Riziko chemickej toxicity
Urán je najťažším prírodným prvkom a jediným bezprostredne využiteľným prírodným materiálom na výrobu jadrového paliva. Skladá sa z atómov chemicky totožného, ale jadrovo odlišného druhu, "izotopov" uránu-238 a uránu-235, ktoré sa líšia obsahom stavebných elementárnych častíc atómového jadra, neutrónov. Iba urán-235 má pritom tú jedinečnú vlastnosť, že sa môže pri pohltení pomalých neutrónov štiepiť s uvoľnením veľkého množstva energie, či už vo forme výbuchu alebo riadenej reťazovej reakcie.
V súčasnosti však urán púta pozornosť svetovej verejnosti svojim vojenským použitím v konvenčných zbraniach a jeho následkami na Balkáne.
Prírodný urán obsahuje len 0,7 percenta energeticky výnimočného izotopu uránu 235. Pre jadrové zbrane, ale aj pre jadrové reaktory sa prírodný urán v technicky a ekonomicky náročných procesoch obohacuje touto vzácnou zložkou. Pre ilustráciu, závody v USA na difúzne obohacovanie uránu, potrebného na vývoj atómovej bomby v II. svetovej vojne, mali spotrebu elektrickej energie porovnateľnú s predvojnovou výrobou celého Francúzska. Ako odpad tohto procesu vzniká urán ochudobnený o izotop 235, jednoducho "ochudobnený urán", s obsahom uránu-235 zníženého niekoľkokrát oproti prírodnému (zníženie obsahu do 0,2 percenta uránu-235 sa dá považovať za ekonomicky prijateľnú hranicu využitia prírodného uránu).
Ťažší ako olovo Ochudobňovanie uránu izotopom 235 prebieha aj pri jeho spaľovaní v jadrových reaktoroch. Ak je ich palivom prírodný urán (taký typ reaktoru mala aj naša prvá atómová elektráreň A-1), vyhorený urán má tiež nižší obsah uránu-235, ako je prírodný. Výnimočne, v prírodných geologických podmienkach došlo k značnému vyhoreniu uránu-235 aj v známom africkom uránovom ložisku v Oklo. Urán z vyhoreného paliva jadrových reaktorov môže obsahovať vysoké množstvo rádioaktívnych prímesí. Pri dobrej rafinácii však rádioaktivita prímesí nepresahuje 30-40 percent aktivity samotného uránu-238. Pri obohacovaní uránu v plynových odstredivkách má tak obohatený, ako aj ochudobnený urán minimálnu rádioaktivitu. Rádioaktivita ochudobneného uránu dosahuje len asi 60 percent aktivity prírodného uránu.
Ochudobnený ani vyhorený urán nie sú bezprostredne zaujímavé z hľadiska energetického (aj keď teoreticky môžu slúžiť ako surovina na získavanie druhotného paliva, plutónia) a ich cena je neporovnateľne menšia, ako obohateného uránu. Kovový urán vyrobený z ochudobneného uránu má však všetky fyzikálno-chemické vlastnosti prírodného uránu. Pritom je známe, že kovový urán je 1,6-krát hustejší ("ťažší") ako olovo. Vysoká hustota uránu sa zdanlivo paradoxne využíva pri výrobe relatívne najtenších a teda dobre manipulovateľných obalov a štítov na ochranu pred intenzívnymi rádioaktívnymi žiaričmi, keď vlastná rádioaktivita ochudobneného uránu je zanedbateľná. Pre podobné vlastnosti sa ochudobnený urán používa v sendvičoch ochranného pancieru tankov, napr. ťažkého amerického tanku typu Abrams.
Cenený pre prieraznosť Ochudobnený urán svojimi vlastnosťami očividne zaujal aj výrobcov nábojov, ktoré majú mať vysokú prieraznú schopnosť. Uránové strely pri náraze realizujú tak svoju vysokú kinetickú energiu ako aj samozápal kovového uránu na prieraz a prepálenie najmä kovových pancierov. Pritom sa uránové jadro strely rozptýli do okolia výbuchu v podobe jemných čiastočiek. Pri vojenskom zásahu NATO v Juhoslávii sa takto rozptýlilo okolo 10 ton ochudobneného uránu. Existujúce rádioaktívne zamorenie v okolí výbuchov je očividne prístupné terénnemu meraniu. Britské ministerstvo obrany preto napríklad odporúča novinárom a iným civilným osobám vyhýbať sa týmto miestam v Kosove.
Podľa skúseností Ministerstva obrany Spojených štátov z vojny v Zálive, ku vážnejšej vnútornej kontaminácii došlo u niekoľkých desiatok vojakov, ktorí preverovali iracké tanky zničené DU strelami (depletion uran = ochudobnený urán), na základe čoho vypracovalo v rokoch 1997-98 nové cvičebné poriadky. Jednako, dávka vyhodnotená pre najhorší scenár rozbitia panciera z ochudobneného uránu strelou z ochudobneného uránu sa hodnotí ako štvornásobok priemernej ročnej dávky žiarenia občanov USA (pre profesionálnych pracovníkov s ionizujúcim žiarením je prípustná dávka dvadsaťnásobná).
V prírode všadeprítomný Rozptýlený urán sa v značnej časti môže prenášať prachovými časticami a rozpúšťať v hydrosfére. Urán vo svojich najbežnejších chemických formách je všeobecne veľmi "pohyblivým" prvkom, ktorý je v prírode všadeprítomný v nepatrných koncentráciách. Jeho prírodná koncentrácia v pitnej vode sa pohybuje okolo 1 ppb (jeden mikrogram uránu v litri vody) a národné hygienické normy či medzinárodné odporúčania dávajú prípustnú hranicu na 2-30 ppb. Trvalo tolerovateľná koncentrácia uránu vo vzduchu sa uvažuje na úrovni 0,07 až 1 mikrogramu na meter kubický. Teoreticky teda jeden rozptýlený DU náboj môže zamoriť jeden až desať kubických kilometrov atmosféry. Vdychované čiastočky kontaminovaného prachu a oxidov uránu sa môžu zadržiavať v pľúcach a pri dlhodobom pôsobení prispievať ku vzniku rakoviny pľúc. Chemická toxicita uránu je obdobná ako u iných ťažkých kovov, napríklad olova, a prejavuje sa jeho záchytom v obličkách, ktoré stačia u dospelého človeka bez významnejšieho rizika vylúčiť len asi 50 mikrogramov uránu denne.
Je jednoducho ťažké porovnávať a hodnotiť fyzikálne účinky a chemickú toxicitu uránu, pretože tá závisí od foriem jeho uskladňovania a stabilizácie vybuchnutých nábojov v životnom prostredí, ako aj spôsobu kontaktu obsluhy a obyvateľstva s nimi. Prikláňam sa k názoru, že riziko z chemickej toxicity rozptýleného uránu prevažuje nad rizikami z jeho radiácie a teda hlavné riziká vznikajú v mieste vybuchnutých nábojov.
Relatívne nízka rádioaktivita Rádioaktivita ochudobneného uránu je relatívne nízka, aj keď čísla sa zdajú vysoké. V jednom kilograme uránu-238 (čo sú zhruba 3 uránové strely ráže 30 mm) dochádza za sekundu k rozpadu 12,3 miliónov atómov uránu-238. Vo vzdialenosti jedného metra od takéhoto zdroja dosahuje intenzita žiarenia asi 0,7 nSv (nanosievertov) za sekundu a pri zotrvaní v tejto vzdialenosti počas jedného mesiaca je dávka žiarenia asi taká, ako je jej európsky priemer od prírodných zdrojov žiarenia za celý rok. Ministerstvo obrany Spojených štátov (Department of Defense Depleted Uranium Environmental Exposure Report, 4 August 1998) uviedlo, že pri priamom dotyku s DE muníciou ráže 120, 105 alebo 30 mm by sa dosiahla dávka 0,5 Sv (prípustná pre kožu alebo končatiny) až za čas 250 hodín.
Účinky rádioaktívneho žiarenia ochudobneného uránu patria do kategórie takzvaných stochastických, náhodných javov, keď sa nedá zistiť bezprostredná súvislosť medzi nízkou dávkou ožiarenia a poškodením konkrétneho organizmu. Nájdenie príčinnej súvislosti pritom zťažuje fakt, ale k tomu sa môžu vyjadriť skôr onkológovia, že latentný čas, ktorý uplynie od účinku žiarenia po prejav choroby, sa u leukémie môže pohybovať okolo 10 až 15 rokov. Výskyt rakoviny sa dá všeobecne vyhodnotiť len na základe pozorovania veľkých, dobre špecifikovaných súborov ľudí, napríklad fajčiarov. V prípade stochastických, rakovinotvorných účinkov žiarenia pochádzajú údaje o ich veľkosti najmä zo sledovania tých, ktorí prežili atómové výbuchy v Hirošime a Nagasaki, ale aj baníkov z uránových baní, či obyvateľstva z okolia havarovanej Černobyľskej elektrárne. Takto epidemiologicky sa zistilo, že pravdepodobnosť výskytu leukémie je 1,2-2 prípady na kolektívnu dávku 1 Sv (sievertu) za rok. Pre uvedený príklad mesačného pobytu v jednometrovej blízkosti ku kilogramovému množstvu uránu-238 je vyvolaná pravdepodobnosť ochorenia na leukémiu asi 1: 3 000 000 (jedna ku trom miliónom) a pri obklopení tonovým množstvom uránu-238 v rovnakej vzdialenosti a za rovnaký čas by riziko dosiahlo jedna ku tritisíc.
Škodlivé rozptylovanie uránu Z psychologického hľadiska je však absolútne pochopiteľné, že každý chorý človek hľadá bezprostrednú príčinnú súvislosť s najrozličnejšími životnými faktormi a individuálne presvedčenie postihnutého v tomto smere sa dá len veľmi ťažko ovplyvniť racionálnou argumentáciou. Akokoľvek názorná štatistika na uvažovanie jedinca jednoducho nepôsobí, presne tak, ako nepôsobí na gamblera, ktorý žije vidinou miliónovej výhry. Nemožno preto zazlievať veteránom vojnových konfliktov ich prirodzenú reakciu. Medializácii "balkánskeho", či predtým "zálivového" syndrómu však nechýba, podobne ako viacerým podobným kauzám, istý nádych či už mystických senzácií, alebo komerčnosti.
Nikoho asi netreba presviedčať, že rozptylovanie uránu v životnom prostredí neprispieva k zdraviu predovšetkým obyvateľov, ktorí žijú na dotknutom území. Ťažko sa dá účelovo ospravedlniť vo svete, kde sa vyvíja veľké úsilie, aby sa používal bezolovnatý benzín. Je však vysoko nepravdepodobné, aby sa vyskytlo v relatívne krátkom čase hneď niekoľko prípadov leukémie ako dôsledok kontaktu personálu s nepoškodenou muníciou na báze takého ochudobneného uránu, ktorý je prakticky čistým uránom-238 (a nebol by napríklad akýmsi veľmi zle rafinovaným uránom z recyklácie vyhoreného jadrového paliva). Na nájdenie jednoznačnej príčinnej súvislosti súčasné poznatky a informácie rozhodne nemôžu postačovať, pričom pri systémovom hodnotení sa dozaista nedajú zanedbať ani úniky a vznik kancerogénnych látok pri bombardovaní juhoslovanských rafinérií, elektrických rozvodní a chemických závodov. Súčasná intenzívna diskusia tak môže smutne pripomínať debatu o tom, či obeti rozbili hlavu prázdnym alebo plným pollitrom a či sa pritom bitkár neoblial.
Autor (1937) je profesor na Prírodovedeckej fakulte UK
