Cestou postupnej transformácie

KSS po 17. novembri 1989 nepriznala úplne svoju historickú porážku. Nenasledovalo jej rozpustenie, ako to urobila Poľská zjednotená robotnícka strana, Maďarská socialistická robotnícka strana, či Bulharská komunistická strana. Slovenskí reformní komunisti si zvolili zložitejšiu cestu postupnej transformácie zo strany komunistickej na sociálno-demokratickú
Počet zobrazení: 2489

KSS po 17. novembri 1989 nepriznala úplne svoju historickú porážku. Nenasledovalo jej rozpustenie, ako to urobila Poľská zjednotená robotnícka strana, Maďarská socialistická robotnícka strana, či Bulharská komunistická strana. Slovenskí reformní komunisti si zvolili zložitejšiu cestu postupnej transformácie zo strany komunistickej na sociálno-demokratickú.

S odstupom času to možno budú nezávislí historici a politológovia kritizovať, v konkrétnej historickej etape však nebolo iné východisko ako na Slovensku zachrániť ľavicovú stranu vo vtedajšej pravicovej eufórii. Nedôsledné vyrovnanie sa s minulosťou vtlačilo členom SDĽ znamienko postkomunistov, čo sa najčastejšie prejavuje v strate sebavedomia pri bránení ľavicových hodnôt, v zakríknutosti pri obhajovaní sociálnych istôt ľudí práce, neustálom samobičovaní sa, v prijímaní zodpovednosti za veci, ktoré členovia SDĽ nespôsobili a ktoré nemôžu ovplyvniť. Napokon to vyústilo do neustále sa opakujúcej očisty, výsledkom ktorej bolo znižovanie členskej základne a zužovanie okruhu sympatizantov. S týmito prejavmi postkomunizmu sa SDĽ vyrovnáva dodnes.

Moderná strana európskeho typu Už 1. zjazd (december 1991, Trenčín) zakomponoval do činnosti SDĽ určitý prvok dočasnosti, či nedokončenosti, ktorý sa prejavuje najmä v rokovaniach najvyššieho orgánu strany - zjazdu. Tie sa uskutočňovali na etapy, čo trieštilo sily. Delegáti boli v časovej tiesni, rozhodnutia sa presúvali na úzku skupinu, ktorá ich rôzne interpretovala a výsledkom bola akčná nejednota. O prijatí nového názvu - Strana demokratickej ľavice nerozhodovali delegáti zjazdu, ale členovia ústredného výboru (26. februára 1991, Bratislava). V členskej základni to zanechávalo pocit, že o závažných rozhodnutiach aj tak nerozhodujú oni, ale verchuška. Aj posledné významne rozhodnutie o platformách presunul 6. zjazd SDĽ na republikovú radu.

Na 1. zjazde sa prejavil určitý rozpor - strana sa deklarovala ako nová politická sila, no zároveň sa vyhlásila aj za stranu tých komunistov, čo síce uznali zánik komunistického hnutia, ale nechápali to ako osobnú porážku. November 1989 prijali ako šancu na novú ľavicovú politiku. Nedostatočná sebareflexia SDĽ po jej vzniku, prejavujúca sa v pocite viny členov a živená jej politickými protivníkmi, našla odraz aj v prijatom politickom programe. Podľa neho SDĽ chce iba spoluvytvárať a nie vytvárať podmienky na lepší život v spoločnosti, chce byť modernou stranou, ktorá je schopná len napomáhať riešeniu, nie riešiť najzávažnejšie problémy ľudí práce.

Až na 2. zjazde (máj 1993, Žilina) ukončila svoju zásadnú sebareflexiu prijatím dokumentov O čo sa usiluje SDĽ, Nádejná cesta ozdravenia slovenskej ekonomiky, Sociálny program SDĽ, Tézy komunálnej a regionálnej politiky a Organizačný poriadok. SDĽ sa v nich definovala ako ľavicová strana európskeho typu.

Lavírovanie v etape identifikácie Základnú úlohu, ktorú SDĽ veľmi dobre zvládla, bol jej vzťah k slovenskej štátnosti. V novovytvorenom samostatnom štátnom útvare sa identifikovala ako štátotvorná strana. Bezchybne zvládla taktiku postupného prechodu od federatívneho usporiadania pomerov k bezkonfliktnému rozdeleniu Česko-Slovenska, jednoznačne podporila prijatie Ústavy SR. Nedôsledná sebareflexia sa aj v tomto období prejavila v identifikovaní predstaviteľky ľavice s pravicovou politickou scénou. Odrážalo sa to najmä v činnosti vedenia strany, ktoré nie vždy jednoznačne vysvetľovalo svoje postupy. Túto nejednoznačnosť, nečitateľnosť a nepredvídavosť označovala verejnosť za "lavírovanie".

Nepresné vymedzenie vzťahu SDĽ k politickým spojencom a protivníkom sa odrazilo i pri hlasovaní o odvolaní Vladimíra Mečiara z postu premiéra v marci 1994 a v hodnotení účasti v koaličnej vláde Jozefa Moravčíka, čo sa odrazilo v prepade v predčasných voľbách na jeseň 1994. Vo vedení sa začalo schyľovať ku kvalitatívnym zmenám. Strana musela prehodnotiť spojencov a poučiť sa z chýb. Urobila to na 3. zjazde (február 1995, Poprad). So zmenou politiky na ňom vystúpil Ľubomír Fogaš i Milan Ftáčnik, zatiaľ však zvíťazila predstava o uplatňovaní ľavicovej politiky Petra Weissa. Veľmi poučné sú pre súčasnosť jeho slová, vyslovené po znovuzvolení na čelo strany:

"Ako prvý bod svojho programu obnovy SDĽ nemôžem dať nič iné ako obnovu solidarity, vzájomnej podpory, obnovu atmosféry žičlivosti v našej strane. Pretože možno aj pod vplyvom porážky, možno aj pod vplyvom toho, že toho už bolo priveľa, čo sme museli každodenne robiť, sme sa začali k sebe správať tak, ako sme sa pred štyrmi rokmi nesprávali. Druhou vecou, ktorú potrebujeme, je vedenie, ktoré bude mať jeden cieľ, aj keď budú možno iné názory na jeho dosiahnutie. Musíme skoncovať s tým, aby SDĽ pre nešikovnú komunikáciu jej vedúcich predstaviteľov smerom do verejnosti mala sústavne povesť rozdelenej strany."

Členovia nestrácajú pamäť Prečo v súčasnosti Weiss uvažuje inak a otvoril na 6. zjazde inštitucionalizovanie platforiem, je otázne. Hádam by sa mal riadiť svojím želaním spred piatich rokov: "Urobme to dnes večer, alebo dnes v noci tak, aby zajtra z tohto zjazdu neodchádzal nikto porazený, aby sme z tohto zjazdu odchádzali plní vôle a energie ísť dopredu a riešiť tie problémy, o ktorých sa tu dnes tak otvorene hovorilo." Nedá sa prijať vysvetlenie, že príčinou nezhôd je mediálne zlyhanie iba Jozefa Migaša, pretože už na 3. zjazde Weiss urobil zdrvujúcu sebakritiku za túto oblasť: "Ďalšia vec, ktorá nebola zatiaľ predmetom diskusie, ale kde sme ako strana profesionálne značne zlyhali, je mediálna politika. Samozrejme, náš volebný neúspech má viacero príčin. Ale málo sme analyzovali to, čo spôsobila úroveň našej komunikácie s verejnosťou prostredníctvom masovo-komunikačných prostriedkov."

Ani praktická politika nebola pred nástupom J. Migaša silnou stránkou SDĽ, pretože na popradskom zjazde ju P. Weiss sebakriticky zhodnotil: "Naša najväčšia slabina bola v praktickej politike. A jednoducho tie odborné štruktúry, ktoré sme mali k dispozícii, nie vo všetkých oblastiach boli doteraz schopné takúto politiku ponúknuť." Keďže základné smery 3. zjazdu vedenie SDĽ nenaplnilo, uskutočnila sa na 4. zjazde (apríl 1996, Nitra) personálna zmena. J. Migaš sľúbil, že vyvedie stranu z detskej nemoci. Začal presadzovať politiku dospelosti, názorovej mnohorakosti, ale zároveň akčnej jednoty s vysokým stupňom politickej osobnej a kolektívnej zodpovednosti, ktorú pomenoval samostatná ľavicová politika. Dokázal - nech sa to dnes prezentuje akokoľvek - zjednotiť rozhádané vedenie do dobre pracujúceho tímu, ktorý doviedol stranu k volebnému úspechu.

Od sociálneho dozrievania k politickej akcii SDĽ sa začala presadzovať samostatnou ľavicovou politikou. Reagovala na zmeny v územno-správnom členení dobudovaním krajských článkov svojej organizačnej výstavby, zaujala aktívnu pozíciu pri riešení vládnej krízy v júni 1996 i kritický postoj k zmareniu referenda o priamej voľbe prezidenta a vstupe SR do európskych politických a bezpečnostných štruktúr. Prehodnotenie kladov a nedostatkov samostatnej ľavicovej politiky urobila SDĽ na prvej časti 5. zjazdu (apríl 1998, Zvolen). Sociálnu zrelosť a odhodlanie k politickej akcii deklaruje vo výzve delegátov: "Máme na to, aby sme uspeli vo voľbách. Sme stranou s jasnou ľavicovou orientáciou, ktorá má dosť schopných osobností. Sme perspektívnou stranou, ktorá má veľký potenciál vo vás, členoch a sympatizantoch. 5. zjazd SDĽ je presvedčený o tom, že vaša sila sa naplno prejaví vo volebnej kampani. Výsledkom nášho spoločného úsilia nech je volebný úspech."

Tieto myšlienky sa zmaterializovali vo volebnom úspechu SDĽ. Druhá časť 5. zjazdu (október) rozhodla, že ako vládnuca strana má pretaviť svoj úspech vo voľbách do praktickej politiky. Pre delegátov zostal manévrovací priestor len na vymedzenie podmienok pre vstup do širokej koalície, pre rovnomerné rozdelenie a výber ľudí do tejto vlády tak, aby SDĽ prostredníctvom svojich ministrov naplnila čo najviac bodov vlastného volebného programu. Vývoj však ukázal, že sa túto úlohu nedarí dôsledne plniť. Delegáti sa sústredili iba na rozhodovanie o tom, či SDĽ vstúpi do vlády, menej pozornosti venovali podmienkam a výberu ľudí do vládneho kabinetu.

Nepochopenie dôležitosti úlohy správneho rozdelenia síl sa čoskoro odrazilo odchodom Roberta Fica najprv z vrcholových orgánov a neskôr i z radov strany. Členovi SDĽ, ktorý mal najväčšiu popularitu, nevedelo vedenie uspokojiť osobné ambície. Jeho odchod a vytvorenie novej pragmatickej strany prináša ľavicovým demokratom stratu okolo 7 percent sympatizantov. Žiaľ, ešte ani dnes mnohí funkcionári nechápu, že do nových volieb je Smer najsilnejšou konkurenčnou stranou a sám jej predseda jeden z najtvrdších politických protivníkov, pretože pozná silné a slabé stránky SDĽ.

Zahmlievané volebné heslo Slabou teoretickou, propagačnou a vysvetľovacou prácou s programom strany po 5. zjazde strácali ústredné orgány SDĽ kontakt s členskou základňou. Odrážalo sa to najmä v tom, že členovia nevedia rozlišovať rozdiely medzi programom strany, jej volebným programom a programovým vyhlásením vlády. Potom už vôbec nechápu praktické kroky svojich predstaviteľov vo vláde a vo vedení SDĽ. Volebné heslo Lepší život pre čestného a pracovitého človeka sa postupne zahmlieva.

Spochybňovanie samostatnej ľavicovej politiky niektorými vrcholovými funkcionármi SDĽ vedie k opätovnej strate suverenity, robí z nej "priskočstranu", ktorá sa ako ľavicový subjekt na politike vládnej koalícii nielen podieľa, ale dokonca zdôvodňuje jej pravicové kroky. Členovia sú značne dezorientovaní, nechápu rozdiel medzi J. Migašom - predsedom NR SR a J. Migašom - šéfom SDĽ. Najviac to pociťuje Brigita Schmögnerová, ktorej nezávideniahodné postavenie ministerky financií nedokázala nielen SDĽ, ale ani ona sama obrániť. Ťažko sa obhajuje jej vysoká odbornosť, pretože ako ľavicová politička zlyháva. Ani podceňovanie členskej základne Pavlom Kanisom v otázke referenda pri rozhodovaní o vstupe do NATO neprispelo k jeho popularite.

Predstavitelia SDĽ vystupujú v médiách nejednotne, chaoticky a, čo je najhoršie, útočia proti sebe. Vytvára sa tak dojem, že ide o stranu zahľadenú iba do seba. Jej lídri potom strácajú popularitu nielen medzi občanmi, ale aj medzi jej členmi. Ide však o oprávnenú kritiku ústredia, krajských a okresných výborov a tiež poslaneckých zborov a štátnych predstaviteľov za SDĽ na všetkých úrovniach za slabú mediálnu politiku. Ako jediná strana v koalícii nedokáže pozitívne prezentovať úspechy vládnej koalície, teda v konečnom dôsledku svoje vlastné úspechy. Netreba sa preto čudovať poklesu jej preferencií.

Šiesty zjazd v roku 2000 v Košiciach mal kriticky zhodnotiť pôsobenie SDĽ vo vládnej koalícii. Toto očakávanie sa z objektívnych príčin v plnej miere nenaplnilo. Už rozhodnutie republikovej rady rozdeliť rokovanie na dve časti a oddeliť tak riešenie personálnych otázok od obsahových vrátilo stranu pred jej 4. zjazd. To vytvorilo objektívnu situáciu pre príštipkárenie, nekoncepčnosť a prijatie nedôsledných záverov. Za kladný výsledok prvej časti 6. zjazdu (júl) sa dá považovať potvrdenie samostatnej ľavicovej politiky, rozhodnutie zostať vo vládnej koalícii, no s jednoznačne zmeneným štýlom vládnutia, odsunutie rozhodnutia o názorových platformách až po dôkladnej vnútrostraníckej diskusii i prijatie základných priorít na roky 2001 a 2002.

Začiatok vnútrostraníckej diskusie Vývoj po 6. zjazde malo charakterizovať rozvinutie teoreticky fundovanej a dôkladne pripravenej diskusie o tézach nového programu SDĽ a návrhu na vytváranie názorových platforiem. Aj v súčasnosti sa potvrdzuje, že vplyvom materských znamienok predošlého obdobia sa zatiaľ nedarí realizovať závery zjazdu, ktoré sa skresľujú, a to nielen v základných organizáciách, na úrovni okresov a krajov, ale i v ústredí. Potvrdzuje to urýchlenie vnútrostraníckej diskusie aj za cenu porušenia uznesenia 6. zjazdu a vlastných smerníc. Organizačne sa tak vytvorila možnosť vzniku chýb - jednej, vyplývajúcej zo stotožnenia vzniku názorovej platformy s jej inštitucionalizovaním, a druhej,vyplývajúcej z nesprávneho chápania demokracie v strane. Takýto prístup akoby rozdelil SDĽ na demokratov, ktorí sú za vznik názorových platforiem, a na dogmatikov, ktorí sú proti. Diskusia sa tak mení na neľútostný boj, ktorý sa dal bezbolestne vyriešiť podľa platného organizačného poriadku. Ten totiž umožňuje nielen vznik názorovej platformy, ale aj jej inštitucionalizáciu s právomocami profesného klubu. Ak sú kluby zaregistrované vo viac ako tretine okresov, vyšší orgán vytvorí ich radu.

Diskusia o novom programe a platformách rieši tiež úlohu ako posilniť ľavicové postavenie strany v politickom systéme. Plniť túto úlohu sa zatiaľ nedarí preto, lebo vrcholoví funkcionári, ministri, poslanci, pracovníci ministerstiev a štátnych podnikov nominovaní SDĽ si neuvedomujú, že sú hlavní tvorcovia verejnej mienky o strane. Predstaviteľ SDĽ, ktorý na seba prevezme povinnosť vysloviť sa za určitú oblasť v mienkotvornom médiu, berie na seba aj zodpovednosť za výsledok tohto vystúpenia. Ak nevie o probléme konkrétne hovoriť, čím by pokazil strane imidž, nech radšej nevystupuje. Na to sú predsa platení hovorcovia. Mediálnym pascám sa môžu úspešne vyhnúť nielen ministri, ale aj mladí podpredsedovia SDĽ, ak si budú všímať a analyzovať vystúpenia imidžových kozákov Ľ. Fogaša, M. Ftáčnika či P. Weissa.

Do vrcholných straníckych, štátnych a verejných funkcií nestačí len vyberať najlepších odborníkov v danej oblasti, ale treba neustále pracovať na ich prerode v kvalitných ľavicových politikov. Boj s korupciou sa v žiadnom prípade nesmie zamieňať s klientelizmom a už vôbec nie s politickým lobizmom. Preto treba každému kandidátovi SDĽ na vrcholovú stranícku, štátnu či verejnú funkciu presne vymedziť hranice, ich porušenie trestať odvolaním. Na splnenie týchto úloh si musí strana vytvoriť a neustále obnovovať databanku schopných členov a sympatizantov. Ich liahňou by sa mali stať rady praktickej politiky, ktoré by sa mali zmeniť na tieňové ministerstvá. Jednotlivé rady sa musia stať legálne inštitucionalizované názorové platformy, ktoré posunú kvalitu práce SDĽ na vyššiu úroveň.

Autor (1952) je sociológ na Vojenskej akadémii v Liptovskom Mikuláši

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984