Našou prioritou by malo byť partnerstvo
Viera Krakovská, podpredsedníčka Združenia miest a obcí Slovenska
Narodila sa 27. februára 1952 v Brusne. Po ukončení základnej školy navštevovala Strednú priemyselnú školu strojnícku v Brezne, neskôr začala pracovať ako dispečerka v Závodoch výpočtovej techniky v Banskej Bystrici. V roku 1983 nastúpila ako matrikárka na Miestny národný výbor v Brusne, kde mala v kumulovanej funkcii na starosti aj účtovníctvo a stavebné záležitosti. Od januára do novembra 1990 vykonávala funkciu jeho predsedníčky. V roku 1991 vyhrala doplňovacie voľby na funkciu starostu obce a od 18. mája 1991 je starostkou Brusna. Súčasne je podpredsedníčkou Združenia miest a obcí Slovenska a členkou Rady ZMOS. Je vydatá, má jedného syna a dcéru.
Ste podpredsedníčkou Združenia miest a obcí Slovenska (ZMOS) a starostkou Brusna. Čo vás viedlo k tomu, aby ste sa venovali regionálnej politike?
- Prišlo to akosi samé. Predtým, ako som sa stala podpredsedníčkou ZMOS, viedla som komisiu cestovného ruchu. Predseda Michal Sýkora uvážil, že regionálny rozvoj a cestovný ruch spolu súvisia a úlohy z toho vyplývajúce pripadli mne. Čo máte v náplni práce teraz? - Regionálny rozvoj a cestovný ruch, životné prostredie, pôdohospodárstvo… samé zaujímavé veci.
Poďme teda k cestovnému ruchu (CR). Aká je jeho súčasná úroveň na Slovensku?
- Zažila som niekoľko ministrov hospodárstva - práve Ministerstvo hospodárstva SR má totiž na starosti cestovný ruch. ZMOS už dávno presadzuje, aby bola oblasť CR samostatnou a mala svoje zastúpenie vo vláde - nemusí to byť hneď na úrovni ministerstva. Slovenská agentúra pre cestovný ruch (SACR), ktorá vznikla, je príspevkovou organizáciou Ministerstva hospodárstva SR, a preto je napríklad po finančnej stránke dosť oklieštená. Desať rokov sa o cestovnom ruchu len hovorí. Jediným pokrokom je vyššia miera štátnej propagácie - aj tá sa však uskutočňuje len s obmedzenými financiami.
A zahraničie?
- Na výstavách vidím, koľko investujú iné štáty len do propagácie. Aby táto oblasť fungovala, treba urobiť ešte mnoho, od legislatívy až po príslušné inštitúcie. Okrem toho, subjekty podnikajúce v CR sú dosť rozdrobené a azda sa nám cez SACR podarí združiť ich do jednej asociácie. Tak by sme mali lepšiu pozíciu vo vzťahu k iným organizáciám a štátu. Neviem, či si zodpovední činitelia dostatočne uvedomujú fakt, že investície do cestovného ruchu sú návratné a prácu v ňom nájdu aj menej kvalifikovaní ľudia. Štát to pocíti na odvodoch, daniach a podobne. Ministerstvo hospodárstva, ktoré má túto oblasť v kompetencii, niežeby ju nechcelo vylepšovať, ale má veľa iných úloh a cestovný ruch je na okraji záujmu.
Do CR vstupuje štátny aj súkromný sektor. Ak som dobre rozumela, chcete v tejto oblasti zvýšiť zainteresovanosť štátu.
- Samozrejme. Bez štátnej pomoci nie je možné zlepšenie. Aktivity na podporu CR sú stále nedostačujúce. Podnikateľ, ak chce zvýšiť kapacitu lôžok alebo kvalitu služieb, musí si zobrať úver. Začne ho splácať, ale nemá dostatok peňazí, tak si zoberie ďalší na splatenie úrokov. Kým niečo dostavia, je zadĺžený po uši. Kúpna sila nášho obyvateľstva nie je na takej úrovni, ako v zahraničí a preto musíme do procesu zainteresovať aj cestovné kancelárie. Aby nielen vyvážali, ale aj privážali turistov. Legislatívne nie je pripravené takmer nič, zoberte si len ochranu pasanta, ktorý vycestuje. Veď sa len pozrite, koľko cestovných kancelárií už skrachovalo.
Dá sa zmerať podiel podnikateľa na jeho biznise?
- Je to individuálne a závisí to od druhu služieb, ktoré poskytuje.
Priaznivý ekonomický vývoj je teda nevyhnutnou podmienkou na zlepšenie situácie v CR.
- Samozrejme. V rozvoji cestovného ruchu, ale aj v regionálnom rozvoji vidím predovšetkým záruku sociálnej a ekonomickej stability regiónov. Musíme využiť náš potenciál a atraktivity. Slovensko ich má dosť.
Keďže CR viaže mnoho ďalších doplnkových odvetví, znižuje výrazne aj nezamestnanosť?
- Iste. Ak vznikne rodinný podnik, vlastník zamestná predovšetkým svoju rodinu. Nemusia dochádzať, jeho výdavky na cestovné sú nižšie. Navyše, ten, kto robí niečo pre seba, robí to kvalitne, lebo chce prežiť. Každý, kto podniká v tejto oblasti, mi dá za pravdu, že je to veľmi namáhavé a dlhodobo návratné. Ale oplatí sa to.
Ako by ste zhodnotili pomoc bankového sektora tejto oblasti?
- Poznáte úrokové sadzby. Iste existujú dôvody, prečo sú také vysoké. Oblasť cestovného ruchu podporuje predovšetkým Slovenská rozvojová a záručná banka, ktorá uhrádza isté percento úrokov z úverov. Je to dobré, ale nie dostačujúce. Bankový sektor sa väčšinou orientuje len na momentálne návratné investície a ak niet čím ručiť úver, cesta je v podstate uzavretá. Banková sféra sa ešte neprispôsobila realite.
Poďme k regionálnemu rozvoju. V ktorých oblastiach máme najviac restov voči vyspelým krajinám? Kde vidíte naše nedostatky?
- Regionálny rozvoj robíme všetci prvýkrát, či na úrovni štátu alebo samosprávy. Mal by stabilizovať ekonomický a sociálny stav v mestách a regiónoch. Do praxe by malo intenzívnejšie prejsť najmä rešpektovanie partnerstva, informovanosť a mne osobne chýba spätná väzba. Gestorským úradom je Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR (MVRR SR), ale ani tam si vo všetkých oblastiach neuvedomili potrebu rešpektovať partnerstvo. Do jednotlivých sekcií, komisií, pri vytváraní a organizovaní legislatívnych noriem treba prizvať aj ekonomických a sociálnych partnerov - či už je to tretí sektor, ZMOS, a pod.
Čo konkrétne máte na mysli?
- Rada ZMOS minulý týždeň hodnotila Programové vyhlásenie vlády. Nesplnenou úlohou v oblasti regionálneho rozvoja a hlavne v oblasti sektorových operačných plánov, za ktoré sú zodpovedné jednotlivé ministerstvá, bolo, že sa neakceptujú pripomienky jednotlivých starostov a primátorov. Tí sa domáhajú rešpektovania schválených územných celkov. Dosť ťažko sa presadzujeme aj v monitorovacích a riadiacich výboroch, lebo nás je veľmi málo. Väčšinou sú tam zastúpení štátni úradníci majúci svoju „doktrínu“. Na regionálny rozvoj sa ešte len legislatívne pripravujeme, túto oblasť zastrešujú podpredseda vlády pre integráciu Pavol Hamžík a vicepremiér Pál Csáky.
Takže sa vám zdá, že vás štátni úradníci málo oslovujú.
- Nielen to. Absolútne nie sme pripravení prijímať informácie. Ministerstvá zverejňujú množstvo dokumentov najmä prostredníctvom internetu. Je to najprogresívnejší systém prenosu informácií, ale v tomto smere zabudli dobudovať sieť v jednotlivých mestách a obciach. Obec si nemá za čo zriadiť a neskôr aj platiť internet. Zaostávame aj vo vzdelávaní. Nikto nemá skúsenosti s regionálnym rozvojom a systém vzdelávania treba vybudovať na úrovni štátnej správy aj samosprávy. Okrem toho mi chýba spätná väzba typu: podalo sa sto projektov na rozvoj regiónu, tieto prešli, tieto nie a prečo. Skrátka, objektívne posúdenie a vyvarovanie sa chýb, ktoré sme pri projektoch urobili. V komisii na posudzovanie projektov je deväť ľudí, a my chceme počuť, prečo rozhodli tak, ako rozhodli. Zvýši sa transparentnosť a predíde sa aj korupčným podozreniam.
Štátny tajomník MVRR SR Roman Šipoš tvrdí, že mu na isté veci chýbajú kompetencie.
- Na spomínanej Rade ZMOS sme kritizovali fakt, že pre veľké územné celky máme schválené sektorové operačné plány. Napríklad Banská Bystrica, kde je už odsúhlasený materiál, ale na úseku dopravy sa nerešpektujú požiadavky kraja a diaľnica sa bude budovať smerom na sever cez Považskú Bystricu. Je to plán do roku 2006 a v danej oblasti sa ním zabije akýkoľvek regionálny rozvoj. Ak sú dochádzkové vzdialenosti obtiažne, investuje sa tam, kde sa dá dostať ľahšie. Sektorové operačné plány spracúvajú jednotlivé ministerstvá. Nehovorím, že by nás mali rešpektovať vo všetkom, ale v podstatných veciach určite. Združenie miest a obcí napríklad vôbec nebolo v prípravnom výbore pre štrukturálne fondy. A pritom sa hovorí o nás a do projektov so vzťahom k samospráve máme čo hovoriť aj my. Máme záujem o miesto v Rade vlády pre regionálny rozvoj. Žiaľ, štatút je taký, že sú tam len zástupcovia ministerstiev. Občas nás privolajú - ako napríklad teraz k projektu PHARE 2001.
Aké by boli prínosy z vašej strany?
- Máme skúsenosti „zdola“, keďže chodíme medzi ľudí a analyzujeme silné, slabé stránky, riziká, možnosti… Iste by sme každý bojovali za svoj región, ale náš pohľad je iný, ako pohľad „od stola“.
Takže znova sa dostávame k spätnej väzbe.
- Medzi základné princípy Európskej únie patrí partnerstvo, teda aby v relevantných orgánoch bolo čo najviac subjektov zo strany štátu, z tretieho sektora, odborov a pod. V júni som bola v Dánsku a musela som sa zasmiať, pretože som jedného starostu oslovila s otázkou, koľko projektov podali na regionálny rozvoj. Vraj päť a vyhrali dva. My sme sklamaní, keď dáme dva a nevyjde nám ani jeden. Aj v tomto sa ešte len učíme a zo strany štátu pociťujeme voči nám rezervu. Kto má zariadiť vzdelávanie? Kto dostáva granty? Samospráva nie. Nehovorím, že každý starosta musí vedieť urobiť projekt. Ale mohli by sa zriadiť nezávislé organizácie, ktoré by vedeli seriózne a objektívne posúdiť, že projekt je dobrý. Veľmi si želám, aby sa využil potenciál, ktorý máme. Napríklad: kúpele Brusno majú liečivé minerálne pramene. Istá liečebná spoločnosť chce túto vodu plniť a je to správne. Narazili sme na problém, lebo v obci máme arzénovú pitnú vodu. Zástupcovia spoločnosti nikdy nepovedali, že nechcú plniť vodu pre našich obyvateľov zadarmo. Ale nikde v materiáloch sa o tom nehovorí. Na to je zameraný napríklad projekt SAPARD: spotreba výrobkov v regióne, kde sa vyrobia. Je to nenáročné na dopravu a využije sa celé územie.
Stretávate sa s ľuďmi. Vidíte u nich chuť a snahu venovať sa rozvoju vlastného regiónu?
- Regionálny rozvoj je novou záležitosťou a aj ja som sa do toho ťažko dostávala. Ako starostka pracujem v tejto oblasti tretie a v predsedníctve a v Rade ZMOS som druhé volebné obdobie. Musela som si naštudovať veľa materiálov, aby som zistila, čo je vlastne regionálny rozvoj. To nie je len rozvoj CR, ale aj doprava, byty, životné prostredie, skrátka všetko. Ak idete stavať pohostinstvo a nemáte kanál, aj to je regionálny rozvoj. Ľudia ho vlastne robia, ale o tom nevedia. Hoci aj skrášlením životného prostredia, veď aj tým zlepšujú kvalitu nielen svojho života.
Pýtam sa preto, lebo za socializmu sa robili akcie Z, mnoho vecí fungovalo na báze dobrovoľnosti. Aký je prístup ľudí k týmto veciam v súčasnosti?
- Nepovedala by som, že sa do toho hrnú. V mojej obci sú ľudia, ktorých baví pracovať na verejných veciach, ale sú aj takí, čo sa za celý rok nepohnú. Dobré je, že stále fungujú dobrovoľné požiarne zbory, športovci a podobne, takže ak ich zavoláte, sú ochotní. Samozrejme, treba im niečo zaplatiť, pretože aj oni potrebujú z niečoho existovať. Ľudia sú však z politiky skeptickí a unavení. Stále počúvajú sľuby, ako nám bude dobre a stále tomu tak nie je.
Čo očakávate od reformy verejnej správy?
- Treba urobiť veľmi veľa systémových krokov. Vonkoncom si nemyslím, že reforma zmôže všetko. Každý rok sa však pracuje horšie. Nehovorím, že reforma nás spasí, ale má podstatný vplyv na to, ako to ďalej v spoločnosti bude vyzerať. Je to o moci - ak sa rozhoduje centrálne, nie je to dobre. Niežeby úradníci nemali záujem robiť dobrú prácu, ale občan nemá možnosť vstupovať do deja. Napríklad aj ja som si myslela, že mám v mnohých veciach pravdu a zistila som, že nie. Tým, že moc prejde dole, občan sa bude môcť rozhodovať. Videla som to napríklad na zdravotnom stredisku patriacom štátu. Dali sme ho do prenájmu. Kedysi sa kúrilo na chodbách cez víkendy a sviatky… Choďte sa tam pozrieť teraz. Nájomca musí platiť za plyn a dobre si rozmyslí, koľko. Reforma nie je len o kompetenciách, ale aj o vplyve na štátny rozpočet a financie. Máme 79 okresov. To sú prevádzkové budovy, náklady, odvody. Občan bude mať možnosť ovplyvňovať veci verejné. Bude legitímna otázka: prečo ste tú cestu postavili za milión, keď poznám dodávateľa, ktorý ju vie urobiť za päťstotisíc korún?
S hosťom SLOVA sa zhovárala Lýdia Kokavcová
