Čína prežíva svoju renesanciu
Marína Čarnogurská
Narodila sa 11. júna 1940 v Bratislave. Pretože jej otcom bol známy politik z obdobia vojnového slovenského štátu - poslanec Slovenského snemu Pavol Čarnogurský - mala, rovnako ako jej ostatní súrodenci, sťažený prístup k vzdelaniu. Na gymnázium sa dostala až v Kežmarku, no zmaturovala nakoniec predsa v Bratislave v roku 1957. Nesmela však ísť na vysokú školu. Nejaký čas preto pracovala ako zdravotná sestra a súkromne sa popri tom venovala čínštine. Na štúdium čínskeho jazyka a filozofie na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe ju prijali až počas liberalizácie pomerov v roku 1963. Ukončila ho v roku 1968. Ďalší rok ju síce prijali na internú ašpirantúru na Katedru filozofie FF UK v Bratislave, no kandidátsku prácu už nesmela obhájiť. Počas normalizácie si nemohla nájsť ani zamestnanie zodpovedajúce jej kvalifikácii. Jedinou výnimkou v onom období bolo, že mohol vyjsť jej preklad diela čínskeho filozofa Konfucia, ale aj to bez jej odbornej štúdie a doslovu. Rehabilitovaná bola až v roku 1990. Odvtedy je vedeckou pracovníčkou Kabinetu orientalistiky SAV. Do slovenčiny preložila filozofické dielo Konfucia a Mencia, či Lao cúov Tao Te ťing a v najbližších mesiacoch začne vychádzať aj jej trojdielny preklad "čínskeho Aristotela" Sün cúa, ba i štvordielny preklad vrcholného diela čínskej klasickej literatúry Cchao Süe-čchinov Sen o červenom pavilóne. Je vdova, má dvoch synov, jeden študuje na Elektrotechnickej fakulte STU v Bratislave a druhý na Fakulte masmediálnej komunikácie v Trnave.
Prvý, kto hlbšie oboznámil Európu s čínskou kultúrou a čínskou filozofiou boli jezuiti. Súhlasíte s tým?
- Netvrdila by som, že "do hĺbky", ale po Marcovi Polovi boli prví, ktorí sa dostali do Číny. Nuž a čínsku kultúru nepochybne obdivovali. S týmto nadšením oboznamovali Európu a prví začali prekladať čínske filozofické diela. Lenže na čínsku filozofiu sa pozerali zo svojho, kresťanského hľadiska. Usilovali sa ju vyjadrovať v termínoch a kategóriách, ktoré používali európske filozofické systémy. Napriek tomu ich preklady ovplyvnili takých veľkých európskych filozofov, ako bol Leibniz alebo francúzski osvietenskí filozofi. Hoci išlo o nepresnú a neúplnú interpretáciu čínskych mysliteľov, inšpiratívny vplyv na európske myslenie je nepopierateľný. Bez neho by napríklad nebolo bývalo vzniklo také významné dielo, ako je Leibnizova Monadológia.
Lenže už Jean-Jacques Rousseau začína s ostrou a nespravodlivou kritikou čínskej filozofie, ktorá potom pokračovala u Hegla i ďalších filozofov. Súviselo to nejako s rodiacou sa európskou nadradenosťou voči Číne, ktorá čoskoro vyústila aj v mocenskú a ideologickú expanziu a úsilie o jej úplné podrobenie?
- Áno, naozaj pôsobila táto okolnosť, ale bola tu aj iná okolnosť. Jezuiti sa usilovali propagovať v Číne kresťanstvo, prispôsobujúc ho čínskemu mysleniu a jeho hodnotám. Išlo o tzv. formálnu náboženskú akomodáciu. Vatikán sa však toho zľakol a jezuitov vystriedali dominikáni, ktorí boli známi nielen ako misionári, no i ako neľútostní inkvizítori. Oni mali za úlohu šíriť neakomodované "čisté" kresťanstvo, a nie obdivovať a študovať Čínu. Číňania už aj na činnosť jezuitov reagovali s istou nedôverou. Činnosť dominikánov však čínsky cisár Jung-čeng v roku 1724 komentoval už s otvorenou nedôverou, keď vyhlásil, že Európania najprv posielajú kňazov, aby hneď nato nasledovali konzuli a generáli. A tak o nejaký čas by sa Čína mohla stať na vlastnom území krajinou úplných nevoľníkov. Preto vydal zákaz šírenia kresťanského náboženstva, a preto došlo k vyháňaniu a prenasledovaniu misionárov i Číňanov, ktorí prijali kresťanstvo.
Bolo to teda najmä z náboženských dôvodov?
- Nie, Číňania boli voči všetkým náboženstvám odjakživa veľmi tolerantní. Do Číny sa však dostali správy, ako krvavo a surovo postupovali Španieli na Filipínach. Medzitým už aj v samotnej Číne vývoj správania sa európskych mocností smeroval k smutne známym ópiovým vojnám, ktorých skutočnosti kresťanstvu ani európskej kultúre rozhodne česť neurobili. Nuž, je pochopiteľné, že pohŕdavý postoj európskych mysliteľov voči čínskej filozofii bol pod vplyvom ani nie tak oprávnenej kritiky čínskej filozofie ako skôr ideologickým zmanipulovaním verejnej mienky, prameniacim z povýšeneckého postoja ku krajine, ktorú chceli Európania ovládnuť a premeniť na kolóniu. Tento postoj sa nezmenil vlastne až do 20. storočia. Medzitým na západných univerzitách začali vznikať katedry sinológie, ktoré sa síce usilovali o objektívny vedecký výskum Číny a jej kultúry, ale vedci sa nedokázali objektívne vžiť do čínskeho myslenia. Preto ho naťahovali a dodnes často ešte stále naťahujú na európske kopyto. Z toho im potom pochopiteľne vychádza, že čínska filozofia je čosi predfilozofické, čosi, čo nemá systém porovnateľný s intelektuálnou výškou európskych filozofických systémov.
V tejto súvislosti mi prichádza na um, že jedna z ústredných kategórií konfuciánskej filozofie - takzvaný "žen" - sa tradične prekladá ako ľudskosť a humanizmus. Ako sa čínske chápanie tohto pojmu líši od európskej tradície?
- Naše svetonázorové i filozofické systémy si osvojili tradíciu pevných a raz navždy platných axiologických kategórií a ich etických definícií, ktoré v reálnom živote nevieme naplniť, no falošne sa nimi radi oháňame. Naša normatívna etika sa neustále vystatuje bojom a víťazstvom Dobra nad Zlom, a my si falošne navrávame, že sme jej najpoctivejšími obrancami. Realita je však úplne iná. Naše dejiny sú rovnako krvavé ako ktorékoľvek iné ľudské dejiny. Číňania si už na počiatku svojej kultúrnej histórie, čiže už najmenej pred päťtisíc rokmi, osvojili poznatok, že život je neustály proces jin-jangových premien, v ktorom je všetko vždy zároveň dvojstranné, no pritom organicky funkčné i logicky predpokladateľné. V takomto procese treba byť aktuálne pružným a schopným čo najkvalitnejšie reagovať na prítomný stav, ktorý je práve teraz a už vzápätí bude iný, nový a ďalší. Aj človek si preto musí zdokonaľovať princípy svojej základnej ľudskej povahy, aby bol v procese životného bytia schopný predchádzať katastrofám. Princíp "žen" je teda pre Číňana aktuálna charakteristika človeka a jemu čo najzodpovedajúcejšia forma správania. Nie je však postavená na falošnom altruizme, ale na predstave zdokonalenia sa v zastávaní svojej funkcie. Možno i preto je v Číňanoch dodnes taká obdivuhodná disciplína a poslušnosť voči štátu ako svojmu organickému celku. Omnoho viac humanizmu by sme realizovali takouto poctivosťou voči svojim povinnostiam ako svojím falošným pózerstvom, ktoré býva často veľmi farizejským postojom.
Prvý čínsky prezident Sunjatsen vyslovil zaujímavú myšlienku, že európske delenie moci na výkonnú, zákonodarnú a súdnu je neúplné. Bolo by ho treba doplniť o funkciu kontrolóra ľudských práv a povinností - v Číne to bol úrad cenzora - a o skúšobnú moc, ktorá v Číne preverovala kvalifikáciu štátnych úradníkov.
- Čínska civilizácia dnes neprechádza do 21., ale už do 61. storočia. Od tretieho tisícročia pred naším letopočtom, s krátkymi obdobiami rozpadu, trvalo a trvá čínske impérium - Ríša Stredu vlastne až dodnes. Môže sa to zdať neuveriteľné, ale táto ríša progresívne pokračuje a to aj v súčasnom štátnom režime. No za každej čínskej dynastie podliehal mechanizmus kontroly štátnej moci naozaj nekompromisnej kontrole štátnych funkcionárov na všetkých úrovniach. V európskej sinologickej literatúre ich nazývame cenzormi. Cisár a premiér mali oproti sebe cenzora, ktorý mohol bez akých- koľvek obmedzení hodnotiť a kritizovať ich činnosť a nemohol byť za to žiadnym spôsobom sankcionovaný. Niekedy sa však stávalo, že na protest voči pomerom nemal iné východisko ako spáchať samovraždu, no to mávalo ešte účinnejší dôsledok - ľudové povstanie. To zvrhlo skorumpovaného vládcu, nastolilo novú dynastiu a život išiel v tradičných zvyklostiach ďalej. Lebo ako povedal Konfucius: "Vládca je člnok, ľud je voda. Voda môže člnok niesť, ale može ho aj prevrhnúť."
A čo trest smrti? Nezneužíval a nezneužíva sa v Číne ako nástroj neľudského despotizmu?
- Pokiaľ ide o trest smrti, ten je súčasťou nielen jej právneho, ale aj etického systému už najmenej päťtisíc rokov. Do komplexu trestov a odmien ho zakomponoval už Konfucius, ba i Lao cú ako úplne krajný prostriedok na eliminovanie nenapraviteľných ľudských hyen. Ale ako hovorí filozof Sün cú: "Ak do štátnych funkcií prestanete dosadzovať bezcharakterných a pokryteckých ľudí, potom vám svoje služby ponúknu vynikajúci, charakterní a múdri ľudia a potom aj trestný zákonník vo vašej krajine bude môcť byť mierumilovný." Čína by sa však bez prísne fungujúceho právneho systému nebola mohla udržať toľké tisícročia a čínska civilizácia by bola skôr-neskôr rovnako zanikla ako iné veľké staroveké agrárne civilizácie. Nebola by totiž vnútorne tak kompaktná a nerozložiteľná, akou v skutočnosti už celé dlhé tisícročia je. Jej územie by boli spustošili a natrvalo si podmanili rozličné okolité nomádske kmene.
Sunjatsen sa pokúšal spájať idey tohto prepracovaného a tisícročiami overeného politického a štátneho systému s podnetmi, ktoré prišli z Európy. Už francúzski osvietenci v 18. storočí konštatovali, že sa Európa môže obohatiť o skúsenosti čínskeho politického a štátneho systému. Domnievate sa, že to rovnako platí pre súčasnú západnú politológiu?
- Dnes je situácia skôr opačná. Čína pochopila, že ak sa chce stať svetovou veľmocou, je dobré v mnohých praktických veciach sa nechať inšpirovať západnou civilizáciou. Preto sa úplne grandiózne otvorila nielen západnej technike, ale i mnohým spoločenskovedným metodológiam, najmä v pedagogike. Čínski vedci zároveň podrobne sledujú všetky špičkové vedecké objavy a čínsky štát v súčasnosti investuje obrovské peniaze do budovania najmodernejších knižníc i technologických a internetových centier. Zároveň Číňania veľmi dôkladne poznajú celú západnú civilizáciu. Opačne sa to už nedá až tak dobre povedať. Okrem sinológov akoby Západ ešte stále spal na vavrínoch. A tak už v najbližšom desaťročí sa môže stať, že nás Čína ako superveľmoc ďaleko predstihne. Stane sa opäť tou legendárnou svetovou Ríšou Stredu.
Lenže najkrutejší totalitný systém v dejinách, inšpirovaný čínskou filozofiou legalizmu - fa-ťia - nastolil čínsky cisár Čchin Šú Chuangti v treťom storočí pred naším letopočtom. Je pravda, keď sa tvrdí, že Mao Ce-tunga omnoho viac inšpiroval tento cisár a jeho filozofia mocensky silného štátu ako marxizmus-leninizmus?
- Mao Ce-tung napriek tomu, že sa na vrchol moci dostal cez komunistické stranícke štruktúry, organizované podľa vzoru a s pomocou medzinárodného komunizmu a jeho marxistickej ideológie, základné vzdelanie i všeobecný kultúrny rozhľad získal v Číne a teda cez prizmu typicky jej charakteristickej svetonázorovej optiky. Takže ani marxistickú ideológiu si nemohol interpretovať inak ako najmä čínskym spôsobom. Pre Číňana je omnoho zrozumiteľnejší komunistický model Prvého Zvrchovaného Cisára Čchin ŠúChuangtiho, usilujúci o vytvorenie dokonale silného štátneho celku. A to bez ohľadu na akékoľvek ľudské obete ako nereálne Marxove či Leninove teórie víťazstva proletariátu a s tým spojené rečičky o budúcej ideálnej komunistickej spoločnosti.
Čínska civilizácia v minulosti odmietala prijímať vonkajšie kultúrne vplyvy a hodnoty, výnimkou je hádam iba buddhizmus. Neviedlo to k jej určitej strnulosti?
- Nie je pravda, že by bola Čína pretrvávala v kultúrnej ustrnulosti! Je to obľúbené európske klišé, v štýle "ktosi čosi povedal". V roku 1644 Čínu obsadili Mandžuovia, barbarské pastierske kmene zo severu. Až vtedy sa vývoj čínskej civilizácie na niekoľko storočí zastavil a Číňania sa stali podmaneným národom. Vec je však ešte zložitejšia. Mandžuovia sa veľmi rýchlo naoko počínštili a v čase hospodárskej i kultúrnej konfrontácie Číny so Západom vystupovali pred svetom ako jej predstavitelia. V skutočnosti sa však podieľali na vykorisťovaní Číny rovnako ako západné mocnosti. Mandžuovia otvorili Západu čínske prístavy a podpísali s európskymi mocnosťami nerovnoprávne a pre Čínu krajne nevýhodné zmluvy. Prinieslo to úplné ekonomické vyčerpanie krajiny a uvrhnutie do hospodárskej priepasti. Aj vlastný kultúrny vývoj sa tým zastavil a Ríša Stredu odvtedy vlastne už len vegetovala, kým sa opäť v nej nedostali k moci Číňania. A to sa stalo až v 20. storočí, najprv v osobe Sunjatsena a Kuomintangu a po 2. svetovej vojne v osobe Mao Ce-tunga a komunistickej strany. A hoci sa to spočiatku zdalo ako definitívny koniec Číny, dnes sa prebúdza vo svoju opätovnú veľkosť a novú originálnosť. Buddhizmus mohol preniknúť do Číny iba preto, že jeho metafyzické koncepcie a najmä jeho dialektická teória bytia boli pôvodne v mnohom príbuzné s pôvodnou čínskou taoistickou metafyzikou. Aj preto tam buddhizmus spočiatku považovali iba za taoistickú sektu. Zároveň však prešiel obrovskou ideologickou i svetonázorovou transformáciou a prispôsobil sa čínskym svetonázorovým predstavám. Dokonca až do takej miery, že sa mnohí jeho mužskí bóddhisattvovia museli jednoducho premeniť v ženské bohyne. Napríklad indický mahajánový Avalókitéšvara v bohyňu Kuanjin, aby sa metafyzická jin-jangová rovnováha duchovných síl Neba a Zeme svetonázorovo nenarušila.
Kedy sa vlastne začal nový rozvoj Číny?
- Nech to znie sebaparadoxnejšie, no v skutočnosti sa začal až v roku 1949, keď sa k moci dostali komunisti. Čínske etnikum a "čínskosť" vtedy dostali nový vývojový popud, hoci ten vývoj spočiatku prebiehal za hrozných politických pomerov. Čínska moc sa však znovu vrátila do krajiny a aj keď od roku 1949 jej cesta nebola priamočiara a vyskytovali sa v nej zákruty nielen mnohých nezmyselných a niekedy až detinských experimentov, akým bol "veľký skok", "hnutie sto kvetov", nesmierne tragickej "kultúrnej revolúcie" či hoci historicky nevyhnutného, no i tak ťažko ospravedlniteľného krvavého potlačenia študentského povstania v roku 1989. Za prelomový rok v dejinám modernej Číny považujem rok 1998, keď sa stal premiérom a predsedom Štátnej rady ČĽR ekonóm Ču Žung-ťi. Aj keď pochádzal z kádrovej nomenklatúry starého Ústredného výboru Komunistickej strany Číny, zosobnil tú hospodársku politiku, ktorú táto krajina nevyhnutne potrebuje.
A ako to vyzerá dnes, po dvoch rokoch jeho šéfovania?
- Čínu som v tomto roku znovu navštívila po štvorročnom odstupe, ale doslova som žasla! Je to až neuveriteľné, akým obrovským tempom sa premieňa na supermodernú krajinu. Spolu s Japoncami a južnými Kórejcami je už v mnohom technicky ďalej ako väčšina západných štátov. V podstate dnes môže Číne konkurovať jedine Amerika!
Nech by sme hodnotili politiku Mao Ce-tunga hocako kriticky, musíme konštatovať, že sa nikdy nestal sovietskym vazalom, že sledoval vždy vlastnú politiku a v podstate odmietol sovietizáciu Číny. Nevybral sa cestou, akou išli východoeurópski komunistickí politici s výnimkou Tita.
- Preňho to bolo jednoducho svetonázorovo nemožné. Nemohol sa zbaviť čínskeho spôsobu myslenia. A tak aj keď ho naťahoval na komunistické kopyto, dialektiku bytia nemohol pochopiť inak ako tradične čínsky a teda jin-jangovo. Stalin bol patriarchálny európsky vládca, ktorý postupoval na základe lineárnej dialektiky - teda viery v definitívne víťazstvo jednej sily nad druhou pomocou boja protikladov, pomocou absolútnej porážky a definitívnej likvidácie jedného protikladu druhým. Mao Ce-tung mal v rámci svojej kultúrnej tradície v krvi úplne iný pohľad na život, hoci často vôbec nie útlocitnejší, ako bol napríklad Stalinov spôsob likvidácie protivníkov.
Vráťme sa predsa len k otázke čínskeho preberania svetonázotových hodnôt iných kultúr a civilizácií...
- Asi by sme sa zaplietli do nekonečne dlhej debaty a do sporu. Z vašich otázok totiž vyplýva, že vy predsa len považujete náš spôsob prístupu k životu, i náš spôsob interpretácie pravdy o ňom za prijateľnejší. Lenže človek, ktorého celé životné úsilie sa zameriava na to, aby Čínu pochopil nezdeformovane, ten sa na to pozerá inak. Čínska civilizácia vôbec nepotrebovala prijímať iné svetonázorové hodnoty. Vlastne ani jej filozofi už nepotrebovali hľadať pravdu o podstate bytia tak, ako ju znovu a znovu neúspešne hľadali európski filozofi.
Ako je to možné?
- Európski filozofi vyčítali Číňanom, že nemajú rozpracovanú ontológiu, ba ani logiku. Lenže, čínske myslenie už nepotrebovalo hľadať "čo je to, čo stále je, ale nemá vznik, a čo je to, čo stále vzniká, ale nikdy nie je jestvujúce," ako to povedal Platón v dialógu Timaios. Už v čínskom predfilozofickom mytologickom myslení a potom po prvý raz filozoficky v Lao cúovom Tao Te ťingu to bolo raz a navždy definované ako anonymná, a teda nesubjekt-objektová, imanentná Cesta Tao základnej energie Univerza s jej nekonečne reinkarnačným jin-jangovo dialektickým procesom bytia, vymedzený čínskym chápaním prírodnej dialektiky. Čínski filozofi sa preto už ďalej vôbec nepotrebovali zaoberať formulovaním základných ontologických právd, pretože to, čo už na úsvite ich kultúrnych dejín bolo raz a navždy pochopené ako základ bytia, všetci bezozvyšku prijali a pochopili ako Najvyššiu Pravdu a už o tom nepotrebovali pochybovať. Tak ako v európskom myslení nik nechce ontologicky definovať Boha a jeho metafyzický status, pretože každý si myslí, že tam niet čo definovať. Jednoducho, všetci vám povedia, že Boh je Boh. No ak by ste sa spýtali, či je to energia, alebo či je to vo vzťahu k svetu Subjekt či naopak univerzálny Objekt bytia a tak ďalej, nevedel by vám to nik úplne presne ontologicky zodpovedať. Číňania však mali Cestu Tao a jej energiu Te ontologicky úplne presne pochopenú hneď od začiatku. A tak o základných zákonitostiach Univerza nepotrebovali viesť nijaké ďalšie filozofické spory či názory na to preberať z iných kultúr. Nakoniec aj moderná astrofyzika dnes v mnohom potvrdzuje ich ontologické poznatky. Napríklad objavom "čiernych dier" vo vesmíre: hmota je z hľadiska týchto poznatkov absolútne relatívna a v každej čiernej diere znovu a znovu bezozvyšku zaniká. Čierna diera ju úplne zošrotuje, vysterilizuje. Jediné, čo i naďalej v čiernej diere trvá a nezaniká, je sila energie. Veď i preto je čierna diera na všetkých fotografických záberoch "čierna", že v nej už nemá čo odrážať svetlo, v jej jadre už nie je absolútne nija ká hmota. V skutočnosti teda vôbec nie je "čierna". A tak ako to vypočítali už pradávni čínski šamani trigramami "pakua" a ich 64 hexagramami, ide o rýdzi substrát čistej energie bytia v neustálom procese anonymnej, no pritom nekonečne tvorivej energie Univerza.
Čo je teda hlavnou hodnotou čínskej filozofie?
- Je to harmónia človeka s prírodou ako podstatou jeho bytia. Človek je súčasťou prírodného i sociálneho organizmu, je jeho jednotlivou vnútornou bunkou. Problém však spočíva v tom, že my Európania ako dediči aristotelovskej logiky si bytie predstavujeme tak, že Subjekt alebo iný aktívny agens A zapríčiní nejaký proces B nie v rámci seba - ale mimo seba. A tak to ide lineárnym spôsobom ďalej. Lenže v čínskom myslení je vzťah A voči B úplne iný a omnoho komplikovanejší. A iniciuje B v rámci seba a B sa svojím vznikom ihneď stane jeho organickou súčinnosťou. A a B vo svojej rovnocennej ďalšej súčinnosti iniciujú C, ale to sa okamžite stane ich organickým agensom. A tak to ide ďalej až po hranicu maxima, v ktorej sa všetko dialekticky zrazu zvráti, alebo zlikviduje vo svoj kvalitatívny protiklad. Bytie sa tým deje nekonečne znovu a znovu ďalej...
Číňania predsa uskutočnili mnohé objavy, ktoré v Európe viedli k priemyselnej revolúcii a strojovej civilizácii, už omnoho skôr a dávno pred Európanmi. Nevyužili ich úmyselne vo svojom hospodárstve technicky len preto, že pochopili, aké by to mohlo mať pre prírodu katastrofálne dôsledky? A oni mali voči prírode mimoriadnu úctu. Nikdy ju nepovažovali iba za skladište svojich potrieb.
- Naozaj, akoby Číňania už dávno pochopili deštrukčné dôsledky mnohých ľudských vynálezov. Už dávno poznali pušný prach, no používali ho iba pri ohňostrojoch. Alebo donedávna sme sa vysmievali Číne, aká je zaostalá, keďže tam všetci jazdili len na bicykloch. Situácia sa zmenila. V Číne začína byť prevaha áut. No ukazuje sa, že v zahimalájskej bezveternej Číne sa automobilizmus s jedovatými výfukmi môže stať úplnou katastrofou.
Číňania za serióznu literatúru považovali iba literárne eseje a poéziu. To, čo za literatúru pokladali Európania, boli z čínskeho hľadiska úpadkové žánre. Ako je to dnes?
- Dnešná Čína je z hľadiska literárnej tvorby úplne iná, ako tá klasická. Dejiny modernej čínskej literatúry sa začali odvíjať od udalostí Hnutia 4. mája 1919, ktorým pokrokoví študenti reagovali na ponižujúce podmienky Versaillskej mierovej zmluvy voči Číne. Väčšina z nich, ale i ďalšie generácie boli zároveň renomovaní literáti. Napríklad Lu Sün, Mao Tun, Lao Še, Kuo Možo, ktorí do modernej literatúry uviedli úplne nové žánre v modernom hovorovom jazyku - najmä realistickú poviedku a moderný román. Dokonca tradičná literárna esej v paralelnom štýle sa už modernou čínštinou nedala ani vôbec napísať.
Z nášho hľadiska boli Číňania vždy morálne rigoróznejší a prudérnejší. Aký je postoj Číny k súčasnej televíznej tvorbe, ktorej podstatnú časť tvoria programy o násilí a pornografia?
- To je nakoniec už všeobecne známe z čínskych akčných filmov. Bojové umenie, ktoré Číňania odjakživa milovali a boli v ňom fantastickí majstri, i systém trestného práva v tradičnej Číne sa nezaobišiel bez násilia. Naopak, počas piatich tisícročí svojej kultúry si všetko dokázali vyvinúť ešte dôkladnejšie a rafinovanejšie - teda i násilie. Nuž ani čínske televízne programy nie sú z tohto hľadiska vypreparované, či zidealizované. Pokiaľ ide o pornografiu, to je už iné. Sex sa tam síce nepovažoval za nemravný, no patril do ľudského súkromia. Vynášať na verejnosť nahotu sa jednoducho považovalo a stále sa považuje za esteticky nevkusné. Napriek tomu, že čínska tradičná kultúra má vari najprepracovanejšie dejiny sexuálnych praktík, je vecou vkusu a kultúrnej neotrlosti verejne to ponechávať v medziach tabuizovaného súkromia. Preto ešte donedávna bolo jedno z významných diel klasickej čínskej literatúry -román Ťin Ping Mej zakázaný a nesmel sa verejne predávať ani propagovať.
Aký je súčasný postoj Číňanov k svojej minulosti? Dá sa hovoriť o návrate ku koreňom ich civilizácie?
- Čína v súčasnosti prežíva veľkú duchovnú renesanciu. Spolu so zvyšovaním životnej úrovne vzrastá nielen kultúrna hrdosť, ale aj hľadanie modernej podoby čínskej identity, svojej rýdzej čínskosti. A darí sa im to po všetkých stránkach i preto, že Čína je zároveň jedným obrovským archeologickým i historickým múzeom, v ktorom cudzinec nevychádza z údivu a domorodec z pocitu hrdosti.
Posledná otázka sa netýka Číny, ani sinológie. Aký máte postoj k svojim bratom, najmä k Jánovi Čarnogurskému?
- Nuž, je to tak trochu, akoby pri výsluchu, ale prosím. Mám štyroch súrodencov: sestru a troch bratov. Všetci sú svojím spôsobom originalitami, každý svojho druhu. Napríklad o najmladšom bratovi Pavlovi, ktorý v roku 1968 zo Slovenska odišiel, sa verejne nevie, že je konštruktérom jednej dôležitej súčiastky na americkom raketopláne - umelej ruky, ktorou dodnes každý raketoplán prekladá do kozmu všetok vynesený materiál. Lenže okrem neho, nikomu inému z nás naša originalita pokojný život nepriniesla. Najmä Ján má to nešťastie, že sa podujal vstúpiť do politiky s nekompromisným kresťanským svetonázorom. Vojsť do Augiášovho chlieva v pozícii nekompromisného služobníka je vopred stratená vec, pretože nevyvolá vďaku, no naopak - zlomyseľnú reakciu všetkých, ktorým ten poriadok prekazí ich obľúbenú bezuzdnosť. Keď som si po havárii prečítala v novinách, že riaditeľ Úradu pre ochranu ústavných činiteľov tvrdí, že vyraziť z Bratislavy o 15.25 a byť v Ružomberku o 18. hodine je dostatočná časová rezerva, tak to hovorí za všetko. Forma trestu za upratovanie v Augiášovom chlieve je, tuším, dnes už úplne iná, ako v časoch Štúra, Štefánika či Dubčeka. Dnes sa za to už netrestá smrťou, ale vážnou dopravnou nehodou! A to je z morálneho hľadiska pre človeka omnoho rafinovanejší trest i tragédia. Veď v hnoji tohto chlieva ho už neodlíšia od iných. A o to predsa išlo, nie?! Žiaľ, v tom Augiášovom chlieve niet miesta ani pre Antigony. Nie je však škoda, že v tejto krajine ešte stále neexistuje naozajstná vôľa razantne a rýchlo ten chliev spoločne vyčistiť?
S hosťom SLOVA sa zhováral Peter Greguš
