dosiahnuť viac ako reálne získala.
Separatisti v defenzíve Podobne ako na Floride, aj v kanadskom Québecu nastali v závere volieb problémy so zrátavaním hlasov vzhľadom na tesný výsledok jedného z kandidátov Québeckého bloku a kandidátky Liberálnej strany. Žiadna mocenská kríza ako u južného suseda však z tohto problému nevznikla. Strata jedného mandátu celkovému postaveniu liberálov nemôže uškodiť a v samotnom Québecu tento prípad nič nemení na fakte, že liberáli tu tentoraz zohrali so separatistami vyrovnanú partiu. Skutočnosť, že voliči v tejto frankofónnej provincii pridelili obom súperiacim stranám fakticky rovnaký počet mandátov, naznačuje, že separatisti pod vedením premiéra provinčnej vlády a šéfa Québeckého bloku Luciena Boucharda, sa ocitli v defenzíve.
Bouchard si dobre uvedomil svoje možnosti a na konferencii strany krátko po voľbách oznámil, že síce treba pripraviť obyvateľov na mobilizáciu pre budúce voľby a referendum o suverenite, no zvolanie „ďalšieho prehraného“ ľudového hlasovania v najbližšom čase vylúčil. Pritom v poslednom referende o osamostatnení Québecu v roku 1995 prehrali separatisti o púhych 1,16 percenta, zatiaľ čo pred 20 rokmi za osamostatnenie Québecu hlasovalo o 19 percent voličov menej. Bouchard naznačil, že referendum by sa mohlo uskutočniť až pred vypršaním jeho mandátu v roku 2003, keď by už zrejme mohol opadnúť ekonomický boom hrajúci do karát jeho odporcom.
Uzákonená poistka Výnos Najvyššieho súdneho dvora „Clarity Act“ z roku 1998 určil právne podmienky, na základe ktorých možno rokovať o nezávislosti Québecu. Tou základnou je, že stúpenci québeckej separácie by museli v hlasovaní získať minimálne 60 percent hlasov (posledné prieskumy ukazujú, že dnes je 55 percent proti samostatnosti provincie). Vlani v júli Senát dokonca odhlasoval zákon umožňujúci federálnej vláde odmietnuť registráciu výsledkov eventuálneho referenda o nezávislosti, takže ani relatívna väčšina v prospech separácie by nebola dostatočná na legitimizovanie odštiepenia.
Francúzsky nacionalizmus u Québečanov prevláda najmä u vyššej vekovej skupiny a mladí ľudia sa dnes k samostatnosti provincie až tak nehlásia. Hoci je to pre Boucharda varujúci trend, vhodne zvolená argumentácia by ho ešte mohla prelomiť. Rozhodujúce však pri ďalšom hlasovaní (ako ostatne vždy) budú ekonomické a finančné otázky. Aj na konferencii Québeckého bloku začiatkom decembra vytiahol Bouchard „kartu zanedbávania“ a pripomenul, že len zdravotníctvo provincie dostalo v rozpočte o 430 miliónov dolárov menej ako žiadalo. Na druhej strane si Bouchard uvedomuje mieru závislosti Québecu na vláde v Ottawe, preto avizuje, že v prípade vyhlásenia québeckej nezávislosti by si Québečania udržiavali nadštandardné hospodárske a politické partnerstvo s Kanadou.
Žiarlivosť na Mexiko Nadštandardné vzťahy má už dlhé roky Kanada so svojim južným susedom, no vláde v Ottawe sa zdá, že americký prístup voči Kanade je v poslednom čase zvlášť povýšenecký a nevšímavý. Viac pozornosti ako ešte donedávna dnes USA totiž venujú svojmu južnému susedovi.
Záujem Spojených štátov o Mexiko je pritom pochopiteľný. Obyvatelia hispánskeho pôvodu v USA sú dnes početnejší než celé obyvateľstvo Kanady a obchodné väzby hispánskej komunity smerujú jasne na juh. Najbohatší z amerických štátov - Kalifornia, ktorá samotná má tiež viac obyvateľov ako Kanada, sa takisto pochopiteľne orientuje najmä na Áziu a Mexiko. Keď do Bieleho domu nastúpi Južan z Texasu (George W. Bush), možno očakávať ďalšie prehĺbenie orientácie americkej vlády smerom na juh. Ostatne aj samotný kanadský premiér má o Mexiko evidentný záujem - po svojom druhom zvolení za premiéra si za cieľ svojej prvej zahraničnej návštevy vybral práve Mexiko a v USA sa neobjavil ešte viac ako rok po nástupe do funkcie...
Obavy z amerikanizácie Napriek všetkým predchádzajúcim informáciam nie je pravdou, že si Spojené štáty svojho severného suseda nevšímajú. Obchodný obrat Kanady a USA predstavuje jednu miliardu dolárov denne, pričom Kanada je najväčším obchodným partnerom pre 35 amerických štátov a na druhom mieste je u ďalších pätnástich. Ešte začiatkom 70. rokov mierilo do USA 65 percent kanadského exportu a dnes je to už 80 percent. Tieto čísla už dávnejšie inšpirovali viacerých kanadských expertov k varovaniu, aby sa Kanada vymanila z týchto prevládajúcich obchodných väzieb. Je to však ťažké, keď obyvateľstvo Kanady je z veľkej časti sústredené práve blízko hraníc s USA a cez túto nechránenú pohraničnú zónu odchádza navyše čoraz viac Kanaďanov za prácou do Spojených štátov.
Produktivita kanadskej ekonomiky mešká za USA už desaťročie a viacerí experti v tejto súvislosti navrhujú zlepšiť výkonnosť kanadskej ekonomiky zavedením amerického dolára v Kanade. Popri nesporných výhodách by však strata menovej suverenity viedla aj k tomu, že o makroekonomickej stabilite Kanady by sa rozhodovalo v USA a krajina by tiež ťažšie odolávala externým vplyvom na svoju ekonomiku v čase krízy. Súčasné prepojenie je už aj tak dostatočne silné nielen v oblasti ekonomiky, ale citeľná je aj kultúrna okupácia kanadského priestoru.
V záľahe iných svetových problémov síce pre verejnosť menej zreteľne, no napriek tomu evidentne sa začína integrovať zvlášť od vytvorenia zóny voľného obchodu USA s Kanadou v roku 1989 na severe, a potom po začlenení Mexika do združenia NAFTA aj na juhu severoamerický kontinent pod vedením najsilnejšieho subjektu - Spojených štátov. Pre svet môže byť len prospešné, keď sa USA rozhodnú všímať si viac vlastný kontinent a nezasahovať do vnútorných záležitostí európskych a ďalších krajín. Hoci zo strany USA voči Kanade nemožno predpokladať záujem o „anšlus“, viacerí pozorovatelia upozorňujú na možné „rozplynutie sa“ kanadskej suverenity. Pre vládu v Ottawe je dnes táto otázka možno dôležitejšia, ako obavy o dezintegráciu inšpirované québeckými separatistami.
