Lákavý mikroregión
Okolitý svet sa často zvykne ukrývať za rôzne skratky. Tie sú veľakrát len cudzojazyčnými ekvivalentmi slovenských názvov či významov, často im chýba zmysel. Čo sa skrýva za, na prvý pohľad, nič nehovoriacim spojením SOTDUM, nie je ľahké uhádnuť. Ak už však budeme vedieť, že ide o združenie obcí v okolí Topoľčian, začneme "tajomstvo" týchto šiestich písmen aspoň tušiť.
Pravdepodobne známe "vo dvojici sa to ľahšie tiahne" inšpirovalo predstaviteľov Topoľčian a okolitých dedín spolu s Agentúrou pre rozvoj vidieka v Nitre a U.S.PEACE CORPS, aby, vychádzajúc z dispozícií, ktoré tento mikroregión poskytuje, založili združenie obcí topoľčiansko-duchonského regiónu. A tak 9. septembra 1996 predstavitelia Topoľčian a obcí Jacovce, Nemečky, Prašice, Podhradie, Tesáre, Velušovce a Závada podpísali zakladateľskú zmluvu záujmového združenia s názvom Spoločenstvo obcí topoľčiansko-duchonského mikroregónu (SOTDUM). Neskôr k nim pribudli aj obce Tvrdomestice, Kuzmice a Nemčice.
Vráťme sa však k už spomínaným dispozíciám. Kto by nepoznal známe (najmä za čias prednovembrových) stredisko letnej turistiky a vodných športov Duchonka, nachádzajúce sa práve v tejto oblasti. Vodná nádrž a všetko, čo s letnou rekreáciou súvisí, boli naozaj na úrovni. Rekreačné stredisko spĺňalo vtedajšie kritériá nadštandardu. Za letnou rekreáciou sem prichádzali nielen domáci (Slováci), stredisko bolo obľúbené najmä u česky hovoriacej polovice spoločného štátu. Akoby výsostné právo letného pobytu tu mali aj bývalí endéeráci.
Ak sa tu dnes na Duchonku opýtate, každý len bezradne mávne rukou - čo už tam?! Rozpad vtedajších štruktúr cestovného ruchu, zmena vlastníkov, celkový nezáujem spoločnosti, najmä však vidina rýchleho zbohatnutia a vzájomná závisť spôsobili, že dnes o Duchonku jednoducho nie je záujem. Niet sa čomu čudovať. Zdevastované prostredie, najmä bývalý kemp, takmer žiadne služby, zvýšená miera kriminality a vandalizmu žiadneho potenciálneho záujemcu nepritiahnu.
Možno i toto bol jeden z dôvodov, prečo sa po rokoch nemého prizerania, ako pred očami mizne niečo, čo bolo naozaj dobré, "mocní" spamätali a začali konať.
"Sotdumácke" obce, aké ste?
Mikroregión SOTDUM zaberá severovýchodnú časť okresu Topoľčany vyznačujúcu sa výbornými podmienkami na rozvoj poľnohospodárstva a vidieckeho cestovného ruchu. Už spomenuté obce sa rozprestierajú na ploche takmer 13 tisíc hektárov a doslova tiahnu Nitrianskou pahorkatinou, do ktorej na západe zasahuje Považský Inovec. Podhorský charakter mikroregiónu neponúka len možnosti tzv. nenáročnej turistiky, jeho rekreačno-liečebné podmienky sa dajú využiť v lete i v zime. A tak myšlienka vyťažiť z tradičného sociálneho charakteru prostredia a jeho prírodných daností dostáva zelenú.
V období, keď na jednej strane väčšina z nás dáva prednosť zahraničným dovolenkám a pobytom a na druhej strane neatraktívnosťou vlastného sami zatvárame dvere pred cudzincami, bažiacimi a vyhľadávajúcimi pokoj a ticho vidieka, neexistuje iné riešenie. Osožné obom stranám. Priama úmera: ak poskytnem kvalitné a adekvátne služby, naplním predstavy a očakávania, prilákam potenciálnych záujemcov, ale i investorov, poskytnem tým príležitosti na prácu iným... Predstava, na ktorej stavajú obce združené v SOTDUMe, sa však realizuje veľmi, veľmi ťažko.
Topoľčany sú ako okresné mesto centrom politického, hospodárskeho a spoločenského života. Inak to nebolo ani v minulosti. Ako mesto sa prvýkrát spomínajú v roku 1334, v tom istom storočí vzniklo i topoľčianske hradné panstvo so sídlom v Podhradí. Na rieke Nitra tu pracovali tri vodné mlyny, známy topoľčiansky pivovar sa uvádza už v 17. storočí. Po roku 1900 bola v meste vybudovaná parná píla, parketáreň, úzkorozchodná železnica, parný mlyn a dva liehovary, v aktivitách ktorých pokračujú ich súčasné nástupnícke podniky a spoločnosti.
Najmenšou zo "sotdumáckych" obcí je Podhradie. Doslova zabudnutá dedinka pod hradom z 13. storočia bola kedysi strediskom topoľčianskeho hradného panstva. Kedysi najľudnatejšia obec v okolí začala po presune hradných pánov do kaštieľa v Tovarníkoch upadať. Dnešných ani nie tristo obyvateľov prevažne dôchodkového veku však oživeniu lokality príliš neverí. Podhradie, vďaka množstvu chalupárov, ktorým patrí väčšina domov v dedine, ožíva najmä v zime. Za hradnými zrúcaninami sa totiž nachádzajú dva lyžiarske vleky.
Súčasťou hradného panstva bola v stredoveku i obec Tesáre. Už samotný názov naznačuje, čím sa jej pôvodní obyvatelia zaoberali. Pre rozvoj vidieckej agroturistiky sú však Tesáre zaujímavé vodnou nádržou s rozlohou 16 hektárov, využívanou na letnú rekreáciu i rybolov. O hubách nazbieraných v tamojších lesoch sa tiež rozprávajú legendy.
Výlučne poľnohospodárskym charakterom, od stredoveku až po súčasnosť, najmä pestovaním vínnej révy, sa vyznačuje obec Velušovce. Susedí s o niečo väčšou a početnejšou Závadou. Tradičným zamestnaním závadských obyvateľov bolo nielen poľnohospodárstvo, ale najmä výroba dreveného riadu a debien, tzv. susekov.
V Tvrdomesticiach bola začiatkom 20. storočia založená ovocinárska škôlka a štepnica existujúca až po vznik vojnového slovenského štátu. V stredoveku sa v obci spomínajú variči piva, ale pivovar stál vtedy pravdepodobne iba v susedných Prašiciach.
Prvá písomná zmienka o Kuzmiciach pochádza z roku 1390. Súčasťou obce je aj, dnes už zaniknutá, dedinka Vítkovice, v ktorej bol po roku 1900 založený liehovar, mimochodom, fungujúci dodnes.
V druhej polovici 18. storočia bol nad Nemčicami, nachádzajúcimi sa päť kilometrov juhozápadne od Topoľčian, vybudovaný rozsiahly panský majer. Počas prvej svetovej vojny postavili do neho smerujúcu parnú úzkorozchodnú poľnú železnicu slúžiacu na dopravu cukrovej repy do tovarníckeho cukrovaru.
Najväčšou obcou topoľčiansko-duchonského mikroregiónu sú Jacovce, obec s takmer 1900 obyvateľmi.
Strata vlastnej identity
Jacovce patria k najstarším dedinám stredného Ponitria. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1224, pričom pôvodne existovali až tri samostatné obce - Malé, Veľké a Zemianske Jacovce. Spomína sa, že v roku 1225 vlastnil dedinu zeman Radus, v roku 1390 patrila topoľčianskemu hradnému panstvu a od 18. storočia bola súčasťou tovarníckeho panstva a vlastnili ju Erdödyovci.
Omnoho zaujímavejšie ako stredovek je v dejinách tejto obce 20. storočie. Treba však spomenúť, že ešte koncom 19. storočia sa v Jacovciach vytvorila skupina poľnohospodárskych podnikateľov (obchodníkov s dobytkom, obilím a pod.). Najväčší rozvoj zaznamenal i priemysel zviazaný práve s poľnohospodárstvom - cukrovarníctvo, liehovarníctvo a mlyny.
Štrnásty marec 1939 sa odzrkadlil i v Jacovciach. Ešte v roku 1940 žilo v obci 1458 obyvateľov. Z toho 1347 Slovákov, dvaja Maďari a 18 Židov. K židovskému vierovyznaniu sa hlásilo 53 obyvateľov Jacoviec. Boli medzi nimi nielen bohatí gazdovia, vlastníci majetkov a pôdy, obchodníci a podnikatelia. Množstvo ľudí v dedine privítalo vznik Slovenského štátu s nadšením, na jeho klerikálno-fašistické vedenie spomínajú dodnes.
Veľký zásah do života obce prinieslo nanútené zlúčenie obce s Tovarníkmi v roku 1944, trvajúce až do roku 1948. V roku 1973 sa začalo nahlas hovoriť o možnosti ďalšej integrácie obce - tentoraz do okresného mesta Topoľčany. A tak, na celých pätnásť rokov, obec, ako hovoria jej obyvatelia, stratila svoju identitu a stala sa od roku 1975 miestnou časťou mesta Topoľčany. V roku 1990 sa opäť osamostatnila.
Peklo v podobe kolektivizácie
O Jacovciach by sme mohli hovoriť ako o takmer čisto katolíckej obci. O tom, že táto cirkev tu skutočne žije, a to nielen svojím duchovným, ale i spoločenským životom, svedčí dobrá spolupráca a prepojenie miestnej fary s komunálnou samosprávou. Prispieva k tomu i fakt, že medzi významných rodákov patrí aj trnavský arcibiskup mons. Ján Sokol.
Po februári 1948 sa komunistický režim dotkol i života cirkvi, jacovskú nevynímajúc. V rámci násilnej ateistickej propagandy tu prišlo o zamestnanie veľa ľudí, najmä veriacich, učiteľov a úradníkov.
Podľa viacerých pamätníkov sa však pravé peklo na dedine rozpútalo až v súvislosti s násilnou kolektivizáciou. Družstvo tu vzniklo v roku 1950, poslední "odolní" vstúpili až začiatkom sedemdesiatych rokov. Proces vytvárania gigantických poľnohospodárskych podnikov zasiahol i jacovské družstvo. V roku 1977 sa zlúčilo s JRD Prašice. Z toho dôvodu sa po revolučných zmenách v roku 1989 nástupníckou organizáciou transformovaného družstva stalo Poľnohospodársko-podielnické družstvo Prašice so sídlom v Jacovciach.
Keďže obec je svojou polohou priam predurčené k poľnohospodárskej výrobe, družstvu sa tu dodnes, ako svetlej výnimke, darí. Preto tu v súčasnosti neexistuje žiaden samostatne hospodáriaci roľník, nikto, kto by požiadal o navrátenie podielov z družstva za účelom hospodárenia. Pravdepodobne by sa mu nedarilo.
Podnikateľské milieu
Väčšina obyvateľov Jacoviec bola v minulosti zamestnaná v Topoľčanoch. Pracovné príležitosti sa ponúkali na parnej píle (závod Mier), neskôr v Elektrokarbone, pivovare a iných okolitých závodoch. Väčší pohyb obyvateľstva za prácou v obci zaznamenali po roku 1989 v dôsledku privatizácie štátneho majetku. Mnoho ľudí, najmä mladých, odišlo za prácou do zahraničia. Pribudlo však aj nezamestnaných, čo sa podľa starších obyvateľov prejavilo v zvýšení kriminality a vandalizmu v obci. Najmä mladí sa "nudia". Pri miestnej fare síce funguje združenie katolíckej mládeže Erko, jeho práca a zameranie však nevyhovuje všetkým. Niektorí Jacovčania by uvítali aj jeho väčšiu otvorenosť voči ostatným.
Nezamestnaní z obce našli aspoň čiastočne uplatnenie pri rekonštrukcii kultúrneho domu, v rámci verejnoprospešných prác.
Za zmienku určite stojí i vznik podnikateľského prostredia v obci. Svoj podiel na tomto úspechu má aj miestne zastupiteľstvo, ktoré pohotovo a operatívne poskytlo voľné pozemky a priestory vhodné na podnikanie. No nielen to. Doslova dravý podnikateľský duch bol, ako mnohí priznávajú, v Jacovciach cítiť už za komunizmu. Prvé súkromné stolárske živnosti tu existovali už v sedemdesiatych rokoch. Sloboda voľného podnikania a obchodu sa prejavila v množstve prvých súkromných obchodíkov s potravinami, textilom, obuvou, kvetmi, domácimi potrebami. Ľudia si založili živnosti a firmy rôzneho zamerania. Darí sa miestnym stolárom, kamenárom, cukrárenskej výrobe (štátnej!), stavebníckej činnosti, miestnej pekárni i penziónu a, samozrejme, pohostinským zariadeniam.
Podnikateľské prostredie sa však vyznačuje i akýmsi nepísaným "trojvládím" troch úspešných súkromníkov - majiteľa penziónu, šikovného a úspešného stolára a miestneho pekára. Každý je z iného cesta, každý má svoju oblasť vplyvu.
Súkromné podnikanie však neprinieslo do obce len prácu. O tom sa však tiež dá diskutovať, pretože väčšina podnikateľov zamestnáva ľudí mimo Jacoviec, "pretože ľudia v Jacovciach nechcú robiť". Vraj "to nerobí dobre a vnáša to nepokoj do susedských a rodinných vzťahov". Podnikanie prinieslo aj daň tejto doby - nesmiernu závisť a s ňou spojenú pretvárku. Cítiť ju aj v Jacovciach. J
acovčania sa sťažujú, že ich obec nie je z hľadiska turistiky zaujímavá, o rozvoji agroturizmu nehovoriac. Snažia sa však, aby bola zaujímavá a príťažlivá aspoň pre toho, kto ňou prechádza, alebo sa v nej zastaví, či chce prenocovať. K tomu speje i budovanie ponúkaných služieb a aktivít, pretože z prestíže rodnej obce úspešného a slávneho hokejistu Miroslava Šatana sa žiť nedá.
Dediny ako každé iné. Možno vám teraz príde na um, koľko takých Jacoviec, Tesár, Velušoviec, Kuzmíc, či Nemčíc na Slovensku máme, koľké môžu ponúknuť to isté, ba ešte viac. Háčik je však v tom, že len málokde sa "chytí rozum do hrsti" a začne sa spoločne konať - "viac hláv, viac rozumu", viac možností, viac príležitostí, viac peňazí. A tí, ktorí stáli pri zrode SOTDUMu, to vedia.
