Reklama
Reklama

Pevnosť Európa

Horná komora britského parlamentu nedávno rozhodla, že slovenský Róm M. H. nemôže zostať vo Veľkej Británii, pretože nemá nárok žiadať o politický azyl. Podľa tohto verdiktu ľudia nemôžu získať azyl, ak tými, kto ich prenasleduje, sú jednotlivci (napríklad skinheadi) a nie štát. Preto záväzok poskytnúť žiadateľom status utečenca je platný len v prípade, ak štát, z ktorého žiadateľ o azyl pochádza, nie je schopný alebo ochotný chrániť svojich obyvateľov. (denník Sme, 8. 7. 2000
Počet zobrazení: 1318

Horná komora britského parlamentu nedávno rozhodla, že slovenský Róm M. H. nemôže zostať vo Veľkej Británii, pretože nemá nárok žiadať o politický azyl. Podľa tohto verdiktu ľudia nemôžu získať azyl, ak tými, kto ich prenasleduje, sú jednotlivci (napríklad skinheadi) a nie štát. Preto záväzok poskytnúť žiadateľom status utečenca je platný len v prípade, ak štát, z ktorého žiadateľ o azyl pochádza, nie je schopný alebo ochotný chrániť svojich obyvateľov. (denník Sme, 8. 7. 2000)

Na rozdiel od všeobecného entuziazmu, ktoré toto rozhodnutie spôsobilo na Slovensku, nie je veľa dôvodov na oslavu. Problém spočíva v tom, že základný právny dokument upravujúci status utečenca - Konvencia OSN o právnom postavení utečenca - nijako nešpecifikuje a nerozlišuje medzi tým, či žiadateľ o azyl má mať "dobre opodstatnený strach" zo štátu a jeho inštitúcii alebo iných aktérov. Stali sme sa tak svedkami ďalšieho kroku na ceste, ktorou sa súčasný západný liberálny štát formálne zbavuje ním stanovených záväzkov.

Vyššie spomenutý verdikt je konzistentným pokračovaním bludného kruhu azylovej politiky, ktorá spočíva v slabom právnom rámci, jeho voľnej interpetácii a následnom formalizovaní praxe postavenej na voľnej interpretácii platnej legislatívy. Akoby to úplne nestačilo, dnes sa stávame svedkami bezprecedentných útokov proti samotnej podstate Konvencie OSN o právnom postavení utečenca z roku 1951 (Ženevskej konvencie). Tvrdím, že takáto skutočnosť odzrkadľuje existenciu hlbšej morálnej krízy samotného liberalizmu ako ideológie. Odzrkadľuje rozpor medzi základnými ľudskými právami, ako sú proklamované liberálnou tradíciou a reálnou politikou krajín hlásiacich sa k tejto tradícii.

Garancia práva na azyl
Článok 13 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, na základe rezolúcie Valného zhromaždenia OSN z decembra 1948 deklaruje: 1) každý má právo voľne sa pohybovať a slobodne si zvoliť bydlisko v rámci ktoréhokoľvek štátu, 2) každý má právo opustiť akúkoľvek krajinu, aj svoju vlastnú, a vrátiť sa do nej späť. Zároveň, podľa článku 14 toho istého dokumentu, "každý má právo v iných krajinách hľadať azyl pred perzekúciou...". Už ako právny dokument, Ženevská konvencia OSN o právnom postavení utenčenca z roku 1951, vo svojej preambule potvrdzuje zásadu, že "všetci ľudia môžu realizovať svoje základné práva a slobody bez diskriminácie". Podľa článku 1 Konvencie sa pojem utečenec vzťahuje na akúkoľvek osobu, ktorá "má oprávnené obavy pred prenasledovaním z dôvodov rasových, náboženských, národnostných, z dôvodov príslušnosti k určitým spoločenským vrstvám, alebo aj z dôvodov zastávania určitých politických názorov, a nie je schopná prijať alebo ... odmieta ochranu svojej vlasti". Konvencia a dodatkový Protokol týkajúci sa právneho postavenia utečencov z 31. januára 1967 tým činom garantujú právo na azyl bezpodmienečne.

Centrálny pilier liberalizmu Vyššie zmienené deklarácie a právne predpisy majú ideologické korene v liberalizme - revolučnom politickom programe z konca 18. a začiatku 19. storočia. Liberalizmus zaviedol do politického myslenia a aj do sociálnej reality princípy, ktoré by sa dali sumarizovať nasledovne: 1) politická suverenita je stelesnená nie v panovníkovi, ale v širokej pospolitosti - v občanoch, 2) politická zmena je normálna a legitímna, 3) jednotlivec a jeho slobodná vôľa predstavujú najvyššiu morálnu hodnotu. Z posledného princípu sú odvodené práva jednotlivcov v kontexte moderného konceptu, ktorý poznáme pod pojmom ľudské práva.

Paralelne s liberalizmom sa ako program hlbokej sociálnej zmeny a antitézy k večnej existencii starého režimu zrodil aj socializmus. No pokiaľ socializmus umožňuje určité ohraničenia individuálnych ľudských slobôd na ceste k dosiahnutiu beztriednej (a preto, ako postuluje, spravodlivej spoločnosti), viera v ľudské a občianske slobody je centrálnym pilierom liberalizmu. Tento druh historického liberalizmu sa v druhej polovici 20. storočia stal základnou morálnou substanciou západných parlamentných demokracií.

Ženevská konvencia Historický liberalizmus je univerzalistickou doktrínou. To okrem iného znamená, že ľudské práva majú univerzálnu platnosť a nikomu sa nemôže odoprieť naplno sa z nich tešiť a uplatňovať ich. Takáto je aj logika, ktorá v roku 1948 viedla k prijatiu Všeobecnej deklarácie ľudských práv OSN. Na rovnakých premisách sa formujú aj inštitúcie, právny systém a programové ciele moderných demokratických štátov. Vo svetle súčasnej azylovej praxe ako aj úsilia o zásadnú modifikáciu právnych noriem vzťahujúcich sa k utečencom sa zdá, že demokratický štát, jeho inštitúcie a politická agenda zrádzajú tie základné morálne idey, ktoré stáli pri ich zrode. Moderné demokracie a Európska únia ako celok nemôžu alebo (z rôznych dôvodov) nechcú napĺňať idey a sľuby, ku ktorým sa samé zaviazali. Prečo?

V čase svojho vzniku mala ženevská Konvencia dva ciele. V dôsledku hlbokej povojnovej morálnej katarzie stála za jej prijatím autentická vôľa spravodlivo vyriešiť osud po svete roztrúsených obetí nacizmu a holokaustu. Konvencia však mala slúžiť aj ako jeden z ideologických prostriedkov, ktorými západný svet bojoval proti komunistickej hrozbe prichádzajúcej z východu. Text v prvom článku vzťahuje definíciu utečenca k udalostiam, "ktoré sa stali pred 1. januárom 1951". Až po osemnástich rokoch prijatý Protokol modifikuje Konvenciu tým, že vynecháva túto formuláciu. Po páde komunizmu na konci 80. rokov sa ideologický inštrumentalizmus Konvencie stáva zbytočný. A čo viac, západný svet, obzvlášť Európa, začína čeliť novému prílivu imigrantov opúšťajúcich destabilizované a biedne krajiny. A zdá sa, že strach z vysokých politických a sociálnych nákladov spojených s prílevom cudzincov postupne menia postoj bohatého Západu a jeho politiku voči utečencom.

Nedobytná únia V poslednom desaťročí začala Európska únia systematicky realizovať v mnohých aspektoch autarkickú imigračnú politiku, ktorá už aj dostala symbolický názov "pevnosť Európa". Pokiaľ európsku azylovú politiku šestdesiatych a sedemdesiatych rokov charakterizoval "nekoordinovaný liberalizmus, osemdesiate roky a začiatok deväťdesiatych rokov môžeme nazvať obdobím harmonizovaného reštrikcionizmu" (Levi: 1999). Od roku 1990 sa utečenci postupne konfrontujú so vzrastajúcou reštriktívnou legislatívou, ktorá je iniciovaná tak na Európskej úrovni, ako aj na úrovni jednotlivých národných štátov.

Tieto politiky sú zamerané na zastrašovanie ľudí uchádzajúcich sa o azyl. Robí sa to jednak "komplikovaním vstupu alebo usídlenia, ako aj zamedzením prístupu k sociálnym právam" (Duke, Sales, Gregory: 1999). Amsterdamská zmluva, Dublinská zmluva a Schengenské dohody oslabujú, alebo - lepšie povedané - formalizujú už aj tak slabú prax medzinárodnej legislatívy súvisiacej s právnym postavením utečencov. Podľa týchto signálov sa dá predpokladať, že v dlhodobom výhľade sa v Európskej únii zavedie nepriepustná sieť rôznych regulácií pohybu osôb uchádzajúcich sa o azyl.

Akoby to nestačilo. V posledných dvoch rokoch sme sa stali svedkami otvorenej ofenzívy proti samotnej podstate ženevskej Konvencie. V roku 1998 rakúske noviny Die Presse získali informáciu o tom, že Rakúsko ako krajina predsedajúca Európskej únii chcela navrhnúť zmenu Konvencie zrušením práva politických utečencov individuálne žiadať o azyl. Rozhodnutie, či utečenec má takýto právny nárok, sa malo ponechať iba na dobrej vôli tej-ktorej krajiny. Niet sa čo čudovať, že takúto iniciatívu mnohí vnímali ako bezprecedentný útok na medzinárodnú legislatívu a základné princípy ľudských práv.

Nová legislatíva Počas minulého leta sa začal britský minister vnútra Jack Straw angažovať v kampani za zásadné úpravy v Konvencii. Tvrdí, že zákon je zastaralý a že ho preto treba postaviť na racionálnejšej báze. Minister Straw hovorí, že Konvencia obsahuje základný rozpor v tom, že síce poskytuje jednotlivcovi právo uchádzať sa o azyl, ale nezaväzuje žiadny štát túto osobu prijať. Jack Straw navrhuje novú schému, ktorá zahŕňa vypracovanie medzinárodne záväzného zoznamu tzv. bezpečných krajín, z ktorých sa utečenci akceptovať nebudú. Tie osoby, ktoré by chceli opustiť krajiny medzinárodne uznané za "vážne porušujúce ľudské práva", musia si doma alebo v susediacom štáte podať žiadosť - na jej základe by sa uchádzač mohol neskôr dostať pod medzinárodnú ochranu. Takto by exilové krajiny nemuseli financovať pobyt azylantov, pokiaľ sú títo v správnom konaní. Nová legislatíva by v podstate nahradila právo jednotlivcov žiadať o azyl právom vlády odmietnuť priznanie azylu. Ako trpký paradox znie fakt, že tí, čo by chceli opustiť krajinu, v ktorej čelia vážnym hrozbám, by boli vlastne prinútení zostať v nej naďalej.

Rozhodnutie britského najvyššieho súdu je ďalším krokom Európy k efektívnemu znižovaniu štandardu ženevskej Konvencie. Azylová politika jednotlivých západných demokratických štátov a Európskej únie ako celku, čoraz menej a menej rešpektuje ľudské práva osôb prichádzajúcich zo zóny mimo Európskej únie. Symptómom morálnej krízy je hlboké protirečenie medzi univerzalistickými sľubmi, ktoré dáva liberalizmus, a selektívnym pragmatickým správaním sa moderných parlamentných demokracií vo sfére ľudských práv.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama