Proti dvojakému útlaku
Robotnícke hnutie sa u nás formovalo o niečo neskôr ako v západnej Európe - až v druhej polovici 19. storočia. Pôsobilo tu niekoľko okolností. Slovenské robotníctvo muselo znášať nielen sociálny, ale aj národnostný útlak.
Navyše, vo vtedajšom Uhorsku pretrvávali silné prežitky feudalizmu a robotníci sa nachádzali na najnižšom stupni spoločenského rebríčka. Boli zväčša negramotní, politické uvedomenie mali na mimoriadne nízkom stupni, ich hlavnou starosťou bolo, ako zabezpečiť obživu početným rodinám. Preto tí, čo dokázali prekonať po stáročia vtĺkanú pokoru voči pánom, v minulosti takú charakteristickú najmä pre náš národ, a začali organizovať boj za základné sociálne práva, si zasluhujú náš mimoriadny obdiv.
Stavebný robotník v Budapešti Jedným z nich bol aj rodák z Liptova Matej Šuňavec. Narodil sa 11. novembra 1873 v podtatranskej dedinke Pribylina. Vyrastal vo veľmi biednych pomeroch. Nemal ani len príležitosť získať základné vzdelanie, do školy mohol chodiť iba po štyri zimy. Už ako malý chlapec musel pracovať ako obecný pastierik a neskôr ako poslíček. V hornom Liptove bolo ťažké nájsť obživu, a preto obyvatelia Liptovského Petra, Hýb, či Pribyliny museli hľadať robotu za hranicami chotára svojej obce. Často je našli ako murári na Dolnej zemi.
Keď mal Matej Šuňavec 14 rokov, vybral sa aj so svojím bratom Jánom za prácou do metropoly Uhorska Budapešti. Našli ju ako robotníci na stavbe. Spoznali nielen lesk veľkomesta, ale aj ťažké podmienky, v ktorých museli žiť a pracovať. Je to jedna z tradícií nášho národa, že do sveta chodili nielen drotári a olejkári, ale i murári, ktorí stavali mnohé mestá v strednej Európe.
Matej Šuňavec si uvedomil, že ak chce zmeniť svoje postavenie, musí získať vedomosti, lebo jeho osobná situácia vyplýva aj z nedostatočného vzdelania. Preto po nociach študoval. Dozvedal sa i o robotníckom hnutí, o boji robotníctva za splnenie základných sociálnych požiadaviek, o odborových organizáciách. V roku 1894 bol jedným zo zakladajúcich členov odborovej organizácie stavebných robotníkov, ktorá mala trochu čudne znejúci názov - Slobodná spojnosť lešenárskych robotníkov. Vtedajšie uhorské zákony neumožňovali existenciu legálnych odborových organizácií, takže Šuňavca ako organizátora robotníckeho hnutia postihovali rôzne formy perzekúcie, počínajúc prepúšťaním z práce a končiac väznením. Pomery v stavebníctve boli ťažké: dvanásť až štrnásťhodinový pracovný čas, nedostatočná bezpečnosť práce a z toho vyplývajúca vysoká úrazovosť, žiadne sociálne zabezpečenie pri úraze alebo chorobe. Odborové organizácie sa usilovali dosiahnuť zlepšenie týchto pomerov.
Od odborov k politickej strane Matej Šuňavec vstúpil 26. júna 1896 do Sociálnodemokratickej strany Uhorska. Pochopil, že na zlepšenie položenia robotníctva nestačia odborové organizácie, ale v spoločnosti treba presadiť hlbšie zmeny, a to bude možné iba politickými prostriedkami. Čoskoro však zistil, že hoci táto strana chcela bojovať proti sociálnemu útlaku a ponúkala program zlepšenia situácie uhorského robotníctva, nevenovala dostatočnú pozornosť národnostnému útlaku v krajine. Mlčanie voči násilnej maďarizácii národov Uhorska bolo vlastne jej podporou. Uvedomovali si to aj slovenskí robotníci, ktorým nebol ľahostajný osud ich národa.
Šuňavec so svojimi priateľmi presadzoval voči vedeniu Sociálnodemokratickej strany Uhorska požiadavku, aby ústredný tlačový orgán strany Népszava mal aj slovenskú týždennú prílohu Hlas ľudu. Lídri strany túto požiadavku Slovákov ignorovali. Na stretnutí českých robotníkov Františka Tupého a Františka Pařízka, rezbára Gustáva Švéniho z Prievidze a murára Mateja Šuňavca sa prijalo rozhodnutie vydávať slovenský robotnícky časopis. 23. apríla 1897 František Tupý a Gustáv Švéni oznámili mešťanostovi Budapešti, že od 1. mája 1897 začne Tupý ako vydavateľ a Švéni ako redaktor vydávať slovenský politický mesačník Nová doba a od 15. mája ďalší politický mesačník Zora. V skutočnosti mali byť oba tieto časopisy jedným slovenským robotníckym týždenníkom. Matej Šuňavec sa stal v nasledujúcom roku redaktorom Novej doby. Tento časopis čítali nielen robotníci na Slovensku a na Dolnej zemi, ale aj slovenskí vysťahovalci v USA. Mesačník dôsledne zastával nielen sociálne požiadavky robotníkov, ale bojoval aj za národné práva Slovákov.
V roku 1898 sa Matej Šuňavec stal jedným zo zakladateľov Spolku na podporu chorých slovenských murárskych robotníkov. Táto organizácia mala riešiť tie problémy, ktorými sa dnes zaoberajú sociálne poisťovne. Hoci v západnej Európe (napríklad vo Francúzsku alebo Nemecku) vznikali podobné inštitúcie na základe iniciatívy a podpory štátu, v Uhorsku musela v tom období nastúpiť robotnícka svojpomoc.
Boj za slovenskú sociálnu demokraciu Spomínali sme Šuňavcovu úlohu pri vzniku slovenskej robotníckej tlače. Tu treba zdôrazniť, že prvé slovenské robotnícke časopisy zanikli nielen v dôsledku perzekúcie úradov, ale im v tom pomohla aj okolnosť, že vedenie uhorskej sociálnej demokracie týmto časopisom neposkytlo žiadnu pomoc. Matej Šuňavec bol vedeniu uhorskej sociálnej demokracie, ktoré sa fakticky stotožnilo s oficiálnou koncepciou uhorského štátneho národa, nepohodlný. Ako účastník všetkých zjazdov a konferencií sociálnodemokratickej strany ostro kritizoval ignorantský postoj jej vedenia voči nemaďarským a najmä slovenským robotníkom. Stal sa organizátorom ich odborových organizácií v Nitre, Trenčíne, Žiline, Zlatých Moravciach. Bol vynikajúcim, zápalistým rečníkom, ktorý dokázal zapôsobiť najmä na mladých ľudí.
Najviac síl však venoval organizovaniu odborovej a politickej aktivity slovenských murárov. Tí mali medzi robotníkmi výnimočné postavenie, pretože boli vyhľadávaní odborníci. Združovali sa nielen v odborových organizáciách, ale aj v kultúrnych spolkoch. V roku 1903 si v Budapešti založili Spolok slovenských murárov. Matej Šuňavec sa stal členom jeho vedenia a redaktorom tlačového orgánu Staviteľský robotník.
Arogancia maďarského vedenia uhorskej sociálnej demokracie začala narážať na čoraz tvrdší odpor slovenských robotníkov. Zintenzívnili sa výčitky na adresu vedenia, že spôsobilo zánik slovenskej robotníckej tlače, že robí "privátnu národnostnú politiku", ktorá vlastne vedie k pomaďarčeniu nemaďarského robotníctva. Stanovisko Ústredného výboru organizácie slovenského robotníctva z 30. októbra 1904 hovorilo, že "nám nič inšie nepozostáva, ako sa na vlastné nohy postaviť," čo sa týkalo už nielen otázky slovenskej robotníckej tlače, ale znamenalo, že slovenské sociálnodemokratické hnutie chce svoje problémy riešiť nezávisle od politiky vedenia uhorskej sociálnej demokracie. Jeho stanovisko bolo vyjadrené v orgáne Népszava slovami: "My nepoznáme národnostnú otázku, ale len otázku vykorisťovateľov a vykorisťovaných. Budúci boj sa odohrá medzi nimi. V rámci terajšej spoločnosti nie je možné vyriešiť národnostnú otázku." Slovenskí sociálni demokrati vyhlásili: "My nehlásame nenávisť voči Maďarom, ale nezriekame sa ani svojich prirodzených práv. To vyznávame verejne."
Sen sa konečne splnil V dňoch 11. a 12. júna 1905 v Bratislave za účasti 44 delegátov z Bratislavy, Malaciek, Senice, Myjavy, Osuského, Chtelnice, Trnavy, Serede, Hlohovca, Sučian a Žiliny, z Hodonína, Viedne a Budapešti založili Slovenskú sociálnodemokratickú stranu. Pretože pri jej vzniku veľkú pomoc poskytli českí sociálni demokrati, uhorské vedenie reagovalo veľmi negatívne. Slovenskú stranu nielenže neuznalo, ale jej tiež zakázalo akúkoľvek činnosť v odborových organizáciách, ktorým nepovolilo poskytovať slovenským sociálnym demokratom finančnú podporu na agitačnú činnosť.
Vzhľadom na tieto okolnosti sa slovenská sociálna demokracia musela neskôr začleniť do Sociálnodemokratickej strany Uhorska, ale podarilo sa jej predsa len ostať relatívne samostatnou zložkou. Vďaka tejto relatívnej organizačnej samostatnosti uspela aj vo vypracovaní programu požiadaviek podporujúcich národnú emancipáciu Slovákov. Matej Šuňavec bol pri vzniku Slovenskej sociálnej demokracie mimoriadne aktívny a stal sa členom jej vedenia. Spektrum politického života Slovákov sa rozšírilo. Okrem konzervatívne zameranej Slovenskej národnej strany začína pôsobiť aj strana s ľavicovým zameraním. Sen slovenských robotníkov mať vlastnú stranu sa po rozličných peripetiách konečne splnil.
V Rusku vypukla v roku 1905 revolúcia, ktorá vyvolala silný ohlas aj medzi slovenskými robotníkmi. Vo februári 1905 sa konalo veľké zhromaždenie na podporu ruskej revolúcie. Zúčastnili sa na ňom Slováci, Česi, Chorváti, Srbi, Slovinci a Poliaci. Hlavným rečníkom na tomto zhromaždení bol Matej Šuňavec, ktorý vyjadril sympatiu a úctu slovanských robotníkov k boju ruských robotníkov za slobodu a solidaritu, ako i obdiv k veľkému ruskému spisovateľovi Maximovi Gorkému, ktorého vtedy väznil cársky režim.
Matej Šuňavec pôsobil aj medzi poľnohospodárskymi robotníkmi. Tí boli v najzúfalejšom postavení, ktoré často pripomínalo skôr feudálne pomery než modernú spoločnosť. Za takouto polonevoľníckou prácou museli na Dolnú zem odchádzať Slováci z chudobných častí Slovenska. Matej Šuňavec napriek všemožnej perzekúcii obhajoval práva robotníkov a pôsobil všade tam, kde si myslel, že ho potrebujú.
Po vzniku Československa Keď vypukla Prvá svetová vojna, Matej Šuňavec musel v roku 1915 narukovať na taliansky front. Domov na Slovensko sa vrátil až v roku 1919. Prichádza do rodnej Pribyliny a v roku 1921 si ho miestni obyvatelia zvolili za učiteľa. V roku 1920 odmietol kandidovať za sociálnych demokratov do Národného zhromaždenia Československej republiky.
Neprestal sa však angažovať. Nezabudol na stavebných robotníkov. Hoci nový štát priniesol demokratické slobody, hoci sa oproti pomerom v Uhorsku tiež zlepšila situácia slovenského národa, sociálna situácia pracujúcich sa vznikom novej republiky v dostatočnej miere nezmenila. Založil a stal sa členom vedenia Zväzu robotníctva stavebného, kamenárskeho a keramického priemyslu na Slovensku. Odmietal pocty, výnosné miesta, nikdy nezabudol na svoj robotnícky pôvod a bránil práva tých, čo to najviac potrebovali. V roku 1938 odišiel do dôchodku.
Podľa svedectva pamätníkov sa v rámci svojich možností, napriek pokročilému veku, zapojil do príprav Slovenského národného povstania. Zažil ešte prevrat vo februári 1948, no nevedno, aké stanovisko zaujal k novému režimu. Zomrel 27. mája 1949 v rodnej Pribyline vo veku 76 rokov.
Matej Šuňavec patrí medzi priekopníkov slovenského robotníckeho hnutia. Na osude tejto osobnosti môžeme sledovať jeho tŕnistú cestu k sebauvedomeniu a politickému dozrievaniu. Bol nielen organizátorom slovenského odborového hnutia a jedným zo zakladateľov vlastenecky orientovanej sociálnodemokratickej strany, ale stál aj pri zrode robotníckej tlače v slovenčine. Sústredil cenný dokumentačný materiál o vývoji nášho robotníckeho hnutia.
