Občiansky princíp alebo multikulturalizmus
V roku 1992 som publikoval názor, že bolestným riešením rómskeho problému sa Slovensko paradoxne zapojí do svetového diania. Vlani, počas návštevy Amsterdamu ma Rómovia znepokojili znova: Bolo to v čase, keď sme sa do Európy dostali zasa rómskou kváziemigráciou.
Tak nám Slovákom, ako aj Európanom, Rómovia pripomenuli, že budú problémom celého Starého kontinentu. Riešenie nebude ľahké. Oni totiž nie sú prisťahovalcami z kolónií, emigrantmi ani imigrantmi, nie sú utečencami ani gastarbeitermi. A nie sú dlhým buržoáznym asimilačným procesom integrovaní, rovnako ako nie sú tvrdým kapitalistickým strojom prinútení byť občanmi, využívať svoje práva a plniť si povinnosti. Kto občianstvo nadobudnúť chce, musí splniť podmienky stanovené štátom. Tlak na plnenie povinností je veľký. Ale aj odmena - podiel na západnom blahobyte.
Ako si predstavujú sami seba? Rómovia, teraz čiastočne usadlí, sú občania štátu miestom svojho narodenia. Nie sú integrovaní, asimilovaní, nekočujú, nie sú sformovaní ako národ a rovnako nie sú úplne „zobčianštení“. Život podľa práva, povinností, zvykov a mravov európskej civilizácie nie je pre nich samozrejmosťou.
Ani jedna slovenská vláda nemala po roku 1989 koncepčnú rómsku politiku. Jasnú odpoveď, v akej podobe chceme mať Rómov a v akej podobe si oni predstavujú sami seba: ako hrdého občianskeho Slováka, schopného prijať normy európskeho civilného života, pri súbežnom zachovaní a rozvíjaní rómskych kultúrnych tradícií? Alebo ako zvláštne politicko-kultúrne etnikum s vlastnými regulami, jazykom a správou? S tou prvou koncepciou uspeli USA pri riešení černošskej integrácie. Tou druhou neuspela Juhoafrická republika politikou bantustanov.
Vytváranie národa si okrem industrializačných pohybov vyžiadalo aj kultúrne asimilácie (jednotný jazyk, výchovu, administratívu, vyššiu kultúru) a politické uniformity (režim, jednotnú verejnú správu, zákonodarstvo). Filozoficky bola homogenizácia odôvodnená myšlienkou pokroku: vyspelejší má právo a povinnosť civilizovať zaostalejších. Aj hodnota toho-ktorého národa sa odvodzovala od schopnosti prispieť k tejto civilizovanosti. Pluralitné môžu byť záujmy a myšlienky, no nie národné či etnické skupiny. Tie by narušili zásady väčšinovej demokracie. Tak ako liberáli, i socialisti považovali asimiláciu za nevyhnutný aspekt pokroku.
Tri modely riešenia Druhá polovica 20. storočia však po dekolonizácií, prisťahovalectve, migrácii azylantov a pracovných síl bola nútená nanovo riešiť problém menšín. Typologicky možno vyvodiť tri modely riešenia:
Nemecký: obmedzená naturalizácia, rovnaké občianske a sociálne práva, ale zachovanie „cudzosti“ a spoločensky nižšieho statusu. Etnická identita Nemcov je tak daná aj cezhranične, kde majú štatút presídlencov a vysídlencov, no patria k „deutsches Volk“. Ani zjednotenie Nemecka neprebehlo na princípe ústavnej zmluvy, ale pripojením odtrhnutej časti vlasti k pôvodnej.
Francúzsky: stojí na idei republiky a občiansko-politickej identite. Ide o spoločenstvo ľudí rovnakých ideí, princípov a zákonov. Táto identita však vyžaduje úplnú kultúrnu asimiláciu. Verejné inštitúcie nepodporujú etnicko-kultúrne odlišnosti. Stať sa rovným a slobodným občanom znamená prijať vyššiu kultúru, teda francúzsku. Kultúrna odlišnosť je „súkromná“ a nemá miesto v štruktúre verejnej moci.
Britský: uznáva kultúrne diferencie, toleruje ich, ale vytvára hierarchiu. Ich nositelia sú si nerovní, sociálno-ekonomicky podradení. Nežiada sa od „cudzieho“, aby sa natualizoval, aby sa stal Angličanom. Svoje komunity môže rozvíjať, no musí akceptovať dominanciu anglickej kultúry. Labouristická vláda sa potom sústredila aj na sociálno-ekonomickú rovnosť, pri zachovaní kultúrnej diferenciácie. Tu sa niekde začal rodiť model multikulturalizmu.
Sociálno-ekonomické možnosti Takúto črtu má i holandský a švédsky liberalizmus: spojenie uznania a verejnej podpory kultúrno-komunitnej rôznorodosti s presadzovaním individuálnej rovnosti príslušníkov menšín. Odlišnosť od nemeckého modelu je v plnej občiansko-právnej integrácií, od francúzskeho v akceptácii kultúrno-komunitnej odlišnosti a od britského konzervativizmu v úsilí o individuálnu rovnosť.
Okrem právnych a kultúrnych aspektov tu vystupuje aj potreba rovnakých sociálno-ekonomických možností. To si však vyžiada potrebu čiastočnej civilizačnej integrácie, pretože len tá umožňuje sociálnu mobilitu. Predpokladom je teda národný vzdelávací systém, ktorého jadrom sa stane kultúra založená na európskych hodnotách: úplná znalosť úradného jazyka, občianskych práv a slobôd, trestného zákonníka, povinnosť rodičov voči deťom dať im toto vzdelanie, výchova k tolerancií voči väčšinovému spoločenstvu a lojalita voči štátu. To sú povinnosti komunít, ktoré chcú užívať občianske práva a rovnaké sociálno-ekonomické možnosti s väčšinou. Jazyk a kultúra menšinovej komunity môžu byť doplnkovým vzdelaním. Do obsahu vzdelávacieho systému môže prejsť aj výuka o menšinách, ich histórii a budúcnosti, no zvyky menšinovej komunity nesmú byť v rozpore s ľudskými právami. Za lojalitu voči väčšine musí štát striktne ochraňovať menšinu.
Účasť na verejnom živote Ak budeme našich Rómov považovať za občanov republiky s kultúrou odlišnou od európskej, môže riešenie spočívať v troch aktoch:
Plná občiansko-politická integrácia - účasť na verejnom živote, pri plnení si povinností a užívaní práv. Tu možno hovoriť o relatívne dobrej situácii, lebo existujú rómske politické strany, vládne inštitúcie vedené Rómami a niet zákonodarstva, ktoré by politicky a občiansko-právne Rómov znevýhodňovalo.
Kultúrna identita - rozvoj kultúry, jazyka, folklóru, divadiel, tlače, literatúry. Nedostatkom slovenskej reality býva malý dosah týchto aktivít, slabá vlastná rómska osveta i osveta charitatívnych organizácií. Špecifickým javom je alkoholizmus a jeho dôsledky.
Sociálno-ekonomická rovnosť je kľúčová. Vláda musí vypracovať dlhodobý program, ako ich včleniť do výchovno-vzdelávacieho systému predškolskou výchovou, špeciálnymi jazykovými kurzami, presunom do špeciálnych škôl tam, kde nejde o mentálne poruchy, podporou stredoškolského a vysokoškolského vzdelania i kurzov pre dospelých. Až 90 percent Rómov je nezamestnaných. Na komunálnej úrovni možno podporovať ich zapojenie do verejnoprospešných prác, zakladanie rómskych firiem a živností. Nesmieme ale prehliadať ani ich diskrimináciu zamestnávateľmi, za ktorú treba zaviesť vymáhateľné postihy.
Neintegrovať alebo integrovať Menšinové komunity a ich politické reprezentácie majú niekedy tendenciu k prehlbovaniu diferencií, a to až k etnickej, kultúrnej či rasovej segregácii. Motivácia je aj ekonomická: uzavretosť totiž umožňuje vydieranie, podporu prostitúcií, priekupníctva, podvodov, umelý alkoholizmus. Oficiálny trestný systém nemôže preniknúť dovnútra komunity, a tak sa v nej udržiava nezákonný stav. Tolerantná menšinová politika štátu vyžaduje povinnosť všetkých rómskych zoskupení zachovať priestor pre slobodnú voľbu, pre zmenu príslušnosti a prihlásenie sa k inému národu, k inej kultúre a, samozrejme, miešanie sa.
Máme teda len dve možnosti: neintegrovať Rómov a tak dať impulz k postupnému vzniku rómskeho národa a nacionalizmu. Alebo ich integrovať „zobčianštením“ pri zachovaní a rozvoji ich kultúry a tak ich včleniť do slovenského spoločenstva. Som presvedčený, že riešením problému menšín sa Slovensko zmocňuje najzávažnejšej civilizačnej úlohy od vytvorenia vlastného národa a konštitúcie štátu.
Za koncepčný, morálne, historicky i mocensky zdôvodnený postup pokladám plnohodnotnú občiansko-politickú asimiláciu pri cielenom rozvoji kultúrnej identity menšiny. Neodvolávam sa na občiansky princíp, lebo dejiny moci ma dostatočne poučujú, že sa za ním vždy skrýval nacionalizmus silnejšieho. Staviam proti nemu multikulturalizmus a politicko-právne prispôsobenie. Slovenskosť sa tak môže stať univerzálnejšia, neviazaná výlučne na etnicitu Slovákov, ale na politicko-právny režim, ktorý prijímjú, rešpektujú a tvoria aj menšiny. Súčasťou tohto režimu je aj slovenská kultúra, ktorá na tomto teritóriu garantuje, reprezentuje a rozvíja európske hodnoty.
Prednesené na seminári Rasové násilie v dejinách a prítomnosti, 2. septembra 2000. Pre SLOVO upravil autor.
