Stromy do neba nikomu nerastú

Prezraďte nám, čo momentálne robíte, na čom pracujete? - Idú Vianoce a ja s hrôzou zisťujem, že väčšinu toho, čo som chcel tento rok urobiť, som opäť nestihol. Pracujem, zatiaľ neúspešne, napríklad na knižke pre vydavateľstvo Ikar a verím, že v období medzi sviatkami - to je čas, keď sa mi robí najlepšie - sa mi to podarí aspoň zhruba dotiahnuť na úroveň prvej vody.
Počet zobrazení: 1995

Kamil Peteraj

Narodil sa 18. septembra 1945 v Bratislave. Základnú školu navštevoval v Bratislave, rovnako ako konzervatórium, ktoré v odbore hry na husle ukončil v roku 1964. Štúdium dramaturgie na Divadelnej fakulte VŠMU absolvoval v roku 1970, potom začal pracovať ako dramaturg spevohry divadla Nová scéna v Bratislave. V súčasnosti pracuje v reklamnej agentúre. Jeho debut Sad zimných vtákov (1965) vyvolal rozruch, rovnako ako dve nasledujúce zbierky Čas violy (1966) a Kráľovná noci (1968). Okrem poézie je autorom textov populárnej hudby, ktoré vyšli v knižnej podobe v zbierkach Texty (1985), Bosá láska (1986), 77 piesňových textov (1986) a Poptexty (1988). Je autorom textov piesní pre film Smoliari (1978) a v spolupráci s Jánom Štrasserom aj pre muzikál Cyrano z predmestia (1978). Nedávno ho ocenili Zlatou knihou za zbierku V slepých uličkách, ktorej sa na knižnom trhu predalo vyše 10 000 kusov.

Prezraďte nám, čo momentálne robíte, na čom pracujete?
- Idú Vianoce a ja s hrôzou zisťujem, že väčšinu toho, čo som chcel tento rok urobiť, som opäť nestihol. Pracujem, zatiaľ neúspešne, napríklad na knižke pre vydavateľstvo Ikar a verím, že v období medzi sviatkami - to je čas, keď sa mi robí najlepšie - sa mi to podarí aspoň zhruba dotiahnuť na úroveň prvej vody. Neviem, čím to je, ale čas dnes už jednoducho kamsi zmizol, vyparil sa. Nemám už čas mať čas.

Vo svojej branži ste úspešným človekom. Čo pre vás úspech znamená?
- Ak sa vám podarí zmeniť nemožné na možné. V týchto dňoch napríklad pustiť kapra sifónom vane naspäť do Dunaja. Inak - úspech chodí okolo nás a často nemá do čoho kopnúť. A spadá pod zákon schválnosti: keď ho najviac potrebujete, majú ho iní.

Je podľa vás výsadou len tých najšikovnejších? - Kdeže. Úspech mávajú aj hlupáci. Má totiž i svoju slabosť: miluje vytrvalých.

Sú peniaze dôsledkom alebo predpokladom úspechu?
- Oscar Wilde hovorí: keď nás chcú bohovia potrestať, vyhovejú našim želaniam. A pokračujem v ňom: nepredal som sa za peniaze, len som si veľmi draho kúpil úspech.

No dobre, a sláva? Máte s ňou skúsenosti, ako sa na ňu dívate?

- Slávu vám predstaví úspech. Pobozkáte jej ruku a keď si nedáte pozor, ukradne vám tvár. Ľahko môžete zistiť, že vôbec nie ste ten, čo ste si pôvodne mysleli, ale ten, ktorého si vytvorili iní. To sa stalo už mnohým. My, autori, našťastie schytávame slávu len v druhom slede. Má to tú výhodu, že sa ňou nakazíte iba čiastočne alebo vôbec nie.

Ako vychádzate so slávnymi ľuďmi? - Slávni ľudia na Slovensku viac trpia, ako si užívajú slávy. Aj keď sa mi to ťažko hovorí, ale táto krajina ešte nedorástla na to, aby vedela dôstojne uživiť svoje talenty, a už vôbec nie na to, aby ich vyzdvihla tam, kde napríklad iný, tiež nie veľký národ - Česi. No a na druhej strane, väčšina sa aj v praxi drží Warholovej filozofie: slávni ste pätnásť minút. Potom treba rýchlo vhnupnúť do reality.

V čom vidíte svoje poslanie? Stretávate sa s množstvom ľudí - kto z nich vás dokáže inšpirovať?

- Mám rád autentických a neštylizovaných ľudí. Vážim si najmä tých, ktorí žijú svoj život nenápadne, ale o to hodnotnejšie. Až dojímavo si ma podmaňujú tým, že dodržiavajú a kultivujú staré, preverené hodnoty života. Vzbudzujú môj obdiv, vyhľadávam ich, nasávam tam svoju pozitívnu energiu. Vonkoncom to nie sú typy pre médiá, šoumeni. Sú to skôr neviditeľní ťahúni jednoduchého života, ktorý akoby nám unikal a je o to cennejší, že je napojený na to prapodstatné a ľudské. Aj vďaka nim som ešte stále optimista. A aj medzi týmito ľuďmi som pochopil jedno - život nás každého niekam postavil, niekoho na to správne, iného na nesprávne miesto. Úlohou tých, čo žijú radi aj preto, lebo majú šťastie, že robia to, čo ich baví, je tak trocha uľahčovať život tej druhej polovici, ktorá ho prežíva ťažšie. Držím sa starého poznania: nikomu, a najmä na Slovensku, nerastú stromy do neba. A keďže Slovensko je medzi krajinami sveta taký bonsai - dokonca z kategórie bonsaiov pomenší - musíme takto chápať aj naše poslanie a uvedomiť si, že podstata leží inde. Každý z nás je niečim cenný, treba len, aby zo seba vylúpol to, čo skutočne robí tento svet znesiteľnejším: šíril pozitívnu energiu.

Funguje takto umenie? Má silu a moc rozdávať energiu, a ešte k tomu pozitívnu?
- Som o tom hlboko presvedčený. Kedysi sa tomu romanticky hovorilo srdce, dnes to nazývame pozitívnou energiou. Bez srdca to nejde. Jeho tlkot je schopný prechádzať aj cez čipy počítačov. Srdce - ten amatér, ako som kedysi napísal v jednom texte pre Mariku Gombitovú - robí z bučiacich ľudí spevákov, z obyčajných posúvačov futbalovej lopty či puku veľkých hráčov, z ľudí, ktorí by inak konštruovali chladné vety veľkých spisovateľov. A, samozrejme, je to aj pokora, aj keď niekedy zamaskovaná fanfarónstvom, dokonca pýchou. V pokore najviac pocítite, čo je to večnosť.

Hovoríte o pokore, hoci práve vy tak nepôsobíte. Mali ste, pokiaľ ide o skromnosť, nejaký vzor? Niekoho, kto vám ukázal nezvratný príklad toho, že práve toto je správna cesta?
- Boli to predovšetkým moji rodičia a starí rodičia. Mal som úžasne rád svoju starú mamu a starého otca z matkinej strany, v spoločnosti ktorých som vyrastal v starej Petržalke - volali sme ju aj Engerau a Ligetfalu. To isté platí o mojich rodičoch. Boli to nesmierne skromní, a pritom veľkým talentom obdarení ľudia. Uvedomujem si to až teraz. Mamička krásne spievala, mala neomylný a vycibrený vkus. Otec bol veľmi mierny človek, estét. Pekne maľoval, po celý život pracoval ako projektant v Chempiku, podniku, kde sa projektovali veľké chemické továrne, pričom jeho doménou bol už vtedy priemyselný dizajn.

Kto z umeleckých kruhov mal na vás najväčší vplyv? Na koho rád spomínate?
- Tým človekom je jednoznačne muž, po boku ktorého som mal možnosť desať rokov pracovať: režisér Bedřich Kramosil. Bez nadsázky si myslím, že to, čo urobil na Novej scéne počas svojho pôsobenia na poli muzikálu, ešte nikto neprekonal a len tak ľahko neprekoná. Tento skromný a múdry pán býval v jednoducho zariadenom dvojizbovom byte a miloval divadlo do takej miery, že žil prakticky iba preň. Naučil ma nielen dokonale spoznať celý jeho mechanizmus, ale aj koncepčne a programovo myslieť, pracovať na veciach s pevným strategickým zámerom, dotiahnuť ich, dať svojej práci výraznú bodku, ale najmä - dal mi tie najúčinnejšie lekcie životnej múdrosti. Hoci už nie je medzi nami, dodnes je pre mňa Beďo Kramosil akýmsi arbitrom mnohých mojich rozhodnutí, človekom ktorého často citujem a na ktorého často myslím.

Tých desať rokov ste pracovali ako dramaturg Novej scény. Ako si na to obdobie spomínate?
- Napriek dnes už nepredstaviteľným politickým tlakom sme to s odretými ušami nejako prežili. Moje spomienky sú však veľmi pozitívne. Vtedy sa totiž divadlo Nová scéna jagalo naozajstnými hviezdami, či už to bola pani Gizka Veclová, famózna muzikálová herečka a naozajstná dáma spevoherného žánru, jej manžel, štíhly nobleský elegán Dano Živojnovič, budapeštianskymi panskými spôsobmi charakteristický Ero Kostelník, pôvabná Marienka Schweighoferová, Jaro Rozsíval, skutočný bonviván a mohutný baryton, šarmantný a vtipný dirigent Bohuš Slezák, ktorý nás vedel svojimi historkami dohnať k slzám. Alebo taký Zolo Lenský, excelentný tenor a nenahraditeľný tajomník divadla či jedinečná baletná partia okolo Borisa Slováka - skrátka množstvo ľudí až po Ivana Krajíčka, s ktorým som spolupracoval nesmierne rád a považoval som ho za najuniverzálnejšieho slovenského zabávača. Len si všimnite ako dnes tento muž slovenskej zábave chýba. V tých časoch v súbore pôsobili aj Milan Lasica a Julo Satinský. Dovtedy podceňovanej spevohre vdýchli svoj neopakovateľný humor a najmä intelektuálny rozmer. Nečudo, že divadlo v tých časoch bývalo doslova natrieskané. Niektoré inscenácie pôsobili tak magicky, že mnohí návštevníci ich videli niekoľkokrát. S Milanom sme dodnes vynikajúci priatelia, nesmierne si ho vážim a posedenia s ním v malých uzavretých spoločnostiach, najmä ak má tú svoju správnu náladu, sú neopakovateľné. Ako by povedal zlý básnik: čo slovo, to perla.

Treba v umení okrem talentu aj niečo iné? Povedzme odvahu?
- Odvahu musíte mať vždy. Bez nadštandardného nasadenia, prekračovania zabehaných horizontov, to nejde. Istý juhoslovanský autor hovorí, že len tie cesty vedú dopredu, ktoré sú nebezpečné. Riadenie však musíte zvládať predovšetkým v zákrutách a najmä vtedy, keď vás všetci alebo takmer všetci opustia.

Stalo sa vám to niekedy? Opustili vás tí, od ktorých ste to neočakávali, lebo neverili projektu, ktorý ste robili?
- Stalo. A nie raz.

Ako ste reagovali? Hystericky? Alebo ste to prežívali so stoickým pokojom?
- Ja „hysačím“ len vtedy, keď o nič nejde. Je to paradox, ktorému dosť dobre ani sám nerozumiem. Ale keď to je najhoršie, zachovávam si čistú hlavu a reagujem veľmi pokojne.

Prejdime k poézii. Poznali ste, alebo poznáte nejakého básnika, ktorého si mimoriadne vážite?
- Je ich viac. Ako človeka aj ako básnika som mal veľmi rád Jána Stachu, veľmi si vážim poéziu a ľudsky nesmierne čistý a statočný zástoj Jána Ondruša, ktorý je bez nadsázky básnikom svetového rozmeru. Najmä ako prekladateľa mám rád Karola Strmeňa… A z kritikov? Vážim si len jedného, ale o to viac - Valéra Mikulu. Je to parádemajster svojho remesla.

Hovorili ste o šťastí tých, ktorí robia to, čo ich baví. Našli ste sa? V divadle, v poézii?
- Určite, aj keď ste zabudli na populárnu hudbu a na hudbu vôbec. V živote je všetko otázkou hľadania a nájdenia samého seba. Niektorí ľudia sa nenájdu po celý život, hádam preto, že hľadajú niekoho celkom iného ako seba. Ja som mal možno šťastie v tom, že ako základ som dostal múzické vzdelanie. A nielen to. Ako začínajúci huslista som mal šťastie na „echt“ Nemca, profesora Fleischera. Ten ma pre zmenu naučil, čo je precíznosť, metóda, ako aj to, prečo je dôležitý dril.

Ide v umení o pravdu?
- Umenie ešte nikdy nehovorilo pravdu. To je jeho šťastie. Viete, aká by to bola nuda? Pravdu na tomto svete hovoria len malé deti a blázni. Všetko ostatné je šum.

Rád oslavujete? Pohybujete sa rád v takzvanej smotánke?
- Oslavy a darčeky, to nie je moja parketa. Oslavy a najmä adorovanie vyslovene neznášam. Svoje narodeniny zatĺkam, ako sa dá, a vo firme vedia, že s Peterajom, pokiaľ ide o oslavy, je to veľmi, veľmi ťažké. Niekedy dokonca nedočkavým oslávencom aj mierne vynadám. A pokiaľ ide o darčeky, vyhradzujem si právo obdarúvať, ale dačeky nerád prijímam. Moja manželka dokonca tvrdí, že som neobdarovateľný. Preložte si to takto: nerád bývam za darček vďačný. Ako dar beriem, keď niekto pre mňa odvedie nad očakávanie svoju prácu. To milujem. U výtvarníkov, u ľudí v produkcii firmy, vo vydavateľstve. Vtedy som namäkko, aj slzy sa mi zalesknú v očiach. A čo sa týka smotánok? Znesiem len umelecké podujatia, na ostatných, kde sa vystatujú všelijakí novozbohatlíci, sa najradšej neukazujem.

Pred necelými dvoma týždňami otvorili výstavu fotografií chýrneho slovenského fotografa, žijúceho v Londýne, Deža Hoffmana. Ako prvý fotografoval Beatles a množstvo iných svetových hviezd. Poznali ste ho?
- Dežo Hoffman bol príjemný, pracovitý človek a veľmi dobrý spoločník. Strávil som s ním, ešte ako mladý dramaturg Bratislavskej lýry, niekoľko nezabudnuteľných nočných posedení v Cannes či na Mallorke, kde sme si otvorili duše a dostali sa ako ľudia k sebe bližšie, čo pri šoubiznise zvyčajne nebýva zvykom. Dežo nám a Bratislavskej lýre vždy nezištne pomohol, uviedol nás do mnohých významných kruhov a na viacerých medzinárodných recepciách už len jeho prítomnosť medzi nami zvyšovala našu spoločenskú váhu. Dežo, hoci žil v Londýne, patril aj Slovensku a nebyť jeho, nemala by Lýra toľko prominentných hostí.

Vráťme sa k textom, na tejto parkete ste najznámejší. Aká je pozícia textára v dnešných časoch?
- Vzhľadom na to, že platí zásada „čím viac cédečok, tým menej hudby“, veľmi by som sa akousi pozíciou textára nezaoberal. Spoločenský dopyt po dobrých textoch nie je veľký. Trhová ekonomika má iné priority ako sa piplať v textoch. Bývalé komunistické rýpanie sa nahradil akýsi šedivý nezáujem. Na svete je kopec zaujímavejších vecí, aj keď existuje vrstva mladých ľudí, ktorá v tejto oblasti hľadá kvalitu. Je to asi aj vec dopytu, výzvy z publika - tak ako sa spieva v jednom texte Jožka Urbana, „ono sa to poddá“. Vždy sa nájde nejaká výnimka, ktorá potvrdí pravidlo. Objaví sa niečo, čo vás presvedčí, že pop ešte nie je v celkom najhlbšej žumpe. Zázraky sú stále možné. Nepotrebujete na ne vždy a bezpodmienečne milióny dolárov a nemusia byť iba výplodom všelijako chorých chlapcov a šľahnutých dievčat - cvičených opíc zábavného priemyslu.

Ste čerstvým držiteľom Zlatej knihy, vaša zbierka V slepých uličkách dosiahla neuveriteľný čitateľský náklad, 10 000 kusov. V absolútnom meradle by ste patrili medzi najčítanejších svetových autorov v tejto kategórii.
- Je to lichotivé a povzbudzujúce. Poézia naozaj žije tak trocha v tieni a na okraji čitateľskej pozornosti, ale to vôbec nie je na škodu. Pôsobí asi tak ako koreniny značky Kotanyi vo veľkých potravinárskych predajniach. Patrí k dobrému čitateľskému „obedu“. Sem-tam sa objaví nejaká bomba a vtedy je to sviatok. Naposledy napríklad básne Slovinca A. Štegera, ktoré ma šokli v tom najlepšom zmysle slova. Vždy, keď sa mi dostane do rúk takáto dobrá knižka, ožijem a podľahnem takej eufórii, že som o nej ochotný spievať okoloidúcim chodcom trebárs aj na námestí.

Čo treba k napísaniu dobrého textu, či básne?
- Schopnosť ukradnúť chvíli to, čo chcela navždy uniesť do zabudnutia. Ako povedal asi najmúdrejší muž vo svetovej literatúre, J. W. Goethe: zastaviť chvíľu, ktorá je krásna. Je to také jednoduché, až to bolí. A sieť slov je taká deravá!

Má podľa vás písanie poézie nejaký význam?
- To určite nie. Ale ak veríme, že svet nie je len to, čo je okolo nás, ale najmä to, čo je v nás, zistíme, že je to všetko inak. Vynikajúca literatúra, teda aj báseň, to je zásielka dobra, nečakaná zásielka a dostanú ju tí, ktorí niekde práve na takúto zásielku čakajú a možno si ju svojím spôsobom alebo očakávaním i vynucujú. Je to aj akési spojenie s tým vyšším, čo je nad nami, lebo tí, čo si myslia, že zemeguľa nie je nič iné len niekoľkomiliardové stádo baranov alebo nejakých iných živočíchov, sú na strašnom omyle. Poéziu sme dostali ako dar preto, aby sme nazreli za závoj, za oponu, aby sme si z času na čas uvedomili, že nápad stvoriť človeka bol skutočne božský a jedinečný. Poézia vysiela a dá sa zachytiť tou istou anténou ako veci vyššie.

Vaše texty sa zriedka vyskytujú v spojení s novými menami v slovenskej populárnej hudbe. Je to náhoda, alebo nekomunikujete s mladšou generáciou spevákov? Ste takmer výlučným autorom textov Mariky Gombitovej. Bude táto spolupráca pokračovať?

- Vašu otázku som si prečítal ako pochvalu. Pochvalu za to, že sa nemontujem tam, kam nepatrím. Mladoni nech si pekne píšu texty sami, vidia svet inak, vidia v ňom možno celkom iné problémy ako ja. Ponúk mám habadej, mohol by som sa utextovať na smrť, avšak toto pekelné, mučivé a zároveň krásne remeslo treba pestovať ako hobby. Vtedy sype perly. Inak je to drina, kde máte možno 80 percent odpadu. Nevylučujem ale, že ak ma niečo veľmi osloví, vstanem ako Fénix z popola a urobím album - najradšej opäť s Marikou, lebo Marika je nádherný a dlho pestovaný kvet, ktorý ešte stále má schopnosť rásť vyššie a vyššie. Už aj preto, že na rozdiel od kolegýň má aj v európskom rozsahu duchovný rozmer.

Myslíte si, že sa Marika vráti aj na koncertné pódiá?

- Marika Gombitová sa na pódium určite vráti, otázka je len, do akej miery. V každom prípade to však bude viac sporadický návrat ako pravidelné koncertovanie, jej akčný rádius je skutočne limitovaný zdravotným stavom. Ja som rád a veľmi šťastný, že preklenula obdobie izolácie a našla v sebe novú energiu a motiváciu. Z Mariky vyžaruje pohoda a duchovno, každý, kto bol v poslednom čase v jej blízkosti, musel pocítiť, že ako človek obdivuhodne dozrela a už dávno prekročila Rubikon popovej hviezdy.

Ako sa dívate na súčasný pop? Je ten slovenský porovnateľný so svetovým?
- Kvalita popu je dnes na celom svete vyrovnaná. Avšak: vyrovnaná je najmä jeho nekvalita, ktorej je väčšina. Porovnávať slovenskú hudbu trebárs s anglickou by bolo smiešne. Sú to neporovnateľné veličiny: svetová veľmoc a slabučká neduživá krajinka. Napriek tomu to nie je až také beznádejné, beznádejné sú iné veci. Všetko je otázkou trhu, medializácie, podmienok. Mne osobne neprekáža láska mnohých redaktorov k anglofónnej hudbe. Skôr ma šokuje neláska k slovenskej produkcii. V lete som bol na Sardínii a nepočul som tam ani jedinú anglickú pieseň. To isté zažijete trebárs v Chorvátsku. Keď idete cez Čechy, dobre počúvajte rozhlas, koľko priestoru venujú svojej hudbe. To isté v Maďarsku. Len Slováci sú takí - no, nechcem povedať čo, keby to nevyznelo vulgárne, asi by som použil výraz sraľovia - ktorí si nevážia ani trochu sami seba. Napokon, počas deväťdesiatych rokov sme až na pár výnimiek neboli schopní vygenerovať žiadne poriadne hviezdy. A to nie je otázka toho, že by tu neboli talenty. Skôr je problém v tom, že v prostredí zakomplexovaných a nevzdelaných hudobných redaktorov, neschopákov či impotentnej televízie, ktorá už aj svojím interiérom pripomína maštaľ, jednoducho nemôže vyrásť nič poriadne.

Nedávno ste boli v Amerike. Vieme o nej veľa, vy ste však známy svojimi originálnymi postrehmi. Čo vás tam zaujalo?
- Amerika je krajina, kde cítite, že všetko je naštartované na podstatne vyššie obrátky ako hocikde inde na svete. Je to krajina stále sa rodiacich nových šancí a ešte dlho jej nikto nebude stačiť. Myslím, že slovenská politika, mienkotvorní ľudia robia jednu chybu: príliš sa spoliehajú na politicky skostnatelú západnú Európu, na európsku „múmiu“, namiesto toho, aby sme sa jednoznačnejšie orientovali na USA. Tej krajine možno všeličo vyčítať, ale má najtransparentnejšiu politickú orientáciu. A potom, ešte jedna maličkosť: kde sú Američania, tam je prosperita. Radím každému, aby si školu kapitalizmu a školu budúcnosti odkrútil tam.

Sú tu Vianoce, ďalší rok je za nami. Svet v roku 2000 všeličo prežil, ale nezdá sa byť o nič múdrejší…
- Svet je stále rovnako inšpiratívny, svoje miesto na ňom majú ilúzie, sny, ale rovnako platí aj opak. Tento fyzikálny zákon, vyvažovanie dobra a zla, platí naďalej a nebyť neho, asi by svet stratil svoj zmysel. Už som spomenul, že nikomu nerastú stromy do neba, aj teraz sa to deje. Tresty za ľudskú pýchu prichádzajú, aj keď akosi oneskorene. Ale tí, čo majú dobré uši, počujú kdesi vo výške nehlučnú rotáciu božích mlynov. Sú tu a pracujú. Naša šanca sa začína každým ránom a je v nás. Nemôžeme tento svet zmeniť, môžeme však meniť a zmeniť seba. To vôbec nie je málo, svet je totiž taký, akí sme my vo svojom vnútri. A to je aj vyššie posolstvo. Spočíva v šírení dobra. Aj keď rabi Loewe hovorí, že každé dobro má byť potrestané, určite viem, ako to myslel: má byť potrestané ešte väčším dobrom. Šťastné a veselé!

S hosťom SLOVA sa zhovárali Lýdia Kokavcová a Martina Pavlíková

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984