Pennsylvánske zápisky (2)
O kultoch a kultúrnosti
Na Slovensku som sa z ktorejsi rozhlasovej stanice dopočul o americkom kulte pitia kávy. Tešil som sa, že o mesiac pôjdem do Ameriky a zakúsim kult pitia kávy na vlastnej koži. Zaspomínal som si na kult privítania hosťa v stepnej jurte v Mongolsku. Otec rodiny ma prijal hlbokým úklonom, hneď nalial do porcelánovej misky alkohol. Držal ju v ľavej ruke, konček prstenníka pravej zvlhčil alkoholom a symbolicky rozprskol zopár kvapiek na štyri svetové strany, aby pozdravil Zem.
Káva je v Amerike naozaj obľúbená. Na chodbách väčšiny úradov sú variče s čiernym mokom pre zamestnancov. Pred každým supermarketom, na frekventovaných uliciach a pred štadiónmi stoja automaty. Mnohé McDonaldy idú v ústrety záujemcom tak, že autom zastanete pri jednom okienku, zaplatíte pár centov, pri ďalšom okienku dostanete do ruky plastikový pohár s teplou kávou, položíte si ju do stojana pod prístrojovou doskou a vyrazíte rovno na diaľnicu.
Pri takejto konzumácii kávy nemožno hovoriť o kulte, ale skôr o uponáhľanosti pitia tohto čierneho moku. V USA si treba radšej všimnúť kult všeobecnej čistoty a hygieny. Na diaľniciach, v rekreačných zariadeniach pri jazerách a riekach stoja fungujúce hygienické zariadenia. Na dverách každého sa uvádza, že službukonajúci pracovník musí každú pol hodinu zariadenie skontrolovať, doplniť toaletný papier a saponáty na umytie rúk. Neviem si predstaviť, že by v Amerike pred WC zhrbená dôchodkyňa vyberala poplatok. Úroveň hygieny v tejto oblasti na Slovensku je našou národnou hanbou. Kým si to neuvedomíme, kultúrne národy nás medzi seba nepríjmu. Vyprázdnenie si mechúra mimo WC sa v USA pokutuje 200 dolármi.
V Amerike ma upútal aj kult striedmosti. Na rekreačných priestranstvách som si všimol upozornenie: Zákaz pitia alkoholických nápojov! Plechovičky piva si výletníci prinesú, počastujú sa aj alkoholom, ale našské partie, pri ktorých sa vypije viac pálenky, ako zje gulášu, v Amerike nie sú v móde. Nie že by sa tu nepilo, pije sa, žijú tu aj alkoholici, no predaj alkoholu je pod prísnou kontrolou štátu. Dostať ho len v špecializovaných obchodoch.
S 28-ročnou dámou som bol v predajni alkoholu kúpiť fľašu vína. Dáme som dal peniaze, aby zaplatila. Pokladník od nej pýtal preukaz totožnosti, aby sa presvedčil, že už mala 21 rokov. Večer sme boli spolu v reštaurácii. Po chutnom stejku som objednal dva poháre piva. Dáma nemala pri sebe identifikačnú kartu. Mne čašník priniesol pivo, jej minerálku. Niežeby Američania boli svätci. Aj tu prichytia podguráženého šoféra. Ak povie, že pil v reštaurácii, čašník je spoluvinníkom. Ak si šofér nájde šikovného advokáta, zodpovednosť v prípade havárie padne i na plecia čašníka. Nedajboh, aby prichytili šoférovať podnapitého, ktorý nezavŕšil 21 rokov. Polícia vypátra, kto ho počastoval a toho poženie pred súd.
Treba spomenúť i kult domácich zvierat. V špeciálnych oddeleniach supermarketov nájdete bohatý výber postielok pre mačky a psov, mašličky, svetríky, papučky na labky do dažďa a zimy, penivé saponáty do kúpeľa, voňavky, mastičky a púdre, potraviny v rozličnej úprave a všakovaké maškrty pre štvornohých miláčikov. Za všetky potreby pre dobrý a pohodlný život svojich domácich obľúbencov Američania za to zaplatia každý rok približne desať miliárd dolárov. K tomu treba prirátať výdavky za veterinárnu starostlivosť. Veterinárne strediská núkajú gastrofibroskopiu, sonografiu, rektoskopiu, elektrokardiografiu, röntgenové vyšetrenia, operácie, injekcie na hormonálnu sterilizáciu alebo podporu potencie kocúrov a psov.
Američania sa strachujú, aby sa im ich miláčikovia netúlali, preto na nich vymysleli neviditeľný plot. Spočíva v drôte zakopanom v zemi a v obojku na šiji psa. V drôte prúdi elektrina a keď sa chlpáč k nemu priblíži, obojok zachytí elektrický prúd a tak ho zatrasie, že sa vráti a dobre si zapamätá, kam nesmie.
Pán Lee mal buldoga zbastardeného s pudlom. Lee bol rozvedený, na dôchodku si užíval staroby a Dudyho mal za spoľahlivého spoločníka. V susedstve bývala šesťdesiatnička Beth. Hrdila sa čistokrvnou dogou Bety, ktorá vyhrala miestnu kynologickú súťaž krásy a jej fotografia sa stala ozdobou kynologických časopisov. Básnici píšu, že láska hory prenáša, ale nik ešte nenapísal, že psia láska premáha aj elektrický plot. V Bety sa ozvala prirodzená túžba zanechať po sebe potomstvo. Dudy to zaňuchal a len tak ihral nozdrami spoza neviditeľného elektrického plota. Pani Beth si bola istá, že plot i obojok fungujú spoľahlivo, preto fenku pustila na dvor. Dudy sa priblížil k plotu, zatriaslo ním, no nedbal a akoby omráčený sa ocitol za plotom. Bety urobila to isté. Na neutrálnom území precitli. Dudy mal prikrátke nohy, ale majestátna Bety sa mu prikrčila.
Keď ich Beth zbadala, myslela si, že ju pochytí zrádnik. Nazlostená zatelefonovala susedovi, či nevidí, čo sa robí, prečo si toho bastarda nestriehne. Ona to vraj neprežije, ak Bety bude mať zbastardené psíčatá. Kričala na Leeho, aby psa odlákal cukríkom. Napokon mu vynadala, že je nezodpovedný ako jeho Dudy. Prišlo jej na um, že psy majú asi slabé obojky, treba im založiť po dva a bude pokoj. Vzala rezervné obojky a hnala sa s nimi na neutrálny priestor. Presvedčila sa, že fungujú spoľahlivo: pri neviditeľnom plote sa žene zaiskrilo v očiach a šmarilo ju o zem. Keď sa po hodnej chvíli pozviechala, Bety s Dudym si práve skončili svoje.
Pán Lee elektrický plot vypol. Dudy si cupkal domov a rozvášnená Bety za ním, darmo ju jej pani vábila domov. Keď sa Lee schuti vyrehotal na tom, ako suseda vystrájala, sučku zaviedol k panej. Chcel sa s Beth udobriť, nepatrí sa nažívať s osamelou susedou v hneve. Tá ocenila jeho veľkodušnosť a chcela mu ponúknuť čaj, ale náhle sa jej pokazil varič. Lee vzal elektrický spotrebič domov, že jej ho opraví. V nasledujúci deň jej ho zaniesol. Posedeli si pri čaji a prebehlo medzi nimi čosi neodolateľné ako medzi Dudym a Bety. Keď sa jej Lee spýtal, či by sa dala odvábiť cukríkom, náruživo odvetila: "Nie." A prudko ho objala.
Aj psychológovi psychológa Vyrastal som v dedine a na gazdovských dvoroch mali ľudia práve toľko rozumu, koľko potrebovali. Dušu mi sýtili slová z kancľa a prirodzená hudba zmesi spevu vtákov, žblnkotu rieky a hvizdotu vetra. O psychológovi som jakživ nepočul. Musel som počúvať rady svojej mamy a keď som k nim ohluchol, sluch mi vylepšil otcov remeň.
Ani v stepiach Ázie som nestretol psychológa. Niežeby ho nebolo treba, ale jeho potrebu nik nepociťoval. Poznal som kmeň, kde otec spával s dcérou a pre dcéru to nebola trauma, lebo aj jej matka spávala s otcom, jej dcéra bude spávať s jej mužom a svojím otcom. Za hrebeňom vrchov incest trestali.
V konzumnej spoločnosti nastal boom psychologizácie. Za vzorku úspešnosti vystavujeme hmotné bohatstvo. Mnohí ho z rozličných príčin nedosiahnu a aj pri najúpornejšom pechorení získajú len pocit menejcennosti a neúspešnosti, spojenej s psychickou traumou. Ako lekár som mal dočinenia s deťmi, ktoré rodičia odstrkovali a bili. Keď sa u nich prejavila nespavosť, nervozita a neskôr aj neúspechy v škole, rodičia sa dožadovali vyšetrenia u psychológa. Alkoholik si mláti ženu ako žito a keď sa ona vzoprie, lebo nevládze žiť v ponížení, manžel žiada lekára, aby ju poslal na psychiatriu. Deti odvrhnú starých chorých rodičov, prevláčajú ich z nemocnice do nemocnice a keď vidia, že sú z toho smutní, žiadajú o pomoc psychológa. Nemám averziu voči psychológom, som iba za to, aby psychológovia uplatňovali svoje umenie na tom, kto je pôvodcom psychického rozpoloženia iných a treba mu odborne upratať psychiku.
V Amerike je taká nízka nezamestnanosť, až prakticky nejestvuje, ale za robotou treba dakedy ďaleko chodiť. O tom, že v práci treba robiť, sa nediskutuje asi ako o tom, že keď sa chcete najesť, musíte otvoriť ústa. Postaviť vo fabrike k sústruhu fľašu s rumom a horčičiak, to je ako nahý behať v chráme. V robote každý robí, po robote si môže robiť, čo sa mu páči. Čas na koníčky býva krátky, lebo cesta v USA do zamestnania trvá neraz hodinu i dve autom. A to je nápor na psychiku najmä v štátoch pri brehoch Atlantiku a Pacifiku a v okolí veľkých miest. Na diaľniciach hučia desiatky tisíc áut, vznikajú zápchy a celé minúty sa pohybujete z kroka na krok. Šoféri na seba vytrubujú, udierajú si po čele...
Keď sa stretnú dvaja Mongoli, pozhovárajú sa o koňoch, povypytujú sa na rodinu a priateľov, zaželajú si pevné zdravie a šťavnatú pašu pre svoje stáda, bičíkom popchnú koňa a idú šírou stepou ďalej. Keď sa v etiópskom Harare stretli dvaja Amharčania, podali si ruky, objali sa a opakovane dotkli lícami. Po takomto krátkom obrade sa striedavo spytujú jeden druhého na otca, matku, deti, priateľov, ak niekto ochorel, želajú mu skoré uzdravenie, ak sa ktosi pobral do záhrobia, zaželajú mu sladké spočinutie v zemi a povzdychnú za spásu jeho duše. Hovoria o ľuďoch a ich osudoch, nie o veciach. Keď sa stretnú dvaja Američania, prelietajú medzi nimi otázky: "Aký máš džob? Zvýšili ti plat? Už si sa presťahoval do nového domu? Ako ti slúži nové auto? Na dovolenke si bol v Európe alebo na Havaji? Zasa len na Floride? Ako si spokojný so svojím psychológom? Vymenil si ho? Môj mi zakaždým dobre poradí. Aj moje deti ho navštevujú."
Debbie Woodová porodila prvé dieťa. Pred pôrodom navštívila svojho psychológa, aby ju usmernil, ako sa k bábätku správať, aby neurobila dajakú chybu. Psychológ jej poradil, aby ho nedojčila. Vraj keď matka dojčí, maličké sa na ňu priveľmi upriami, otec sa dostáva na vedľajšiu koľaj. Aby si dieťa od prvých dní života vytváralo rovnaký vzťah k obom rodičom, a opačne, otec i matka ho musia striedavo kŕmiť z fľašky. V hlave mi prebehla blahodarnosť a nenahraditeľnosť dojčenia bábätka aspoň v prvých mesiacoch. Z rozprávania pani Debbie a jej psychológa mi naskočili zimomriavky. Spýtala sa ma, čo si o tom myslím. "Dieťatko by ste mali dojčiť," poradil som a vysvetlil, prečo. "A vášmu psychológovi asi treba psychológa."
Piesne a modlitby Keď som si pozrel niekoľko akčných filmov plných násilia a brutality, rozbesnených mužov s pištoľami a zlosťou v tvári, pofŕkanej rajčinovým pretlakom, ľúto mi bolo paradajok, použitých na takýto účel, a času stráveného pri tomto paumení.
Bol som na návšteve v slušnej a zámožnej americkej rodine. Oni nemajú čas a ani záujem o všelijaké produkty zábavného priemyslu, ale ak sa ľuďom vraj krváky páčia, treba im ich vyrábať. Filmy sú tovar, keď idú na odbyt, zákazníkov treba uspokojiť... Namietal som, že produkty zábavného priemyslu sa nedajú porovnávať s topánkami či svetrami. Topánky slúžia na pohodlnú chôdzu a aj skrášľujú nohu, krváky deformujú charakter človeka. Jemne mi pretiahli popod nos, že po rokoch totality ľudia na Východe nechápu význam dopytu a ponuky v trhovom hospodárstve. Pripomenul som im, že sami sú zhrození z narastajúcej kriminality mládeže v USA, nie je im ľahostajné, že žiak piatej triedy príde školy so zbraňou a postrieľa spolužiakov i učiteľov. Moji hostitelia sa kyslo zatvárili a ja som pokračoval: "Ak zákon ochraňuje život a trestá vraha, nemal by pripustiť filmy navádzajúce na zabijáctvo. Vravíte, že aj v zábave platí zákon dopytu a ponuky. Je známe, že na svete sa potajomky so ziskom predávajú kazety s detskou pornografiou. Ak záujemcovia o ne vyjdú z anonymity, mali by sme podľa zákonov trhovej ekonomiky uspokojiť ich dopyt a pornokazety im verejne predávať a premietať v kinách a televízii filmy, lebo sa im páčia?" Hostiteľ mi neodpovedal. Roztrasenou rukou nalial do pohárov červené kalifornské, aby sme skrútli reč na inú tému.
Môj americký priateľ Phill patrí k milovníkom akčných filmov. Keď som v rozhovore s ním nad nekontrolovaným šírením a glorifikáciou nemravnosti a zločinnosti mávol rukou, pustil sa do mňa, že akčné filmy zobrazujú skutočný život, nenútia človeka rozmýšľať. Neskôr som z požičovne priniesol český film Kolya, dielo filmovo geniálnej rodiny Sverákovcov, vybavené titulkami v angličtine. Povedal som si, že priateľovi budem vysvetľovať priebeh deja. A veruže bolo čo vysvetľovať i obhajovať. Na Philla Kolya pôsobil fádne, takmer ho uspal.
Pochopil som, že k vyznávaniu spoločnej piesne a modlitby by nás mohol priviesť len spoločný osud. Phill povedal, že počul o Pražskej jari a následnej okupácii našej krajiny. Nechápal, prečo sme sa nebránili so zbraňou v ruke. Chcel som sa ho spýtať, aké mala šance na víťazstvo Granada, keď ju vojensky obsadili Spojené štáty. No pokrčil som plecom, že ja som bol v roku 1968 v Afrike, ako by som tým chcel zdôvodniť našu rezignáciu pred okupáciou. Vysvetlil som mu, prečo tá Ruska v Kolyovi zorganizovala frašku so svadbou. Nešlo mu do hlavy, že keď už získala naše štátne občianstvo, prečo neodišla na Západ aj so synom. Rozhovoril som sa o vtedajšej situácii u nás. Keď rodičia chceli ísť na Západ, dieťa museli nechať doma ako rukojemníka.
Phill mi vyčítal, že som z Afriky neemigroval na Západ, kde panuje sloboda. Priznal som, že som o tom uvažoval, ale doma som mal matku. Prečo som aj ju nevzal so sebou? Doma žili moji dvaja súrodenci, tí by nesúhlasili_ Zdalo sa mi naivné oháňať sa tým, že som nechcel emigrovať z lásky k vlasti. V očiach Američana, ktorý sám poriadne nevie, odkiaľ pochádzajú jeho rodičia, by mi boli narástli somárske uši. Spomenul som, že v Afrike ma zaujal trpký osud ľudí bez domova a ja som nechcel patriť k nim. Akože vraj ľudia bez domova, veď tam pracovali a žili so svojimi rodinami. Súhlasil som, ale Etiópia nikdy neprijala Talianov, Arménov a Grékov za svojich, ani deti, čo splodili s domorodkyňami.
Phil bol zvedavý, či som sa strachoval, že emigráciou stratím vlasť. Bol by som vraj stratil iba okovy a získal možnosť cestovať po celom slobodnom svete. Zabudnúť na okupovaný fliačik a získať celý svet, to by človeka nemalo bolieť. Pozoruje vraj, že v Pennsylvánii sa mi páči, mohol som tu pracovať a žiť... Utrúsil som, že košeľa je bližšia ako kabát a keby som si tú vlastnú, nezameniteľnú chcel vyzliecť, musel by som zdrať zo seba kožu. Americký priateľ pokrútil hlavou. Nechápal.
Autor (1930) je lekár a spisovateľ
