Nadnášajúci pocit dôležitosti
Po päťdňovom maratóne sa svet (a predovšetkým náš kontinent) v pondelok 11. decembra nad ránom dozvedel verdikt európskych štátnikov o ďalšom fungovaní a smerovaní EÚ. Predseda Európskej komisie Romano Prodi, ktorý pred summitom hovoril o 50-percentnej nádeji na úspech, oznámenie o víťaznom zavŕšení rokovania uviedol pamätnou vetou: „Dohodu sme dosiahli na úsvite - tak ako každú dobrú dohodu.“
Summit Európskej únie vo francúzskom meste Nice bol teda výnimočný nielen svojou dĺžkou, ale aj výsledkami. Reformu štruktúry rozhodovania skutočne možno označiť za akýsi úsvit nového európanstva, ktoré je protipólom vzmáhajúcej sa kultúrnej, ale aj ekonomickej amerikanizácie Európy a sveta. Napriek tomuto optimistickému tvrdeniu však netreba zabúdať, že viac ako 50 štátov združených v USA sa určite dohodne jednoduchšie ako necelá tridsiatka začlenených i kandidátskych krajín Európskej únie. Napriek ospevovanému úspechu z Nice.
Nemecko a Francúzsko Nemecko-francúzske spory ohľadne vyváženia vplyvu štátov v únii ohrozovali prijatie zásadných rozhodnutí a mohli tak vážne skomplikovať snahu o integráciu kontinentu. Nie je tajomstvom, že Francúzsko by najradšej odložilo prijatie nových členov na neurčito, pretože sa obáva, že ekonomická labilita v niektorých kandidátskych štátoch východnej Európy môže skomplikovať situáciu v celej únii. Na druhej strane Nemecko očakáva kvôli svojmu centrálnemu postaveniu na Starom kontinente najväčší prospech z rozšírenia a nehľadí povedzme na zmenšenie dotácií pre francúzskych poľnohospodárov, ktoré sa dá čakať po (zrejme nevyhnutnom) vyčlenení dotácií pre roľníkov v Poľsku.
Kritické hlasy však zaznievajú aj z Nemecka. Prezident Spolkovej banky Ernst Welteke v predvečer summitu varoval pred unáhleným prijatím nových krajín do Európskej menovej únie s tým, že vyššia inflácia v kandidátskych štátoch môže ohroziť cenovú stabilitu v eurozóne. Predseda CSU Edmund Stoiber zas označil za rozhodujúce, aby „uchádzačské krajiny dosiahli hospodársku zrelosť“. Za týchto okolností bola dohoda skutočne na vážkach a napätie sa veľmi neznížilo ani po rokovaní Schrödera so Chiracom, keď nemecký kancelár vyhlásil: „Dohodli sme sa, že sa dohodneme.“
Výhry a straty Najväčším predmetom sváru oboch krajín bola však požiadavka Nemecka, aby získalo v Rade EÚ (orgán, ktorý schvaľuje „európske zákony“) väčší počet hlasov vzhľadom na rozsiahlosť svojej populácie. Podľa predstáv Berlína Nemecko malo získať 33 hlasov, Veľká Británia, Francúzsko a Taliansko po 30 a Španielsko (spolu s Poľskom po prijatí) 27. Nemecko sa naostatok muselo zmieriť s 29 hlasmi (rovnako ako má veľká trojica za ním), no tento ústupok si vykompenzovalo inak. Napríklad ustanovenie blokujúce menšiny mu umožňuje pri rozhodovaní spojiť svoje sily s jedným veľkým či dvoma menšími členmi a hrať tak prím. Nemecko by malo byť tiež najviac zastúpené v Európskom parlamente a navyše má Berlín právo veta v oblasti azylu a prisťahovalectva.
Na druhej strane Francúzsko, ktoré ustúpilo Nemecku v rozhodovaní kvalifikovanou menšinou, udržalo svoje právo veta v otázkach medzinárodných obchodných rokovaní v oblasti kultúry a audiovízie. Londýn neustúpil v otázke imigrácie a odmietol diskutovať o svojej suverenite pri rozhodovaní o sociálnom zabezpečení a najmä daňovom systéme. Inak sa však držal bokom od nemecko-francúzskych šarvátok, podobne ako posledný zo štvorice - Taliansko. Právo veta v otázkach daňového systému získali takmer zadarmo vďaka Blairovmu boju aj Dánsko, Írsko, Luxembursko a Švédsko. Spokojné je i Španielsko kvôli zárukám štedrých regionálnych subvencií až do roku 2013 a zisku 27 hlasov (len o dva menej ako prvá štvorka). O jeden hlas oproti svojim trom partnerom na rovnakej úrovni (Grécku, Portugalsku a Belgicku) si polepšilo vďaka vyššej populácii Holandsko, no zvlášť Belgicko tým nadšené nie je.
Signál kandidátom Predstavitelia západnej Európy v Nice naznačili východným kandidátom, že pre nich vyčlenili nie zanedbateľný počet hlasov v Rade EÚ, ktorý by ich postavil na roveň inak vyspelejším západným krajinám. Poľsko by sa počtom hlasov mohlo spolu so Španielskom deliť o piate až šieste miesto a Rumunsko by nasledovalo hneď za nimi, predbehnúc Holandsko, Belgicko a ďalších ekonomických obrov. Otázne je v tejto súvislosti, či by skutočne mal o vplyve v takomto orgáne rozhodovať počet obyvateľov a nie povedzme HDP. V takomto prípade predsa aj Slovensku stačí otvoriť hranice prisťahovalcom a udeľovať im občianstvo na počkanie, prípadne motivovať k ešte vyššej pôrodnosti rómskych spoluobčanov...
Východoeurópania už teda môžu zažívať nadnášajúci pocit z počtu svojich hlasov a zaradeniu na roveň štátom s vyššou životnou úrovňou v prípade vstupu do EÚ, no pokiaľ ide o vplyv na európskej scéne, tu by im už medové motúzy popod nos ťahať nemali. Po hlasovacej reforme totiž zároveň klesá váha menších štátov v Rade EÚ. Zatiaľčo hlasy Nemecka, Británie, Francúzska a Talianska stúpli z 10 na 29, hlasy Portugalska, Grécka, Belgicka a Holandska šli z piatich na 12 (u Holandska na 13) a takýto počet čaká aj Česko a Maďarsko. Švédsko a Rakúsko stúpli zo 4 na 10 (ako prípadný nováčik Bulharsko) a po 7 hlasov sa ráta pre Dánsko, Fínsko, Írsko, Slovensko a Lotyšsko.
Celkove má vedúca štvorka o 7 hlasov viac ako všetkých 12 nových kandidátov. Keď odrátame ďalších 7 hlasov (Cyprus a Malta), vyzerá matematika a voda, ktorú sme schopní namútiť, inak. Zväčšujúci sa rozdiel medzi „väčšími a menšími“ v rámci EÚ nás môže odsunúť do pozície lacného výrobcu a od vyspelejších ekonomík všetko prijímajúceho konzumenta, no tento stav tiež oslabí pozíciu európskeho bloku v súperení s americkým ekonomickým a mocenským náporom. Kaša, ktorú navarili v Nice, je ešte horúca, no jesť sa bude až o niekoľko rokov. Ako bude chutiť, nevieme.
