Vehementný nástup katolíckej cirkvi
Po skúsenostiach z prípravy a schvaľovania Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou sa treba hneď spýtať, či aj ďalšie, čiastkové dohody, na ktoré sa odvoláva, sa budú pripravovať podobne, teda utajene.
K verejnej diskusii o zmluve zaujala zamietavý postoj katolícka cirkev i štátna správa. Nakoniec bol sklamaný aj ten, kto očakával, že aspoň poslanci k nej vyjadria svoje názory. Nestalo sa tak, až na niekoľko členov NR SR, väčšinu ľavicových nevynímajúc. Namiesto polemiky sme boli svedkami iba akéhosi slávnostného aktu v parlamente.
Väčšina ľavicových poslancov mlčala
Negatívne stanovisko k otvorenej debate zaujali najmä katolícki hodnostári. Vraj naša spoločnosť nie je zatiaľ pripravená, dostatočne vzdelaná a vnútorne slobodná diskutovať o takých závažných otázkach, ako je koncepcia riešenie vzťahu štátu a cirkví, sloboda svedomia a vierovyznania, postavenie cirkví a náboženských spoločností, ich prípadná odluka od štátu a financovanie, cirkevné školstvo, vyučovanie náboženstva na štátnych školách atď. Tento názor je postavený na hlavu. Katolícka cirkev sa nechce liberalizovať, otvárať svetu a diskutovať o problémoch, ktoré jeho zmeny prinášajú. Svet sa totiž značne zmenil, no katolícka cirkev svoj obraz o ňom nemení, zotrváva na svojich dogmách, stereotypoch a predsudkoch. Cirkvi ani tak nejde o nové poznanie, vedecké objavy a pravdy, ale najmä o to, aby pokrok nespochybnil vzťah človek - boh, spoločnosť - náboženstvo, ako to bolo v prípade sporu s Galileom či G. Brunom, v ktorom nešlo o hviezdy a obežnice, ale o boha a človeka, o vyslovenie spochybnenia vzťahu medzi nimi.
V záujme rozvíjania diskusie a dialógu v budúcnosti si treba jasne uvedomiť, čo je posvätné a čo nie. Lebo ak pripúšťame, že niečo je posvätné, tak potom z toho vyplýva, že existuje aj rúhanie sa a to vyžaduje potrestanie. A to sa začína agresiou a útokmi na ateistov, liberálov, vrátane katolíckych "úchylkárov" či liberálov. Žeby si aj poslanci SDĽ mysleli, že sa budú rúhať, ak vyslovia nahlas svoje názory, za čo ich potrestajú nie božie sily, ale ich koaliční partneri?
Monopol duchovna a morálky
Nebývalý pokrok poznania a vedy v poslednom polstoročí umožňuje vidieť svet a človeka v ňom so všetkými problémami, ktoré tento pokrok so sebou prináša, a kritizovať každý kultúrny výdobytok celého ľudstva, čo tvorí základ každého hľadania a pokroku. Túto potrebu diskusie na Slovensku zdôrazňujem aj preto, že stojíme pred prípravou spomínaných štyroch zmlúv a základného zákona o riešení vzťahu štátu a cirkví do 30. 9. 2001. A do tejto polemiky bude treba zapojiť všetky cirkvi, veriacich, i neveriacich s rešpektovaním každého názoru. Škoda, že preambula dokumentu jednostranne zdôrazňuje len pravdy a hodnoty katolíckej cirkvi a ani slovom sa nezmieňuje, že v záujme vzájomného pochopenia a spoločného žitia bude viesť dialóg s rozličnými náboženskými, humanistickými a kultúrnymi inštitúciami.
Problém samotnej zmluvy nespočíva v jej prijatí, no v obsahu, ktorý sa jednoznačne vyznačuje doktrinálnym charakterom. Jej filozofia je nebezpečná pre fungovanie ideologicky neutrálneho štátu, občianskej spoločnosti, pre život jednotlivca a celej pospolitosti. Vatikán znovu prehovoril, že existuje iba jedna cirkev, jedna pravda a z tohto titulu si nárokuje na monopol pobožnosti, duchovna a morálky. Nebezpečenstvo spočíva aj v tom, že odopiera vnútorné hodnoty sekularizovanej spoločnosti ľuďom schopným rozmýšľať a konať čestne, ľudsky, na nenáboženskom filozofickom základe. Z dokumentu jasne vyplýva, aké Slovensko chce katolícka cirkev. Niet pochýb, že má zodpovedať jej názorom, učeniu a hodnotovej orientácii. O to sa bude usilovať a k tomu jej má vatikánska zmluva napomáhať. Toto úsilie je o to nebezpečnejšie, že ho spája i s politickou aktivizáciou a skrytými ambíciami prostredníctvom kresťanských politických strán zmocniť sa krajiny aj politicky. Snaha katolíckej cirkvi prinavrátiť si dominantné postavenie spred 50 rokov môže vyvolať nežiaduce odvetné reakcie ostatných náboženských spoločností.
Frontálny útok na školy
Katolícka cirkev prejavuje celkom pochopiteľne veľký záujem o vzdelanie a výchovu, o cirkevné a štátne školstvo. Nie je náhodné, že tieto otázky tvoria jadro zmluvy, ani to, že katolícki biskupi začali vehementnejšie vstupovať do verejného priestoru, do štátnych škôl, do ich osnov vyučovania. Ide o posledný prípad projektu výučby jogy, ktorá sa má začať na základných a stredných školách, ktorú cirkevní predstavitelia jednoznačne odmietli. Biskup Rudolf Baláž sa vyslovil, že "mnohé psychoterapie a meditácie, prifarbené telesným cvičením či orientálnou filozofiou, vedú k duševnému vyprázdňovaniu. Vzniká nebezpečenstvo, že prostredníctvom cvičenia sa propaguje orientálne náboženstvo s prvkami sektárskej ideológie." Čoho sa vecne dožaduje? Vec je jasná, Mons. Baláž sa dožaduje ochrany kresťanskej výchovy pred inými náboženstvami (hinduizmom, islamom, budhizmom), ale aj liberalizmom, ateizmom a pod.
Je to trúfalý a hrozivý názor, lebo si robí nárok už aj na štátne školy. Nehovoriac o tom, že porušuje práva iných náboženstiev a svetonázorových skupín. Navyše, je útokom i na akademické práva a slobody. Ide o prvý pokus posilniť v duchu zmluvy svoju právomoc a pozíciu v oblasti vzdelávania a výchovy. V Bavorsku pod heslom "Nedáme si brať bavorskú bigotnosť" zaviedli kríž v škole a pravicová regionálna vláda v talianskom Laziu pod heslom "Nehceme, aby sa naše deti učili, s čím my nesúhlasíme" rozhodla preskúmať školské učebnice dejepisu a vyradiť tie, ktoré sú príliš "ľavicové". Netreba zvlášť pripomínať, že aj v našich školách sa objavili podobné heslá a pokusy, napr. s knihou M. S. Ďuricu Dejiny Slovenska a Slovákov.
Opakujú sa prípady premeny najväčších základných škôl v mestách na cirkevné školy. Nie je to nič iné ako úsilie o rušenie verejných inštitúcií, ich obmedzovanie a na ich úkor rozšírenie cirkevných škôl, na ktorých by mladí ľudia mali byť "chránení" pred možnosťou stretnúť sa s učiteľmi či žiakmi, ktorí sa od nich líšia náboženstvom, či svetonázorom. Súhlasím s názorom českého filozofa Václava Bělohradského, podľa ktorého "predpokladom otvorenosti verejného priestoru je laický duch školstva, t. j. taká jeho organizácia, vďaka ktorej sú deti prinútené vyrovnať sa s prítomnosťou iných a ich právom vnímať náš posvätný kríž ako odpudzujúcu mŕtvolu vystavenú na stene."
Politickí predstavitelia by si mali uvedomiť, že princípy občianskej spoločnosti sa neodvodzujú z náboženstva, ale z kultúry, ústavy a zákonov. Náš štát, založený na pluralite názorov, je svetonázorovo neutrálny. To znamená, že učiteľ je svetonázorovo na ňom nezávislý, nepodlieha ideologickej kontrole štátu, tým menej cirkvi a jej úsiliu učiť v duchu náboženského presvedčenia. Jeho pôsobenie na škole má byť kritické a nonkonformé. Teda za útokom proti zavedeniu výučby jogy sa skrýva útok proti všetkým názorom, ktoré nie sú v súlade s kresťanským učením.
Existuje iba jedna cirkev Kristova
Pred uzavretím zmluvy s Vatikánom bola požiadavka, aby sa najprv prijal zákon, ktorý by zabezpečil rovnosť všetkých cirkví a náboženských spoločností pred zákonom. Namiesto neho parlament schválil novelizáciu zákona č. 308/2000 Z.z., ktorá umožní všetkým cirkvám uzavrieť so štátom podobné zmluvy. Budú mať nekatolícke náboženské spoločnosti možnosť si nielen de iure, ale aj de facto vybojovať a zabezpečiť túto rovnosť? Signály prichádzajúce z Ríma to spochybňujú. Rím totiž prehovoril v inom duchu tým, že prijal dekrét Dominus Iesus, v ktorom sa o. i. hovorí, že "existuje jedna cirkev Kristova, uskutočňujúca sa v katolíckej cirkvi, riadenej nástupom Petrovým a biskupmi v spoločenstve s ním". Na tento dokument už pobúrene reagovali nielen protestanti a anglikáni, no aj príslušníci židovstva. Podľa nich nijaká cirkev ako inštitúcia sama osebe automaticky nemôže byť vlastníkom pravdy a poznania.
Bola to náhoda alebo zámer, že 3. 9. 2000 bol v Ríme blahorečený Pius IX., ktorý na prvom Vatikánskom koncile vyhlásil neomylnosť pápeža za dogmu? Bol autorom "dekrétu proti modernizmu". Sloboda zmýšľania, tlače, ľudské práva, liberalizmus, odluka cirkvi od štátu - všetky tieto a ďalšie výdobytky spoločnosti boli pre neho iba omylmi moderny. V roku 1864 ich všetky pozbierali do dlhého zoznamu s názvom SYLLABUS. Kanonizáciou dal Rím najavo, že súhlasí s názormi Pia IX. Už o dva dni zverejnil Vatikán dekrét Dominus Iesus, ktorý spochybnil celý rad téz 11. vatikánskeho koncilu, najmä tézu otvorenosti k iným kresťanským cirkvám a ostatným náboženstvám. Týmto Vatikán potvrdil, že katolíci odmetajú vzdať sa svojej "vedúcej" úlohy. Ide o úder ekumenickému dialógu. Svoju vieru síce nevyhlasujú za pravdu ako takú, ale za jeden variant pravdy, popri ktorej majú miesto aj iné pravdy náboženstva. Tie však môžu ich pravdu len pripomienkovať, prípadne dopĺňať.
Ak dekrét Pia IX. bol dokumentom proti modernizmu, tak dekrét Dominus Iesus je namierený proti relativizmu. Dnes totiž najviac ohrozujú misionársku činnosť katolíckej cirkvi relativistické teórie, ktoré chcú odôvodniť náboženský pluralizmus nielen de facto, ale aj de iure. Podľa neho je iba jedna cirkev - rímskokatolícka. Existujú síce od nej odlúčení kresťania, nie však odlúčené cirkvi. Znepokojení evanjelici oprávnene žiadajú, aby sa s nimi hovorilo o spolupráci vo veciach viery ako rovný s rovným. No pápež nechce liberálnu, otvorenú cirkev, chce ju chrániť pred názorovými bojmi, imunizovať ju pred relativizmom a náboženským pluralizmom.
Autor (1932) je vysokoškolský učiteľ na dôchodku
