Reklama

Kojenecký syndróm pretrváva

Slovenčina a čeština na vlnách domácich televíznych médií
Počet zobrazení: 1348

Namiesto kultúrnej osmózy udržiavanej do konca roku 1992 vyrástla v ostatných rokoch medzi Slovákmia Čechmi vzťahová disproporcia nebývalých rozmerov. Vývoj zašiel až tak ďaleko, že priliehavejšie ako o vzťahu je hovoriť o jednostrannej závislosti. Inými slovami, hoci obyvatelia "historických zemí" prejavujú o duchovnú produkciu Slovenska minimálny záujem, ich východní susedia im to - s ťažko pochopiteľným zanietením - oplácajú presne opačným gestom.

Kým v Česku sa medzičasom úspešne rozvinul model jazykovo a etnicky výlučnej spoločnosti, Slovensko, krajina s dlhoročným nacionalistickým imidžom, si fakticky udržiava pri živote materiálne i duchovné Československo. S malým "s" a bez pomlčky. Tentoraz ho však do tejto kurióznej pozície žiadna pražská či iná vonkajšia sila nevháňa. Slovensko tak robí samo a dobrovoľne.

Asymetria v televíznom podaní To, čo v tomto ohľade denne predvádza fenomén zvaný televízia, prekonáva aj najzaujatejšie videnie situácie. Prostou komparáciou môžeme dospieť k nepríjemnému zisteniu, ktoré priam vyzýva k sebareflexii. Kým totiž v Česku záujem o Slovensko vyjadrený podielom slovenského hovoreného slova vo vysielaní klesol z obligátnej federálnej tretiny do konca roku 1992 takmer na nulu v roku 2001, vývoj na Slovensku sa uberá, paradoxne, iným smerom. Relatívne vysoká koncentrácia českého hovoreného slova v atraktívnom vysielacom čase domácich televíznych staníc vyvoláva zdanie návratu do čias spoločného štátu, keď iný ako doplnkový model vysielania zo Slovenska nebol mysliteľný.

Rozsah informovania o dianí v susednej republike bývalej federácie je iba zlomkom celkovej asymetrie. Ešte veľavravnejšie svedectvo dáva sonda do praxe, ako sa deklarovaná blízkosť oboch jazykov uznáva naľavo a ako napravo od hraničnej rieky. Pád metaforickej kosy na kameň priam ohlušuje. K tomu, aby aspoň na jednom českom kanáli vôbec zaznela slovenčina, dochádza štatisticky zriedkavejšie, ako je pomerne častý výskyt češtiny naraz na všetkých troch slovenských staniciach. Kým slovenský televízny divák si tento fakt len zriedkakedy uvedomí, myšlienka, že by český divák strávil na svojom obľúbenom kanáli niekoľko hodín "po slovensky", je svojou nereálnosťou nepredstaviteľná.

Alibizmus v súlade so zákonom Pre verejnoprávnu STV Rada pre vysielanie a retransmisiu (bývalá Rada SR pre rozhlasové a televízne vysielanie) neurčuje žiadne podmienky - ide o vysielateľa zo zákona. V prípade vysielateľov s licenciou, ktorými sú dnes TV Markíza a TV Luna, podiel slovenčiny a češtiny upravuje svojím rozhodnutím. Pre Markízu je to minimálne 80% slovenského znenia a maximálne 20% českého znenia, kým Luna by mala vysielať po slovensky a česky v pomere 76:24 z celkového vysielacieho času. Do týchto kvót sa zaraďujú iba premiéry zahraničných filmov a seriálov, pričom pôvodná slovenská a česká produkcia je z nich vyňatá.

TV Markíza mala za mesiac september 2000 podiel českého znenia spolu 29,8% - z toho český dabing 20,1% a pôvodná česká produkcia 9,7% oproti 70,2% slovenského znenia, z čoho 67% predstavoval slovenský dabing a 3,2% pôvodná slovenská filmová produkcia. Za desať mesiacov roku 2000 sa na oboch kanáloch STV vysielalo v češtine spolu 515 relácií na ploche 274,4 hodín, čo je 3,1% z celkovej vysielacej plochy.

Súkromné televízie síce deklarujú dodržiavanie rozhodnutia licenčného orgánu v praxi, no objektívnejší pohľad by poskytla jedine systematická práca nezávislej inštitúcie. Chýba napríklad názorný prehľad, ktorá televízia v akej miere presúva české hovorené slovo do, resp. mimo primetimu, čiže hlavného vysielacieho času, čo je kľúčovo dôležitý uhol pohľadu. Lepšej orientácii by v tomto smere pomohlo, keby sa slovenské a české znenie vyznačovalo v programových týždenníkoch v zátvorke za každým titulom.

Licenčné podmienky naznačujú, že dané čísla sa nesmú porušiť v neprospech slovenčiny. Čo však v opačnom prípade, to už zostáva nedopovedané. Vzhľadom na nerealizáciu monitoringu nie sú prípadné sankcie v pláne. Rada zdôrazňuje dodržanie priority iných tém, ako sú reklama alebo politické spravodajstvo. Navyše, vlani prijatý Zákon o používaní jazykov na Slovensku považuje češtinu za "zrozumiteľný jazyk", takže vysielanie v nej sa nedostáva do priameho konfliktu so zákonom o štátnom jazyku. A tak platí to, čo pri každej právno-legislatívnej diere: čo nie je postihované, je v podstate dovolené. Vrátane alibizmu toho, kto má bdieť nad rešpektovaním pravidiel, ktoré sám priviedol na svet.

Dlhé večery v češtine Slovenský televízny divák bez výhrad akceptuje nezanedbateľnú časť zahraničnej produkcie v českom znení. Vianočná a silvestrovská ponuka na Slovensku pôsobiacich súkromných televízií býva po jazykovej stránke už tradične manifestáciou slovenského čechoslovakizmu. Chápať ho ako úsilie o obohatenie multikultúrneho rozmeru diváka by bolo dosť nechápavé - obnažuje skôr nemohúcnosť našich televíznych pracovníkov. Rozprávky a filmy, ktoré sú v období prázdnin doménou bohatej českej produkcie, evokujú reanimovanú podobu bývalej F1 s komplementárnym zastúpením slovenčiny. Markíza v tom zašla ešte ďalej. V programových dispozíciách pre médiá uviedla všetky tituly - vrátane tých, čo sa dajú bez znásilnenia preložiť do slovenčiny - výlučne po česky (Tři oříšky pro Popelku, Princezná se zlatou hvězdou, Císařův pekař, Pekařův císař), čo je i v našich končinách silná káva!

Ani pohľad v priereze jednotlivých žánrov neoprávňuje k nadšeniu. Vysielanie krimifilmov a thrillerov zostáva v nemalej miere odkázané na nákup českého znenia, ktoré vychádza lacnejšie a pohodlnejšie ako ich nadabovanie v slovenčine. V prípade hororov či erotických filmov štatistiku robiť netreba. Všetky sa totiž - je jedno, či na Markíze alebo Lune - vysielajú takmer výlučne v českom znení.

Nehynúci "československý duch" privátnych televíznych staníc na Slovensku - v kombinácii s relatívne vysokou sledovanosťou ich českých konkurentiek - spôsobuje, že slovenské rodiny, vrátane detí, často trávia dlhé televízne večery prevažne v češtine. Bežným dôsledkom nerozlišujúcim vek či pohlavie je, že Slováci si v hovorovej reči zvyknú vypomáhať rozmanitosťou českého slengu, slovných bonmotov, či výrokov tzv. klasikov.

Proti logike chápania Zostáva paradoxom, že práve televízia Markíza, ktorú časť divákov podozrievala z nedostatočnej slovenskosti, sa stala hnacím motorom trendu smerujúceho k vzostupu kvality slovenského dabingu. Ani ona sa však nevyhne prehreškom v opačnom zmysle. Nebýva raritou, keď Markíza - s výnimkou päťminútových správ - vysiela dve aj tri hodiny v jazyku, ktorý v krajine jej pôsobenia nefiguruje ako štátny a pre drvivú väčšinu divákov ani ako materinský.

Špecifickú kapitolu tvoria zábavné programy. Niekedy sa zdá, ako keby tvorivý personál najsledovanejšej domácej televízie ich dramaturgiu bez obligátne pozvaného českého hosťa nezvládol. Relácia s tematikou varenia je už bez moderátora z ČR, ktorý si do nej pozýva hostí zo SR, nepredstaviteľná. Nič proti jeho výrečnosti či nenapodobniteľnému šarmu. Akurát sa tým vytvára fikcia, že u nás niet jedinej osobnosti, ktorá by mohla v danom programe na porovnateľnej úrovni vystúpiť. Nehovoriac už o tom, že moderovanie pôvodnej relácie v inom ako štátnom jazyku je na hrane zákona.

Slovenská televízia je jediným médiom, ktorému sa z hľadiska miery uplatňovania štátneho jazyka vo vysielaní darí udržiavať to, čo má obsiahnuté v názve (nehľadiac na úroveň verejnoprávnosti a vlastnej programovej tvorby). Akosi sa však prieči logickému chápaniu, že kým ČT definitívne vylúčila reprízu Novín STV zo svojej ponuky už od januára roku 2000, STV zotrváva v reprízovaní Udalostí ČT aj v roku 2001. Tie sa dostávajú na rad niekedy už hodinu pred polnocou, čím vzniká podozrenie, že STV nemá čo iné vysielať.

V Česku iba po česky Údajne nadštandardné vzťahy medzi Slovákmi a Čechmi vyzerajú v televíznom predvedení prinajmenšom neštandardne. Elektronické médiá nášho západného suseda, nadväzujúc na tradíciu jazykového izolacionizmu a duch povestného sloganu "Ať si jdou!", uplatňujú prax, ktorú by stúpenec naozaj nadštandardných česko-slovenských vzťahov musel zavrhnúť ako demontáž dvojjazyčnosti z vedomia oboch národov. Sociológovia už dávno upozorňujú na trend, že kým znalosť češtiny až do najmenších nuansí je u slovenských detí čoraz samozrejmejšia, deti v ČR prestávajú rozumieť slovenčine, ktorá sa pre ne stáva iba jedným z okrajových cudzích jazykov.

Nečudo. Slovenský dabing je v ponuke českých televíznych staníc už niekoľko rokov neznámym pojmom. Asymetria natoľko bije do očí, že označovať výskyt slovenčiny v ich vysielacom čase za sporadický by dnes už znamenalo prikrášľovanie stavu. Veď ak si odmyslíme predvlaňajšiu talkshow Milana Markoviča Na šikmej ploche, potom jediné pravidelné uvádzanie programového titulu v slovenskom jazyku nadobro uzavrel posledný diel seriálu Dempsey a Makepeaceová, odvysielaný pred štyrmi rokmi na okruhu ČT 1.

Žiaden prieskum v ČR - až na ojedinelé lakonické povzdychy, že "Čechom chýbajú slovenské inscenácie" - nepotvrdil, že by slovenčina ich divákom chýbala, alebo že by sa jej pravidelného uvádzania dožadovali. Náznak prípadnej zmeny zavanul v auguste 2000, keď sa Slovensko-český klub, občianske združenie sídliace v Prahe, obrátil na ČT so žiadosťou, aby do plánu na rok 2001 zaradila viac programov v slovenčine, o Slovensku a vzájomných vzťahoch. Pretože však slovenčina prestáva byť v ČR tzv. bezbariérovým jazykom a 400-tisícová slovenská komunita sa tam pre vysoký stupeň asimilácie zväčša už necíti ako menšina, zmysel tejto iniciatívy je sporný a úspech otázny.

Na magickom prelome letopočtov si Česi bez Slovákov nielenže veľkodušne vystačili, ale pritom nestratili ani zmysel pre kuriozitky. Ich najsledovanejšia televízia Nova v čase, keď slovenská Markíza vysielala české filmy (rozum dá, že nie po slovensky), vyrukovala s klasickými slovenskými rozprávkami, no - človeče, nehnevaj sa! - predabovanými do češtiny. A tak sa tituly Soľ nad zlato (24.12.), Šípková Ruženka (24.12.), Sedem jednou ranou (25.12.), Popolvár najväčší na svete (26.12.), či Mahuliena, zlatá panna (31.12.) zaskveli všetky bez výnimky v nepôvodnom znení. Bolo groteskné počúvať, ako Karol Machata, Jozef Króner, Ladislav Chudík, Vlado Müller, či Miro Noga nehovoria vlastnými hlasmi.

Na úrovni videopožičovne? Na Slovensku je to inak. Namiesto toho, aby tunajšieho diváka vyrušoval nadštandardný podiel češtiny vo vysielaní domácich staníc, z miery ho vyvádza - vinou ani nie tak nižšej úrovne slovenského dabingu, ako skôr všeobecného nezvyku naň - jeho vlastná materčina. Zriedkavou nebýva ani vystupňovaná averzia voči nej, čo možno označiť za slovenské špecifikum a zároveň svetový unikát.

Logika a triezvy pragmatizmus kážu: na to, aby sme mohli sledovať viachodinové vysielanie v češtine, nám netreba klonovať nové televízne spoločnosti. Vnucuje sa teda otázka, čo je vlastne ich prínosom pre mediálnu kultúru, keď - s výnimkou spravodajstva, publicistiky a zábavných relácií - podobného poslania by sa ujala aj videopožičovňa vybavená technikou šírenia televízneho signálu. Viacročné skúsenosti s pôsobením týchto televízií navyše ukázali, že namiesto toho, aby priniesli špičkový a konečne pôvodný televízny projekt, došlo k ich kvalitatívnemu úpadku a tým k znemožneniu sebarealizácie ľudského tvorivého potenciálu, ktorý svojím vznikom saturovali.

Prvok duchovnej závislosti Z pohľadu občana iného štátu by český status quo nemal pôsobiť neštandardne. Česi vlastne len do dôsledkov realizujú samostatnú formu svojej národnej existencie v kultúrne sebestačnom priestore. Namieste bude opýtať sa rovno Slovákov. Prečo si v sebe s takou obľubou pestujú syndróm kojenca závislého na cudzom mlieku a boja sa, že bez pravidelného vyciciavania "českého prsníka" neprežijú. Prečo im pripadá vždy výhodnejšie napichnúť sa na iný kultúrny zdroj, než tvrdo a poctivo pracovať na vlastnom.

V národnej televíznej kultúre pôsobí cudzie hovorené slovo, ak svojím podielom prekročí istú hranicu únosnosti, rušivo. Napriek všeobecnej zrozumiteľnosti prestáva totiž plniť obohacujúcu funkciu a mení sa na prvok chronickej závislosti. Dvojjazyčnosť z núdze je pre akúkoľvek televíziu zahanbujúca. Utvrdzovanie sa v nej vedie k vedomému sebazhadzovaniu, duchovnej nesvojprávnosti a zo strany okolitých kultúr nanajvýš k zhovievavému porozumeniu. Nikdy však nie k rešpektu. Zdroje: Analýza programu TV Markíza, Tlačový odbor STV, Kancelária Rady pre vysielanie a retransmisiu

Čo hovorí zákon Jednou z náležitostí, ktoré obsahuje Rozhodnutie o udelení licencie, je aj jazyk vysielania. Ten reguluje ustanovenie zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách, podľa ktorého: "Vysielateľ je povinný zabezpečiť pri vysielaní programov a ostatných zložiek programovej služby používanie štátneho jazyka a jazykov národnostných menšín v súlade s osobitnými predpismi." Zákon vychádza zo Zákona 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku: "Vysielanie v rozhlase a televízii sa na celom území SR uskutočňuje v štátnom jazyku," (1) a "Inojazyčné audiovizuálne diela určené deťom do 12 rokov musia byť dabované do štátneho jazyka." (2). Výnimky tvoria cudzojazyčné titulkované a hudobné relácie s pôvodnými textami, vysielanie v jazykoch národnostných menšín a pod.

Zdroje: Analýza programu TV Markíza, Tlačový odbor STV, Kancelária Rady pre vysielanie a retransmisiu

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama

Blogy a statusy

Reklama