Vojtaššák, horná Orava a Spiš
Profesor Yeshayahu A. Jelínek z Jeruzalema v článku Kauza Vojtaššák (SLOVO č. 47/2000) o. i. uviedol:
"Za účasť slovenskej armády na nacistickej agresii voči Poľsku sa Berlín na jeseň 1939 odmenil pripojením dvoch území na hornej Orave a severnom Spiši. Časť obyvateľstva sa považovala za Slovákov, no jeho väčšinu tvorila etnická skupina Goralov, o národnosti ktorých sa vedú spory. (...) Vojtaššák podporoval snahy o slovakizáciu Goralov a dostal sa do konfliktu s tamojšími poľskými kňazmi, ktorí sa naňho sťažovali vo Vatikáne."
Príčina problému je v roku 1412, keď uhorský kráľ Žigmund zálohoval 16 spišských miest poľskému kráľovi Vladislavovi Jagelovskému. Poľsko v priebehu stáročí stieralo rozdiel medzi "zálohom" a "vlastníctvom", ale nikdy nie v prípade spišského prepoštu (spišské biskupstvo bolo zriadené v roku 1776). V jeho archíve a v Štátnom oblastnom archíve v Levoči sú kanonické vizitácie farnosti tohto územia zo 17. a 18. storočia ako jasný dôkaz, že spišský biskup tieto územia, vrátane hornej Oravy, pokladal za integrálnu časť svojej diecézy. Aby bolo každému jasné, komu toto územie patrí, nechala cisárovná Mária Terézia "starú tisícročnú hranicu" už v roku 1769 vojensky obsadiť a po prvom delení Poľska sa tento akt kodifikoval v roku 1773 aj podpísaním zmluvy o zrušení zálohu.
V roku 1905 začali poľskí etnografi a historici robiť výskum goralského nárečia a zároveň presviedčať, že Gorali sú vlastne Poliaci. Dovtedy to v Uhorsku nikomu nenapadlo. Všetci - a aj oni sami seba - pokladali za Slovákov, bola to len otázka nárečia. Platení agenti boli úspešní. Kým v roku 1900 bolo na Orave pri sčítaní 80 456 Slovákov, 2127 Nemcov, 1467 Maďarov, 6 Rusínov a 888 osôb iného materinského jazyka, pri sčítaní v roku 1910 tu registrovali už iba 59 096 Slovákov, 1518 Nemcov, 2000 Maďarov, 1 Rusína a 16 120 s iným materinským jazykom.
Poľská armáda obsadila slovenské územie pred Vianocami 1918, odkiaľ ju vytlačili jednotky pplk. Hrbenského, a počas vpádu Červenej armády roku 1919 na južné Slovensko, keď Poliaci obsadili územie po čiaru Tatranská Lomnica - Slovenská Ves - Lipník. Demarkačná čiara na severe sa riešila dohodami politikov. Pôvodne plánovaný plebiscit na tomto území sa rozhodnutím ministrov zahraničných vecí E. Beneša a W. Grabského v Spaa anuloval a obaja sa podriadili Konferencii veľvyslancov, ktorá 28. júla 1920 vyniesla rozhodnutie o Těšínsku, Orave a Spiši a určila hranice. Na úkor těšínskeho uhlia, ktoré pripadlo Česku, sa do Poľska dostalo slovenské územie - 25 obcí z Oravy a zo Spiša s 20 tisíc obyvateľmi.
Po mníchovskom diktáte predložilo Poľsko ďalšie územné požiadavky na slovenské územie na Orave i na Spiši. V období po viedenskej arbitráži, keď Slovensko odstupovalo južné územie Maďarsku, bol návrat slovenských území z Poľska len biednou náplasťou, ktorú treba chápať aj v kontexte vtedajších politických a vojenských udalostí. Bolo nešťastím, že sa to spájalo s účasťou slovenskej armády a s obsadzovaním Poľska nemeckou armádou. Za česť slovenských politikov však hovorí fakt, že nechceli ponúkaný okres novotargský a Podhalie.
Neviem, či to bola politická naivita, alebo oravské slovenské srdce, keď listom v internácii v Senohraboch zo dňa 7. januára 1964 žiadal biskup Vojtaššák - krátko pred smrťou - poľského primasa kardinála Stefana Wyszynského, aby vrátil spišskej diecéze farnosti na Orave a na Spiši, ktoré ešte v roku 1920 Beneš vyčachroval za těšínske uhlie.
Prof. Dr. Jozef Šimončič, CSc., Trnavská univerzita - katedra histórie
