Reklama
Reklama

Druhý pád Miloševiča

Juhoslovanský politik Slobodan Miloševič padol už druhý raz - prvýkrát to bolo vlani v septembri, keď utrpel prehru v prezidentských voľbách a druhý raz prehral pred Vianocami vo voľbách parlamentných. Po tom, čo v októbri prestal byť Miloševič juhoslovanským prezidentom a dovtedy opozičný demokrat Vojislav Koštunica zložil sľub s akceptáciou západných mocností, začala sa Juhoslávia zbavovať embarga
Počet zobrazení: 956

Juhoslovanský politik Slobodan Miloševič padol už druhý raz - prvýkrát to bolo vlani v septembri, keď utrpel prehru v prezidentských voľbách a druhý raz prehral pred Vianocami vo voľbách parlamentných. Po tom, čo v októbri prestal byť Miloševič juhoslovanským prezidentom a dovtedy opozičný demokrat Vojislav Koštunica zložil sľub s akceptáciou západných mocností, začala sa Juhoslávia zbavovať embarga.

Západ uvítal Koštunicu s nádejou, že ako vodca Demokratickej opozície Srbska, zloženej z heterogénnych osemnástich strán a zoskupení, zabezpečí demokratický vývoj v krajine. V západných očiach teda padol posledný socialistický štát na Balkáne a s ním aj pevný spojenec Ruska.

V decembrových voľbách získala Miloševičova Socialistická strana Srbska vyše štyrikrát menej voličských hlasov ako opoziční víťazi. Vodca socialistov tak musel prepustiť premiérske kreslo Srbska radikálnemu demokratovi Zoranovi Djindjičovi, ktorý je oproti Koštunicovi bližší západnému chápaniu demokracie. Zatiaľ čo Djindjič je školený na Západe, Koštunicovi sú bližšie srbské tradície, a tak sa neponáhľa skoncovať s Miloševičovou prítomnosťou v srbskej politike. Ten z Belehradu nezutekal a zostáva na čele socialistov, veriac, že sa bude podieľať na srbskej politike. Socialisti sú však zjavne v defenzíve a mnohí z nich prešli na Koštunicovu stranu. V krajine sa teda črtajú tri prúdy: miloševičovskí socialisti, djindjičovskí radikálni demokrati a Koštunicovi demokratickí vlastenci.

Čierna Hora a Kosovo Juhosláviu však netvorí len Srbsko, ale aj Čierna Hora, ktorá sa na prvých voľbách nezúčastnila a v druhých sa tiež len prizerala na voličov v susednej republike. V Čiernej Hore rozhodujú dve socialistické strany: jedna je vo vláde a druhá v opozícii. Opoziční socialisti boli donedávna Miloševičovými spojencami. Sú srbofili, no po septembri sa Miloševiča zriekli a spolu s Koštunicovým táborom sa chcú podieľať na vytvorení Djindjičovej federálnej vlády. Djindjič je vo vzťahu k Čiernej Hore liberálny a chápavý k snahám fundamentalistov o samostatnejší vzťah vo federácii. Čiernohorská vládna socialistická strana na čele s prezidentom Milom Djukanovičom, ktorá sa odmietla zúčastniť na septembrových voľbách, lebo ich považovala za nezákonné, predstavuje v súčasnosti perspektívnu socialistickú stranu, ktorá v protiklade k miloševičovcom nadviazala užšie styky so Západom, prevzala nemeckú marku ako druhé republikové platidlo a vlastne tak vytvára "eurokomunistický model", ktorý má teraz ambíciu etablovať sa na Balkáne. Koštunica bol v Čiernej Hore rokovať s modernými socialistami a náznaky dohody s nimi sa prejavili aj v odvolaní vysokých srbských dôstojníkov z Čiernej Hory. Tamojšia armáda dostala domáce národné velenie, čo vytvára nádej na zachovanie Juhoslávie v zreformovanejšej podobe.

Zložitejší je vzťah Srbska ku Kosovu, a to aj napriek tomu, že západ uznal Kosovo za multietnickú oblasť a za nedeliteľnú súčasť Juhoslávie. Kosovskí Albánci žijú vo víťaznej eufórii a po príchode západných vojsk a svojich utečencov sa radikálne vysporiadali s domácimi Srbmi: vyhnali alebo pobili ich, obkľúčili ich enklávy a zaútočili na južné Srbsko s albánskou menšinou. Nedávne komunálne voľby poňali ako stupeň k svojej samostatnosti a nechcú povoliť návrat Srbov do opustených obydlí. Koštunica však spoluprácou s Rusmi získava nádej, že do Kosova pošle policajtov aj armádu, a tak zabezpečí návrat Srbov i ozajstnú multietnickosť tohto územia. Bojovní Albánci sa naopak snažia prostredníctvom moslimského vierovyznania spojiť nielen s Albánskom, ale aj s moslimami v Bosne.

Koštunica na rázcestí Najťažšia dohoda bude medzi Srbmi. Nastolenie demokracie otvára mnoho slobôd politickým stranám a zoskupeniam. Koštunica sa ukazuje ako tolerantný a uvážlivý politik: neprisľúbil vydať Miloševiča ani iných na súd do Haagu a sudcovské právo si ponecháva doma v Belehrade. Rád tiež počúva, že vlaňajší zásah západných armád klasifikuje Moskva ako agresiu. Doma sa teda predstavuje ako hrdý Srb a nie prisluhovač NATO. Jeho niekdajší predchodca v prezidentskom kresle, komunista a veľký spisovateľ Dobrica Čosič ho nazýva "osvedčeným vlastencom, presvedčeným demokratom, rozumným a čestným človekom", ktorý si "zaslúži dôveru ľudu". Je to ocenenie od človeka, ktorý bol v roku 1968 tvorcom akademického memoranda vyzývajúceho na zjednotenie Srbov a v tejto ilúzii podporoval Miloševiča na ceste k moci. Teraz Čosič smúti nad srbskými prehrami a nad vlastným rozhodnutím podporovať politikov, ktorí "nedorástli svojim politickým rozumom, národnou zodpovednosťou a občianskym vedomím" na to, aby "pochopili hĺbku a smer epochálnych premien", čo nastali po zrútení berlínskeho múru. Preto dnes vkladá všetku nádej do nového prezidenta.

Samotný Koštunica sa však ocitol na rázcestí: na jednej strane je miloševičovské srbstvo, vychované na hrdinských spevoch a v pravoslávnom priateľstve s Rusmi a na strane druhej je novšie demokratické srbstvo, ktoré sa od konca 18. storočia prediera priateľstvom s Francúzmi a od minulého storočia aj s ostatnou západoeurópskou kultúrou. Slovanské bratstvo sa dnes v Srbsku kríži so západniarskym svetoobčianstvom. Ale nad tým je mocné národné povedomie, ktoré bolo vlani zranené západným bombardovaním vo chvíli, keď sa Srbi tvrdo vyrovnávali so svojími dávnymi moslimskými nepriateľmi či súpermi, ktorí chceli z Kosova vyhnať všetko srbské. Západ nepochopil dávne animozity, nevynikal znalosťami balkánskych dejín, ale vŕšil sa na zániku slovansko-socialistických zvyškov po sovietskom páde.

Ústup srbskej slávy Srbi nadto zažívali od skončenia druhej svetovej vojny až do rozpadu Juhoslávie postupný, no tvrdý ústup zo svojej protitureckej slávy a neskôr aj zo svojho administrovania balkánskych Slovanov. Tragicky prežívali odštiepenie Slovincov i Chorvátov, napokon aj miernych Macedóncov, a tak ich posledná oneskorená myšlienka bola neuznať vnútorné hranice novovznikajúcich štátov a spojiť všetkých Srbov do veľkého štátneho spoločenstva. To bola aj Miloševičova idea: padajúci socializmus spojiť s narastajúcim nacionalizmom a na tomto základe vytvoriť nový srbský štát. Tým sa len podporil nacionalizmus všetkých juhoslovanských republík a nemohol vyvolať nič iné, iba tvrdé boje. Miloševič nepochopil, že vzniknuté nacionálne protiklady možno riešiť aj umiernene, demokraticky. Preto aj nevyhnutne padol a vyvolal nielen odpor proti sebe, ale aj nové riešenia nacionálnych rozporov.

Pád Miloševiča sa neraz interpretuje ako zánik posledného socialistického vladára na Balkáne. Pritom sa neberie na vedomie, že socialistom je aj čiernohorský prezident Milo Djukanovič, ktorý chce dokázať životnosť socialistickej idey v modernej vláde. V Miloševičovom socialistickom vládnutí bol silný nacionalistický prvok autokrata, ktorý si osvojil z Titovho "národného komunizmu", a kvôli ktorému viedol "špinavú vojnu" v Bosne a vlastne aj neuznal neúspešné výsledky volieb z novembra 1996 a viedol kampane "na obranu Srbska". Miloševič ozaj nepochopil smer vývoja, ktorý však podľa Čosičových slov reprezentuje už v širšom demokratickom poňatí Koštunica.

Poučenie z dejín Konzervatívni srbskí vlastenci vidia v terajších premenách cestu "k zániku srbstva". Tento sebakritický a sebazničujúci moment myslenia zvýraznil pred 15 rokmi v známom memorande Srbskej akadémie vied a umení spomínaný Dobrica Čosič: "Čo Srbi získajú vo vojne, to strácajú v mieri". Táto myšlienka vlastnej záhuby a vzdoru proti nej sa vinie srbskými dejinami od kosovskej porážky v roku 1389. Po nej sa do 10 000 srbských šľachticov dobrovoľne vzdalo svojej viery a v Jajci prestúpilo na islam. Podobní poturčenci tvoria masu obyvateľstva tzv. slovanských moslimov, ktorí v lone islamu zabúdali na svoj národný pôvod a srbskí vlastenci ich považovali za nepriateľských Turkov.

Tragika a nádej poháňali srbské dejiny až do vytvorenia Juhoslávie. Srbi najprv trpeli a potom vládli, vyrovnávali si historické handicapy a najmä po Rankovičovom páde roku 1966 povoľovali väčšie práva jednotlivým republikám, čím si nechtiac pripravovali nacionálnu odvetu ostatných národov. Nedemokratické spôsoby vládnutia vyvolané protitureckými bojmy, spôsobovali prirodzený odpor, ktorý sa skončil rozpadom Juhoslávie. Zo srbských dejín vyplýva poučenie: Miloševičom sa končí jedna etapa srbského života - etapa národného vzdoru a pevného vládnutia a začína sa etapa Koštunicovho demokratického dialógu a novej spolupráce.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama