Beh za dúhou
V tú júlovú noc roku 1969 som ako chlapec so zatajeným dychom sledoval v priamom televíznom prenose prvé Armstrongove kroky po Mesiaci. Vtedy som rozmýšľal aj o tom, ako bude vyzerať naša planéta na prahu nového tisícročia, keď ja už budem štyridsaťročný starec. Vzhľadom na to, aké viditeľné pokroky sa udiali v kozmonautike, nepochyboval som o tom, že raz strávim s Čedokom dovolenku na vesmírnom spolupútniku Zeme a že i ju prejazdím krížom-krážom. Veril som, že na bratislavskom korze budú fungovať pohyblivé chodníky, že sa z Tatranskej Lomnice dostanem pohodlne alwegom nielen na Štrbské Pleso, no až domov, že moje deti nebudú v škole trápiť bifľovaním, ale im budú podávať vedomosti vo forme piluliek. Mal som aj vznešenejšie vízie, že prinajmenšom Európa už nebude poznať vojny a že celý svet sa stane spravodlivejší.
Teraz sumarizujem. Ľudské posádky na Mesiaci sa ukázali ako nerentabilné. Myšlienku alwegu v Tatrách utopili politici už v jej zárodku. Trochu pohybu i v centre Bratislave nám nezaškodí. A decká? Nech sa len pekne učia, no nech majú schopných a trpezlivých učiteľov. Nuž, darí sa mi hádam iba dobiehať zameškané v cestovaní, hoci zatiaľ len v pozemských rozmeroch. Samozrejme, čo by som to bol za novinár, keby som nepriznal míľové kroky, ktoré sa spravili v posledných 15 rokoch pri využívaní počítačov a telekomunikačnej techniky. Veď pokiaľ ide o prevratné veci v oblasti tlače, tak od roku 1445 až donedávna sa v podstate iba zdokonaľoval Gutenbergov vynález.
S mierumilovnosťou na Starom kontinente a v jeho bezprostrednom okolí to ide dole z kopca. Ani "zvyšok" sveta na tom nie je lepšie. Akoby skrivodlivosti bolo čoraz viac, len sa dosahuje rafinovanejšími spôsobmi. Veď koľkým populizmom a frázami o záujmoch národa, štátu, či ideológie sa zakrýva praobyčajná chamtivosť, primitívna agresivita a arogancia tých mocných. Pritom ľudský rod je nepoučiteľný. Nestačila mu Sodoma, Gomora, ani vojenské, sociálne či ekologické kataklizmy. Prichádzajú stále noví falošní proroci, ktorí sa ani rétorikou od seba veľmi nelíšia. A my sme im schopní znovu slepo naletieť namiesto toho, aby sme verili predovšetkým vo vlastné sily a vlastný rozum.
Nechcem však maľovať čerta na zatiaľ grafitmi nepoškvrnené biele múry nadchádzajúceho tisícročia. Ani neverím hinduistickej kozmológii, že svoj zlatý vek ľudstvo už dávno prežilo a teraz živorí vo štvrtej, záverečnej etape histórie, poznačenej rastom všeobecného zla, vzájomnej nenávisti a bezbožnosti. Tá by sa mala o 400 tisíc rokov skončiť vesmírnou katastrofou a zánikom všetkého živého tvorstva, aby potom zase mohla prísť na rad nová civilizácia. Držme sa radšej pri zemi, buďme realisti. No popritom si občas zasnívajme, hoci aj o tom, že ľudstvo úspešne prežije tretie tisícročie, aj keď sa horizonty vízií budú stále posúvať pred nás, ako keď sa po hradskej rozbehnete za dúhou. Buďme sami sebou, ale nezabúdajme ani na solidárnosť. Hádam z nej ostalo aspoň kúsok v každom z nás ešte z čias, keď sa pri ohni k sebe túlili jaskynní praľudia.
