Pred nami a po nás

Keď som bol malý chlapec, kreslili sme v škole obrázky, ako si predstavujeme rok 2000. Spomínam si, že na tých kresbičkách boli roboty, lietajúce taniere, neuveriteľne vyspelá technika, ktorá symbolizovala vzrušujúcu nedostupnosť budúcnosti. To všetko však naďalej zostáva súčasťou sci-fi. Namiesto toho nás sprevádza chaos, nestabilita, hodnotové prázdno, všeobecná neistota a obavy z budúcnosti.
Počet zobrazení: 1180

Keď som bol malý chlapec, kreslili sme v škole obrázky, ako si predstavujeme rok 2000. Spomínam si, že na tých kresbičkách boli roboty, lietajúce taniere, neuveriteľne vyspelá technika, ktorá symbolizovala vzrušujúcu nedostupnosť budúcnosti. To všetko však naďalej zostáva súčasťou sci-fi. Namiesto toho nás sprevádza chaos, nestabilita, hodnotové prázdno, všeobecná neistota a obavy z budúcnosti. Takéto tretie tisícročie sa ponáša skôr na reklamný produkt.

Pravda, technika dnes dokáže zázraky, ale čoraz viac ľudí jej prestáva veriť: svoju moc dáva totiž najavo skôr v ničení ako uchovávaní. Literatúra sa rozchádza s myšlienkou, umenie s prírodou a veda s rozumom. Dospeli sme na hranice pochopiteľnosti samých seba. Naša kultúra očividne vyčerpala svoje doterajšie formy rozvoja a stojí pred otázkou vlastnej záchrany. Čoraz viac intelektuálov si uvedomuje nevyhnutnosť sprehľadnenia sveta myšlienok. Jediní, ktorí udržiavajú túto agóniu doby nažive, sú politici - tragikomické karikatúry samých seba, symbolizujúce biedu súčasnej civilizácie.

Je takmer isté, že čoskoro bude mať ľudstvo plné zuby bľabotajúcej povrchnosti modernej mašinérie na výrobu publicity. Politická scéna dneška je aréna nízkych pudov, nekonečné a trápne divadelné predstavenie, na ktoré sa vyberajú lístky v podobe našich daní. Je to hra na čosi, čo neexistuje, je to vytváranie ilúzie, že každé voľby sú malou revolúciou, ktorá zmení podstatu. Napokon, aj samotné revolúcie boli vždy iba závanom nádeje, ktorá sa rozplynula hneď po dosiahnutí toho hlavného, o čo v nich išlo: politickej moci.

Najnebezpečnejšie je však to, že mnohí politici veria svojej spasiteľskej úlohe, sú presvedčení o zmysluplnosti svojich činov a majú pocit dôvery zo strany občanov. Ich úlohou je však iba prikrášliť tú skutočnú prázdnotu, dodať jej dôstojnosť a za každú cenu udržiavať dojem, že tu ide o blaho občana. Politika súčasnosti je iba realizáciou samej seba, nezmyselnou pretvárkou na pokrok, absurdnou drámou, v ktorej nejde o nič, ale na ktorú doplácajú všetci. Namyslená hra na osobnosti a hrdinov, falošný pátos bez obsahu, zvrátená túžba ovládať iných a vydávať to za všeobecnoprospešný cieľ, je neprehliadnuteľnou vlastnosťou tých, z ktorých nám médiá vyrobili podvedomé morálne vzory. Aj preto sme dnes v nebezpečenstve. Aj preto nám dnes hrozí katastrofa, ktorá môže znegovať význam ľudstva.

Neodvratná globálna katastrofa
Táto globálna katastrofa, ktorá má charakter nielen ekologický, ale aj sociálny, ekonomický, bezpečnostný, kultúrny i mravný sa blíži a dnes je už neodvratná. Zastihne nás o takých dvadsať až tridsať rokov a zrejme úplne nepripravených. Súčasťou konzumnej civilizácie je totiž aj konzumný prístup k množiacim sa hrozbám: registrujeme ich, ale pre nás existujú iba v literárnej podobe, nepripúšťame si možnosť, že tie novodobé proroctvá by sa mohli naplniť. Strach ešte neprenikol do našich sŕdc, vyháňame ho odtiaľ najrozmanitejším rozptýlením, ktoré ponúka dnešná virtuálna civilizácia. Pritom rastúci počet obyvateľov planéty nás ani veľmi neznepokojuje - skôr nás zbavuje strachu zo samoty a obáv z budúcnosti. Ako sa hovorí, všetci sme na jednej lodi. Lenže tá loď sa zrejme volá Titanic. Jej kormidelníci robia všetko preto, aby sa posádka nerušene zabávala, aby neregistrovala hrôzostrašné procesy, ktoré sa dejú s našou Zemou, aby sa zaujímala radšej o veľkosť podprsenky populárnej speváčky, než o globálne otepľovanie.

Aj začiatkom tejto zimy sa ľudia tešili, že je teplá. Pochvaľovali si úrodu malín či jarných kvetov. Počasie je to posledné, čo im robí starosti. Nechápu dosah toho, že pri Aljaške sa rozpadáva obrovský ľadovec. Nerozumejú informácii, že v najjužnejších oblastiach Latinskej Ameriky sa rozširuje nebezpečná ozónová diera, že tohto roku slniečko v Chile pálilo tak veľmi, že za štyri minúty bolo schopné spáliť ľudskú kožu. Nijako sa nezamyslia nad významom správy, že brazílske pralesy miznú v dôsledku šialeného tempa klčovania rýchlosťou tri hektáre za minútu. Toto všetko dnes ľudí nevie vzrušiť. Skôr ich rozčúli, keď zdražie benzín alebo elektrina, no riešenie tejto situácie si predstavujú naivne: výmenou vládnej garnitúry. Ľudia jednoducho ešte stále veria, že politici napriek nemorálnosti svojho správania i poslania stále majú kľúč k riešeniu problémov sveta, že našu planétu majú pod kontrolou. Preto nie sú ochotní nič meniť na vlastnom živote, lebo politici ich v záujme svojich voličských hlasov presviedčajú, že nemusia.

Storočie, ktoré rozhodne o našej existencii
Civilizácia je skutočne v smrteľnom ohrození a 21. storočie v tomto smere prinesie jednoznačnú odpoveď. Odpoveď na otázku, či prežijeme, či dokážeme pred večnosťou obhájiť svoje právo na existenciu. To je najdôležitejšia a najpodstatnejšia úloha, ktorá stojí pred každým, kto hrou osudu prekročil prah tretieho tisícročia: nasledujúce storočie rozhodne o bytí či nebytí ľudstva. Ak v priebehu dvadsiatich až tridsiatich rokov nedokážeme nájsť zodpovedný prístup k našej planéte a životu na nej, treba sa pripraviť na najhoršie. Zatiaľ nemáme vesmírny koráb, na ktorom by "novodobý Mojžiš" vyviedol obmedzené množstvo vybraných ľudí na nejakú "zasľúbenú planétu". Sme odkázaní na túto hrudku Zeme, sme k nej pripútaní ako dieťa k matke pupočnou šnúrou, sme na nej závislí v každom ohľade. Nemôžme si ju zničiť, lebo tým ničíme sami seba. Ak nepochopíme, že vo vzťahu k záchrane života neexistuje žiadny extrémizmus, ak si neuvedomíme, že "politicky prijateľné kroky" a "ekonomicky výhodné reformy" situáciu neriešia, ale zhoršujú, nemôžme sa nádejať, že kríza pominie nejakým samoregulačným mechanizmom. Nijaké zjednodušené riešenia neexistujú. Postupné reformy v tejto oblasti iba skomplikovali dnešnú situáciu. Je čas byť radikálny.

Vstupujeme do éry, aká v histórii ľudstva nemá obdobu. Iste, v priebehu dejín sa vyskytli vždy nejaké krízy, ale mali iba kultúrne a teritoriálne obmedzený charakter. Rovnako nemožno povedať, že by sa týkali všetkých oblastí ľudského života. Lenže dnes je ľudstvo ako celok skutočne na rázcestí. V podstate je bezradné a zakrýva to prchavým leskom mediálnej slávy. Všade naokolo sa množia skeptické názory na budúcnosť. Hovorí sa nielen o konci dejín, ale aj o konci umenia, o konci vied, o konci morálky. Táto predstava konca je však iba vyjadrením našej bezmocnosti a bezradnosti pri pohľade na ďalší vývin civilizácie. Pojem "kríza" vstupuje do všetkých sfér ľudskej činnosti, stáva sa viac než módnym slovom, stáva sa charakteristickou črtou doby. Všimli si to už vari všetci okrem politikov, hlavných reprezentantov umierajúcej civilizácie, ktorých tragikomickou úlohou je udržiavať dobrú náladu na potápajúcom sa Titanicu. Hovoria o budovaní bezpečného sveta, hoci práve svojimi rozhodnutiami ho priviedli k najväčšej nestabilite od svojho zrodu. Hovoria o ekonomickej prosperite, hoci je jasné, že keby sa jej dožadovala rovnakou mierou aj Čína, zásoby ropy by sa minuli v priebehu 5 - 10 rokov a táto planéta by sa hospodársky zruinovala rýchlejšie, ako by sme sa nazdali. Hovoria o morálke, hoci ju sami rozložili. Hovoria o zodpovednosti, hoci túto cnosť dokázali prejaviť iba vo vzťahu ku skupinovým záujmom, nie vo vzťahu k etickému celku ľudstva.

Nové mravné učenie
Pri skúmaní súčasného stavu a jeho príčin nemožno nepostrehnúť etický rozmer stupňujúcej sa globálnej krízy. Hoci stále presne nevieme, ako by sme mali na vzniknutú situáciu reagovať, môžeme vypozorovať minimálne to, čo ju spôsobilo. Ak teológovia znepokojene upozorňujú, že súčasná civilizácia je po prvýkrát v dejinách ľudstva ateistická, to ešte neznamená, že za náš mravný úpadok je zodpovedný samotný ateizmus. Je to skôr duchovné prázdno, ktoré sa rozliezlo po jednotlivých národoch nebadane ako dym v povetrí. Je to mravná vyčerpanosť, ktorá spôsobila, že ľudia si opäť postavili zlaté teľa v podobe prosperity, konzumu a zábavy, že skazenosť, necudnosť a sebectvo až priľahko premohli stáročné osvedčené hodnoty, že skromnosť je považovaná za zbytočnú a úspech sa zamieňa s poctivosťou.

Východisko z tejto pasce však nemožno hľadať v oživovaní tradičnej morálky. Tá totiž už nepôsobí ako mravný imperatív a nemá silu viesť ľudstvo novou cestou. Kresťanstvo stratilo svoju dejinotvornú silu dokonca už v čase reformácie. Odvtedy je už iba skanzenom morálnych zásad, nemá žiaden zásadný vplyv na politiku, právo a inštitucionálnu bázu štátu. Na druhej strane si treba povšimnúť, že veľké náboženské systémy vznikali vždy v časoch hlbokej krízy. Príchod Mojžiša, Budhu, Krista či Mohameda v tomto smere nebol náhodný. Potrebujeme vlastne nové globálne náboženstvo. Nie v podobe novej religióznej ilúzie, ale v podobe mravnej aliancie veriacich i neveriacich, v podobe nového učenia, ktoré spoľahlivo prevedie ľudstvo zložitými nástrahami budúcnosti. Potrebujeme spoločné vedomie o spoločnom osude a spoločných riešeniach, ktoré dodá ľudstvu novú mravnú kvalitu.

Vstupovať do tretieho tisícročia sa rozhodne nedá so šialeným entuziazmom naivných optimistov. Stáť na jeho prahu znamená stáť na brehu neznámej ničoty, ktorá môže byť práve tak dobre priepasťou ako vzrušujúcim svetom plným života. Rozhranie tisícročí má skôr, samozrejme, mystický ako praktický význam. No i tak je dôvodom na postátie, na posvätenie chvíle (aby sme parafrázovali Goetheho Fausta), na bilancovanie, kam sme prišli, prečo sme sem prišli a čo nás možno, pravdepodobne i nevyhnutne čaká. Snáď to nevyznie banálne, keď sa budeme nádejať, že budúcnosť pre nás ešte stále nemusí byť trestom
.
Autor (1971) je prezident Inštitútu pre solidárnu spoločnosť (SOS)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984