Aj kyjaky sa menia
V čase bombardovania Juhoslávie lietadlami NATO v apríli 1999 zverejnila organizácia Amnesty International (AI) na internete správu, v ktorej upozornila na následky, ktoré môže mať pre ľudské zdravie a životné prostredie krajiny používanie striel s ochudobneným uránom. Komisia OSN pre ľudské práva ostatne už v roku 1997 žiadala zákaz takýchto striel, ktoré napriek tomu zostali vo výzbroji amerických lietadiel.
Dnes má túto muníciu vo svojej výzbroji minimálne sedemnásť krajín. Vyskúšaná bola údajne už vo Vietname, neskôr v Iraku, potom v Kosove a ak svetová verejná mienka jednoznačne neodsúdi zľahčovanie následkov, ktoré použitie ochudobneného uránu na strelách zanecháva, výpočet zasiahnutých území a zničených ľudských životov bude pokračovať.
Podľa už spomínanej správy AI testovala americká armáda ochudobnený urán v rokoch 1980 až 1990 asi osemkrát (okrem iného aj vo Francúzsku) a vo väčšine testovacích miest zaznamenali monitory prekročenie povolených radiačných limitov. Napríklad továreň na výrobu prierazníkov do bômb z ochudobneného uránu v americkom meste Albany musela byť dokonca uzavretá, lebo častice uránu zaregistrovali až 42 kilometrov od nej a hrozila postupná kontaminácia väčšiny územia štátu New York, kde sa mesto Albany nachádza. Rádioaktivita je síce v ochudobnenom uráne polovičná oproti uránu prírodnému, no po roztrieštení prierazníkov po explózii sa dostáva do vody a do potravy, ukladá sa v živom tkanive a môže vyvolať rakovinu.
Dve muchy jednou ranou Komisia OSN pre ľudské práva v roku 1997 jednoznačne označila strely s ochudobneným uránom za zbraň hromadného ničenia. Použitý materiál zanecháva u postihnutých osôb viacgeneračné následky, no najsilnejšie sa tieto následky prejavujú u priamo postihnutých osôb. Zálivový syndróm (rozšírený u viacerých vojakov bojujúcich vo vojne proti Iraku) sa prejavuje stratou pamäti, únavou, kožnými ťažkosťami, bolesťami hlavy, krvácaním ďasien, stratou vlasov, ochrnutím obličaja. To všetko nápadne pripomína chorobu z ožiarenia. Podobné príznaky zaznamenávajú aj u niektorých vojakov, ktorý sa zúčastnili zásahu v Juhoslávii. Po bombardovaní tejto krajiny dokázateľne vzrástli hodnoty rádioaktívneho žiarenia na viacerých miestach niekoľkonásobne.
Z Iraku i Juhoslávie si prosto americkí generáli spravili vojenské laboratórium, pričom pokusnými myšami boli aj ich vlastní vojaci. Za všetkým opäť stojí biznis. Do roku 1979 bol ochudobnený urán považovaný za jadrový odpad. V Spojených štátoch ho mali nadbytok nielen z jadrových reaktorov, no tiež z likvidovaných jadrových zbraní. Zdanlivo spásonosná myšlienka typu "dve muchy jednou ranou" skrsla vo vojenských mozgoch po zistení, že ochudobnený urán má lepšie vlastnosti ako zliatiny wolfrámu, z ktorých sa vyrábajú panciere tankov. Ekologicky chvályhodná, no v tomto prípade aj z morálneho hľadiska absurdne zvrátená myšlienka recyklácie odpadu sa začala realizovať. Podľa očakávania sa ukázalo, že ochudobnený urán je síce výrazne lacnejší ako špeciálne vyrábané zliatiny, no v konečnom dôsledku za jeho použitie (či skôr zneužitie) zaplatí ľudstvo - a špeciálne viacerí jednotlivci a ich rodiny - oveľa viac.
Nedôvera a poistky zostali V Spojených štátoch (v bývalom Sovietskom zväze by sa však zrejme tiež našli podobné príklady) bežne v minulosti hazardovali s ľudskými životmi pri narábaní s rádioaktívnymi materiálmi. Na prelome 40. a 50. rokov napríklad americká vláda zadala kontrakty stovkám firiem na spracovanie rádioaktívnych materiálov v rámci zbrojného programu, pričom zatajila tisíckam robotníkov riziká ožiarenia. Podľa denníka USA Today boli robotníci vystavení radiácii prevyšujúcej až stonásobne aj vtedajšie (oproti dnešku pomerne benevolentné) normy. A hoci tajné štúdie opakovane upozorňovali na - mierne povedané - zdravotnú závadnosť práce s rádioaktívnym materiálom, v čase bezohľadných jadrových pretekov stála ochrana zdravia a životov vlastných občanov až na druhom mieste. Rozhodujúca bola strategická prevaha.
Hoci bipolárny svet po páde železnej opony oficiálne zanikol a takisto oficiálne sa podpismi odzbrojovacích zmlúv končí aj vojenské zápolenie, nedôvera a "poistky" pre prípad nových konfliktov zostávajú. Aj kyjaky sa menia. Rádioaktívny urán nezabíja hlučným "hirošimským" spôsobom, ale nenápadnejšie, no rozhodne nie humánnejšie. Terény vybraných krajín sa neustále stávajú vojenskými laboratóriami a najčastejšie na to doplatia prostí vojaci a civili. Je síce možné, že dnešné ochorenia na leukémiu u vojakov pôsobiacich predtým v Kosove má na svedomí kombinácia účinkovania v prostredí plnom ťažkých kovov (nielen ochudobneného uránu) a stresových situácií, ako sa to najnovšie tvrdí, no v žiadnom prípade to neznižuje obavy z rádioaktívneho ohrozenia a z toho, čo nám ešte vojenskí stratégovia prichystajú.
