Reklama
Reklama

Predstavy o dobrej spoločnosti

Všetko je otvorené, všetko je náhodné, všetko je už vytvorené - história, spoločnosť, budúcnosť. Mohlo by sa nám zdať, že jestvuje akýsi nový ortodoxný konsenzus. Čo tu teda ešte hľadajú sociologické náčrty dobrej spoločnosti? Čo už môžu takéto normatívne koncepcie ovplyvniť? Sú vôbec možné pokusy tohto druhu? A ak áno, ako by mali vyzerať, aby boli časovo aktuálne
Počet zobrazení: 899

Všetko je otvorené, všetko je náhodné, všetko je už vytvorené - história, spoločnosť, budúcnosť. Mohlo by sa nám zdať, že jestvuje akýsi nový ortodoxný konsenzus. Čo tu teda ešte hľadajú sociologické náčrty dobrej spoločnosti? Čo už môžu takéto normatívne koncepcie ovplyvniť? Sú vôbec možné pokusy tohto druhu? A ak áno, ako by mali vyzerať, aby boli časovo aktuálne?

"Urobiť zo spoločnosti umelecké dielo je starý ideál, ktorý bude aj v budúcnosti zamestnávať fantáziu ľudí. Vzhľadom na úlohy, ktoré nás čakajú, bude asi stačiť, ak sa zúčastníme na rozumnej konštrukcii spoločenskej reality" - píše Daniel Bell v roku 1975 v knihe Postindustriálna spoločnosť. Úplne inak to videl Oscar Wilde v roku 1891: "Mapa sveta, na ktorej sa nenachádza krajina Utópia, si toto meno nezaslúži. Nie je na nej totiž jediná krajina, na ktorej sa ľudstvo vylodí. A keď sa tam vylodí, tak začne znova pátrať a akonáhle vidí pred sebou bohatšiu krajinu, plaví sa ďalej. Pokrok je len uskutočňovanie utópií."

Keď Oscar Wilde prezentoval tento svoj zapálený postoj v štúdii Duša človeka v socializme, bola spoločensky primeraná, avšak sociologicky už neaktuálna. Ale Wilde vyjadril starú kultúrnu potrebu človeka poskytnúť zväčša neutešenej spoločnosti alternatívu v podobe utópie, vízie, fantázie, imaginácie, alebo sna. Od počiatku ľudskej reflexie človeka a spoločnosti existoval tento vzor. Protikladom pekla na zemi bol raj "nikde", vo sfére utópie, mimo času a priestoru.

Od polovice osemdesiatych rokov, najneskôr od roku 1989 žijeme v dobe "postizmu" - postmoderny, postsocializmu, postrevolučného času. Postmoderna zničila v kyselinovom kúpeli svojej kritiky všetky grandiózne metarozprávania a odhalila ich ako ideologický opis seba samého. Zrútenie sovietskeho bloku definitívne prinieslo dôkaz, že tzv. reálny socializmus nemá schopnosť prežiť. A úžasné víťazstvo západného modelu znamenalo síce "koniec príbehu", ale aj koniec veľkých revolúcií. Zdá sa, že sme prišli na úplný koniec normatívneho myslenia.

Normatívny konsenzus A ako vyzerá súčasná ideálna sociológia dnes, na prahu nového milénia? Paradoxne sa to javí tak, že v takej miere, v akej prišli grandiózne utopické a idealistické náčrty dôveryhodnosti a schopnosti byť pokračovateľmi, vzniká niečo podobné ako normatívny konsenzus o civilizačnom minime. Tento základný konsenzus je výsledok dlhoročného a ťažkého vyučovacieho procesu, ktorý sociológia od svojich počiatkov absolvovala a ktorý jej pomohol konštruktívne spracovať traumatické spoločenské skúsenosti, akými bola napríklad vojna, prenasledovanie a masové ničenie. Človek len počúva alarmujúci, ba priam zúfalý tón. Tento tón vyjadruje strach o výdobytky západnej civilizácie, ktorý udáva Karl Mannheim v roku 1943 vo svojej Diagnosis of Our Time. V nej označuje "démonickosť v človeku" za najnovšiu filozofiu zdôrazňujúcu "plodnosť, rasu, moc a nadradené, militaristické cnosti dobývania, disciplíny a slepej poslušnosti. Medzi sebou nemáme jasno nielen v dôležitých otázkach, ako sú princípy dobrého života, alebo ako by mal vyzerať nový sociálny poriadok. V našich demokratických spoločnostiach ani nedisponujeme etablovanými predstavami, ako sa máme jeden k druhému správať."

Keď si len porovnáme nález o kríze zo štyridsiatych rokov s pokojnou, uvoľnenou a sebaistou analýzou vybudovaného právneho štátu a etablovanej demokracie v Účinnosti a platnosti (1995), tak dokážeme zmerať trasu a učebný proces, ktorými sme v druhej polovici 20. storočia prešli. Nakoľko bol Mannheimov odhad správny, vidíme podľa toho, ako málo demokracií sa udržalo v totalitnom svete v roku 1942. Dnes žijeme zväčša v demokraciách a tohto civilizačného výdobytku sa dostáva dvom tretinám ľudí na svete.

Historický proces učenia mal systematický vplyv na odhad stavu spoločnosti a sociológiu, ako aj na štruktúru dobrého spoločenského poriadku. Čím ďalej sa vytúžený ideál vzďaľuje spoločnosti, čím väčšia kríza a neporiadok prevláda, tým sú politické požiadavky radikálnejšie a volanie po revolúcii neutíšiteľnejše. Obrátene to znamená, že čím je spoločnosť ďalej na ceste k realizácii vlastných hodnôt a cieľov, tým by mala byť opatrnejšia v plánovaní ďalších krokov. Poistenie už dosiahnutého nesmie byť ohrozené, avšak existujúci potenciál by sa mal rozvíjať.

Chvála rutiny V prvom prípade uskutočnenia utópie ide o revolúciu, o tabulu rasa, náčrt a novostavbu. V druhom prípade je cieľom reforma, piece meal engineering, nadstavba a prestavba. V tomto vzorci od revolúcie k reforme sa odráža nový vzťah medzi spoločnosťou a sociálnymi vedami. Aby sa dalo predpovedať, aký bude chod vecí, musia návrhy vo fáze utopickej a heroickej operovať s historicko-filozofickými predpokladmi evolučno-teleologickej povahy. Dnes na to stačia evolučné argumenty, žiadna predtucha, duchovia alebo osud, ale závislosť od vývinu a investícia do etablovaného inštitučného dizajnu.

Predstavme si len náklady na stiahnutie eura, alebo zrušenie Európskej únie. Tieto odstrašujúce vízie sami osebe postačujú, aby sa nič nemenilo, aj keď nadšenie pre "európsky dom" a jeho peniaze má znateľné hranice. Aby si ľudia želali prijatie demokratického poriadku, záleží na stupni jeho etablovania, neexistencie inej alternatívy, skúsenosti s ním a jeho zažitia. "Nemôžeme mať ani chcieť niečo iné," znie kategorický imperatív pre normatívnu štruktúru našej súčasnej spoločnosti. To zaisťuje aj súlad v sociálnej dimenzii, predovšetkým keď budú vzťahy medzi spoločenskými aktérmi sociálno-štátne bezpečné. Vo vecnej dimenzii profitujeme z nazhromaždených naučených skúseností s kapitalizmom a jeho ochranárskym zbožňovaním, štátom a demokraciou. Ďalej sú to skúsenosti s citlivým riadením, s vitálnou občianskou spoločnosťou. Trh a štát je zároveň základ zohraného demokratického poriadku.

Tak ako doteraz platí veta: všetko je otvorené, všetko je náhodné, všetko je štrukturované - história, spoločnosť, budúcnosť. V tejto súvislosti si však treba spomenúť na múdry názor filozofa a sociológa Niklasa Luhmanna, ktorý vzhľadom na zavedené inštitúcie, tradície a postupy rád spieval chvály na rutinu. Akokoľvek sa zdá byť nepravdepodobné, že všetko zostane tak ako je, rovnako pravdepodobné je, že sa toho veľa nezmení. Prekvapujúca prírodná katastrofa, náhla hospodárska kríza, alebo tretia svetová vojna prirodzene všetko okamžite menia - spoločenský rámec, ako aj rámec myslenia sociálnych vied.

Princípy sociálnych vied Na začiatku 21. storočia nemá sociológia prázdne ruky. Základný konsenzus s tým, čo považuje za dôkaz dobrého spoločenského poriadku a sociálnej spravodlivosti, sa dá označiť ako pozitívum alebo negatívum. Urobme si len takú malú skúšku a predložme sociológom série normatívnych vyhlásení s prosbou o vyjadrenie postoja. Myslíte si, že ľudia sú od prírody nerovní a podľa toho by sa malo s nimi aj zaobchádzať? Ak áno, čo si myslíte o otroctve a porobe? Veríte v prevahu bielej rasy nad čiernou a naopak? Veríte, že muži sú lepší ako ženy a naopak? Veríte, že váš národ je lepší ako iné? Považujete vojnu za pokračovanie politiky, len inými prostriedkami? Túžite po diktátorovi a vodcovi, ktorý vám ukáže cestu?

Medzi obyvateľstvom sa isto nájde niekto, kto by na niektorú z týchto šiestich otázok odpovedal kladne. V nemeckej sociológii by bolo odpoveďou jediné pohoršené NIE. Nerovnosť, rasizmus, machizmus, nacionalizmus, belicizmus a fašizmus sú profesnej ideológii odporné. Ku katechizmu a vyznaniu viery odboru patrí rovnosť, multikulturalizmus, feminizmus, europeizmus, alebo kozmopolizmus, pacifizmus a demokracia - čo iné?

Vychádzajúc z týchto šiestich otázok by nemalo byť ťažké zosumarizovať do šiestich bodov základné črty sociálnych vied, ktoré sú postavené na mieri a sociálnej spravodlivosti. Kapitalizmus ako nástroj blahobytu a technologickej a ekonomickej dynamiky svetových trhov. Spravodlivá spoločnosť pracujúcich so zmysluplnými formami zamestnania a mimopracovnej činnosti. Stabilná demokracia a politická účasť v občianskej spoločnosti. Vybudovaný sociálny štát a trvalé zaistenie sociálnych istôt. Presadenie ľudských práv ako globálnej garancie "civilizačného minima" a individualizmu ako mnohorakej stratégie sebarealizácie. Stabilná ekológia a udržanie biologickej rôznorodosti Zeme.

Toto spojenie spoločnosti a sociológie je možno udivujúce a môže tu vyvstať otázka, či sa sociológovia stanú obrancami súčasnej spoločnosti, alebo technokratmi nového spoločenského poriadku. Skôr sa zdá, že sociológovia budú hrať tri role. Okrem iných síl v spoločnosti sú strážcami dedičstva kresťanstva, renesancie, osvietenstva a troch revolúcií: priemyselnej revolúcie a vznik kapitalizmu, francúzskej revolúcie a etablovania demokracie a etickej revolúcie a príchodu individualizmu.

Indikátor krízy Samozrejme, aj po 250 rokoch platí pre kapitalizmus, demokraciu a individualizmus to, čo povedal o demokracii Churchill: Je to tá najhoršia formu vládnutia, aká existuje, ale nepoznáme nič lepšie. Nie je to práve lichotivá obrana, ale s odstupom od veci s ňou možno v zásade súhlasiť. Mimochodom, spoločnosť nie je pevný krištáľ, ktorý sociológovia slepo podriaďujú panujúcemu poriadku. Skôr je to jedna rieka, takže vytvorenie a udržanie dobrej spoločnosti vhodnej na život je neprestajný proces a trvalá úloha aj pre sociológiu.

Okrem toho dávajú sociológovia ako kritici pozor na rovnováhu medzi kultúrou a spoločnosťou, hodnotami a inštitúciami, ideálom a reálnym vývinom. Toto neustále pozorovanie empirickým sociálnym bádaním enormne zvýšilo kvantitatívne vedomosti o štruktúrach a skupinách v našej spoločnosti. Keď sa priepasť medzi ideálom a realitou priveľmi rozšíri, začínajú sociológovia kritizovať a varujú pred nebezpečenstvom krízy.

Kríza je veľkou hodinou sociológie, pretože potom treba ich kreatívne schopnosti. Ako vizionári musia so svojimi novými ideami a neopotrebovanými ideálmi, konceptmi a receptami pre inštitucionálnu inováciu počkať. Toto sa netýka veľkého rámca spoločnosti, ktorý je stály. Skôr ide o inštuticionálnu prestavbu v dôsledku spoločenského zlomu, ktorý našu spoločnosť čaká na ceste do informačnej éry. Je to veľmi ťažká záležitosť, nevhodná pre grandiózne scenáre, skôr treba ísť po konkrétnych veciach a krok za krokom, ale stále a komplexne. V normatívnom ponímaní je to middle range design.

Organická solidarita Strážca, kritik, vizionár, tieto tri funkcie berieme na vedomie, ale nie všetci. Pretože aj tu platí, že sociológovia netvoria jednoliaty kolektív, kde by podľa Durkheimovho konceptu "mechanickej solidarity" všetci ťahali za jeden povraz. Skôr tu panuje "organická solidarita", závislosť jeden od druhého a deľba práce. Tu vznikajú tri rôzne chápania otázky konštrukcie dobrej spoločnosti. Po prvé je to postoj Maxa Webera a jeho požiadavka na hodnotovú neutralitu. Vedeckosť a nestrannosť sa starajú o to, že ich výsledky sú síce sociologicky relevantné, no spoločensky nie sú bezvýhradne schopné urobiť závery. A to zo strany spoločnosti provokuje periodicky sa vracajúcu výčitku o zbytočnosti sociológie, pretože sa zdanlivo nedokáže vysporiadať s otázkami doby.

Opozícia sa touto spoločenskou kritikou živí. Nevidí rozdiel medzi sociálnymi vedami a sociálnou filozofiou, robí normatívne angažovaný spoločenský výskum. Tretia kriticko-vysvetľujúca pozícia pozoruje pomocou teoreticky zavedenej empirickej analýzy pole spoločenských problémov. Toto pole pozoruje v zmysle trojfunkcie strážcu, kritika a vizionára. Znie to abstraktnejšie, ako to v skutočnosti je, pretože problémy sú konkrétne. Tento vzor nájdeme v rôznych oblastiach. Napríklad výskum miest a regiónov, keď sa skúma, aké bude mať mestské plánovanie vplyv a dôsledky na ľudí. Ďalej možno uviesť príklady zo sociálneho štátu a sociálnej analýzy, výskumu životného prostredia rodiny, zdravia a staroby atď. Skúmanej spoločnosti dokáže dodať realistický obraz o sebe samej a ten potom môže slúžiť ako základ demokraticky legitímnych a politických rozhodnutí na sociálnu reformu.

Keď sa niekomu zdá, že to dobre pozná, ten len mávne rukou a tieto body odmietne ako produkt západnej skúsenosti. Silná dynamika putovania z východu na západ a z juhu na sever sa zmenila na módny západný kultúrny relativizmus, teda na typické gesto rezignácie voči "vyčerpaniu utopickej energie" (Habermas). Plní pochýb dávajú ľudia prednosť blahobytu, demokracii, voľnosti a rešpektovaniu ľudských práv pred ostatnými režimami. Aj keď musia s veľkými obeťami a za vysokú cenu opustiť svoju domovinu. Odčarovanie hraníc a ohraničenia normatívneho modelovania môže vyústiť do prebudenia sa a sklamania. Nie je však dôvod na rezignáciu. Skôr sa zdá, že na začiatku nového storočia sa dostala stratégia Grand Designu, ako aj postmoderná stratégia normatívneho odmietania skrášľovania na slepú koľaj. Prvá stratégia je príliš utopická a príliš drahá a je pri nej vysoká pravdepodobnosť neúspechu. Druhá stratégia je príliš zdržanlivá a príliš bezkrvná. Keď vedľa seba postavíme veľké projekty a implicitné ideálne projekcie a ich vzájomné vplyvy, ukáže sa tretia cesta - middle range design, diskrétny šarm univerzálnych hodnôt, demokratických inštitúcií a individuálnych životných štýlov.

Autor (1951) je profesor sociológie na Humboldtovej univerzite v Berlíne
Z mesačníka Merkur preložil Róbert Belkovič

 

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama