Rumuni sa vyslovili za zmenu
Dvaja svetoznámi spisovatelia Francúz Jules Verne a Ír Bram Stoker lokalizovali dej svojich príbehov na konci minulého storočia do Rumunska, hoci ani jeden z nich nenavštívil tento kraj. Opisy vrchárov a rybárov vo Verneho románoch Tajomný hrad v Karpatoch a Lodivod dunajský verne odrážajú skutočnosť i po veľkom odstupe času.
Stoker sa naproti tomu veľmi vzdialil realite, ba miestami karpatské národy aj uráža. Jeho príbeh o grófovi Drakulovi, napísaný o päť rokov neskôr, napriek nízkej literárnej úrovni, zaznamenal však výraznejší úspech. Dal podnet k desiatkam filmov, vďaka ktorým ho svetová verejnosť pozná omnoho viac ako Tajomný hrad. Diletantovi Stokerovi, ktorý odkopíroval od Verneho lokalitu strašidelného deja, sa podarilo vydesiť západného meštiaka a vytvoriť storočie populárny bestseller. Sotva si uvedomoval, ako silno podvedomie mnohých naočkoval psychosociálnymi predsudkami voči ľudu z južnej časti karpatského oblúka. Niektoré náhodné súvislosti ich oživujú. Posledné dni vlády prezidenta Ceaušesca, ktorého vojaci dolapili mimochodom pri jazere Snagou, kde kedysi pochovali Vlada Draculu (Tepeša), pomohli vytvoriť nekorektné, ale účinné spojenie Drakula - Ceauşescu - Rumunsko.
Účty voči voličom Na konci roku 1996 sa v Rumunsku po parlamentných a prezidentských voľbách k moci dostala široká koalícia veľmi pripomínajúca dnešnú slovenskú vládnu zostavu. Medzi poslancami aj ministrami dominovala pravica, tvorená najmä z kresťanských demokratov a liberálov. Okrem nich bremeno zodpovednosti prevzali strana maďarskej menšiny, zelení, prozápadní postkomunistickí aj autentickí sociálni demokrati. Začínajúci premiér Victor Corbea začal odvážny program šokovej terapie. Pestrá koalícia zlepšila vzťahy s euroatlantickými štruktúrami. Vyjadrovali k nim nesmiernu lojalitu, ktorá vyústila až do súhlasu s bombardovaním západného suseda - Juhoslávie. O Rumunsku, ktoré sa neraz v dennej tlači dávalo za protiklad k Slovensku, kde vládol vtedy Vladimír Mečiar, sa písalo aj ako o vážnom kandidátovi pre vstup do NATO. Jeden mienkotvorný denník na Slovensku dokonca písal, že aj sedmohradskí bačovia podporujú začlenenie vlasti do severoatlantického zoskupenia.
Ambiciózna vláda, posilnená nielen volebnou legitimitou ale aj sľubmi potenciálnych západných spojencov, zabudla, že o štyri roky bude skladať účty nie zahraničiu, ale domácim voličom. Aj v Rumunsku platí, že jedna vec je akademická projekcia reformy vo svete s dlhoročnými tradíciami trhovej ekonomiky a druhá vec jej realizácia v konkrétnom geografickom, ekonomickom a kultúrnom prostredí. Šoková terapia pre drvivú väčšinu obyvateľov priniesla zbedačenie a rozšírenie kriminality. Prepadu ekonomiky nezabránili ani dvaja ďalší premiéri - Radu Vasile a Mugar Isărescu. Namiesto vyšetrenia starých korupčných škandálov sa predstavitelia koalície zamiešavali do nových. Efektivitu vlády brzdili vnútorné šarvátky hodnotovo odlišných subjektov.
Nárast nacionalistov Počas minulej zimy sa vláda rozhodla redukovať nerentabilnú ťažbu v údolí Jiu, kde osud ľudí závisí od ťažobného priemyslu. Hlboké a úzke údolie nie je známe len z románu Tajomný hrad v Karpatoch. Stalo sa ohniskom odporu voči nejednej moci. 7. augusta 1929, keď vládne vojsko kruto potlačilo demonštrácie v Lupeni, iba podľa vtedajšieho úradného hlásenia zastrelili 25 miestnych baníkov a zranili dve stovky ďalších. Po tunajšom štrajku v roku 1977 musel zas neohrozený Nicolae Ceauşescu čiastočne ustúpiť. Posledné potlačenie vzbury baníkov v údolí Jiu, pochodujúcich na hlavné mesto krajiny a odsúdenie ich kontroverzného predáka Mirona Cozmu na 18 rokov, znamenalo pre vládu Pyrrhovo víťazstvo. Cozmovi, čelnému funkcionárovi ultranacionalistického hnutia Veľké Rumunsko (Romania Mare) nešlo zďaleka len o odborárske požiadavky. Pozícia martýra prispela k tomu, že jeho strana päť ráz znásobila svoju silu.
Rumunskí nacionalisti, ktorí rýchlosťou rastu a v celkových preferenciách predbehli dokonca rakúskych Haiderovcov, vďačia za svoj úspech aj stupňujúcim sa požiadavkám lídrov maďarskej menšiny. Olej do ohňa pridal i maďarský premiér Viktor Orbán, ktorého strana sa pretransformovala z pôvodnej liberálnej na konzervatívnu. Oprášil dokonca heslo expremiéra Antalla o tom, že sa cíti byť predsedom vlády všetkých Maďarov. Akurát pridal, že odmieta zmenu hraníc. Aj napriek tomuto vyhláseniu vystrašení Rumuni v Sedmohradsku, ktoré dlhé veky patrilo Uhorsku, vo väčšine žúp preferovali v prvom kole prezidentských volieb nacionalistického kandidáta. Prílišné očakávanie z integračných krokov sa vrátilo bývalej vládnucej koalícii ako bumerang. Vadim Tudor, predseda strany Veľké Rumunsko, jej neraz pripomenul, že „naleteli na sľuby“. Faktom však ostáva, že napriek predsavzatiam Rumunsko nebolo prijaté do NATO a vstup do EÚ ostáva vzdialený. Západné krajiny navyše odmietli, podobne ako v prípade Bulharska, zrušiť ponižujúcu vízovú povinnosť.
Netypické rozhodovanie Výsledok vládnucej koalície za štyri roky je žalostný. Kresťanskí demokrati, ktorí delegovali v ukončenom volebnom období všetkých troch premiérov a jedného prezidenta, sa ocitli za bránami parlamentu. Prozápadná ľavica, ktorá objektívne nemohla presadzovať svoj program vo vláde pravicovej väčšiny, prešla prah voliteľnosti iba o chlp. Jej líder Petre Roman, kedysi populárny prvý porevolučný premiér, získal v prezidentských voľbách tri percentá hlasov. Ukazuje sa, že príklad Strany demokratickej ľavice na Slovensku nie je ojedinelý. Stranícky systém sa v zmysle európskych tradícií neštandardizoval, ale naopak. Udalosti v krajine južných Karpát znova potvrdil názor, že treba veľmi zvažovať použitie neraz schematicky zaužívaného prídavného mena - proeurópsky. Viaceré kroky vlády, ktorým tlieskali mnohí aj ďaleko za Karpatmi, Rumunsko k ekonomicky prosperujúcej Európe nepribližovali, ale prinášaním biedy a následným nárastom xenofóbie, ju od nej fakticky vzďaľovali.
Rumunsko sa po štyroch rokoch neúspešného pokusu o pravicovo-liberálnu reformu na konci tohto roku naostatok nerozhodovalo medzi klasickou ľavicou a pravicou, ale medzi konzervatívnou etatistickou ľavicou a ultranacionalistami. Balkánskeho Haidera alebo Le Pena nezastavil napokon ani jeden predstaviteľ klasických strán, ale sedemdesiatročný bývalý vysoký funkcionár Rumunskej komunistickej strany - Iliescu. Tudor mu pred prvým kolom nezabudol pripomenúť, že navyše študoval v Moskve, kým on vo Viedni. Problém je v tom, že dnes Viedeň symbolizuje čosi iné. Okrem iného metropolu, z ktorej Izrael odvolal nadlho veľvyslanca. Šéf strany Veľké Rumunsko tu študoval s požehnaním samého Ceauşesca, na ktorého ženu Elenu skladal verše. Dnešný rumunský nacionalizmus má svoje korene aj v tejto dobe. Žiaľ, k tomu prispela účelová doložka najvyšších výhod, ktorá bola udelená ako odmena po Albánsku vtedy najpochybnejšiemu režimu vo východnej Európe.
Na druhej strane staronový prezident Ion Iliescu bol v tom čase v nemilosti. Odstavený pracoval ako riaditeľ vydavateľstva technickej literatúry. Hlasy preň teda neznamenajú nostalgiu za starými časmi. Rumuni v osemdesiatych rokoch zažili vnucovanie (na rozdiel od päťdesiatych rokov) málokým akceptovaného kultu osobnosti a lístkový systém na mnohé základné potraviny. Ako ukazujú sociologické výskumy, na starý režim sa pozerajú podstatne kritickejšie ako Slováci. V terajších voľbách odmietli diletantskú politiku rozhádanej vlády a realite vzdialený recept na reformu. Ak im chce Európa pomôcť, bude si musieť nájsť k novej moci vzťah. Podobne ako v prípade Vojislava Koštunicu. Niekedy je skromné štúdium viac ako suverénne rady a démonizovanie. A nezabudnime - Rumunsko hovorí veľa aj našej politickej scéne. Obe krajiny spája viac než dvetisíckilometrový karpatský oblúk.
