Aká bude Čína o dva roky?
Počas nedávneho pobytu v Číne som sa na niekoľkých miestach snažil dostať odpoveď na otázku, ako bude táto krajina a jej politika vyzerať o dva - tri roky. Väčšina postrehla môj zámer s takto položenou otázkou, a preto kvalita odpovedí bola v nepriamej úmere k postaveniu opýtaných. Čím vyššia funkcia, tým menej konkrétna odpoveď.
Dôvod na takto položenú otázku bol jednoduchý. V rokoch 2002 a 2003 by malo dôjsť v Číne k veľkej výmene na najvyšších straníckych a štátnych funkciách, keď k moci nastúpi v poradí už štvrtá generácia porevolučných politikov. Stačí si uvedomiť fakt, že priemerný vek členov vplyvného Stáleho výboru Politického byra Komunistickej strany Číny je 68 rokov. Prezident Ťiang Ce-min má v súčasnosti 74 rokov a podľa ústavy najvyšší predstavitelia nemôžu zastávať ten istý post dlhšie ako dve volebné obdobia. Keďže už aj strana vylučuje donedávna rozšírenú prax, že z funkcie sa odchádza iba formou štátneho pohrebu, nasledujúci zjazd KS Číny plánovaný na rok 2002 bude teda v znamení veľkých personálnych zmien a presunov, ktoré obsiahnu spoločnosť zhora až na najnižšie miesta v hierarchii.
Personálne rošády už v Číne nesprevádza hrozba politických a sociálnych otrasov, ako to bolo v minulosti. Problémom roku 2002 je, že v tom istom čase bude krajina prechádzať ďalšími radikálnymi zmenami, ktorých následky sa dajú len ťažko predvídať. O dva roky ba sa mali v spoločnosti naplno prejaviť pozitívne i negatívne následky reformy štátnych podnikov. Okrem toho by už mal byť badateľný efekt vstupu Číny do Svetovej obchodnej organizácie (WTO). Vstup do WTO sa síce považuje za úspech, ale liberalizácia obchodu a legislatívne zmeny môžu podľa niektorých priniesť tejto krajine zložité prechodné obdobie. To ale nie je všetko. V súčasnosti sa rozbieha najnovší hospodársky a sociálny projekt - rozvoj západných provincií krajiny, ktorý, vzhľadom na jeho význam a následky, mnohí prirovnávajú ku vzniku osobitných ekonomických zón v prvej etape čínskej reformy. K tomu ešte treba pridať sľúbenú postupnú demokratizáciu pomerov v krajine, a to v čase, keď následky celého komplexu reforiem začnú byť očividné a v niektorých prípadoch možno aj citeľne bolestivé. Prudkými zmenami bude vlastne postihnutá celá krajina.
Teng ukázal príklad Odchod z vysokej funkcie v Číne už teda nepredstavuje osobnú tragédiu. Otec súčasnej reformy Teng Siao-pching ukázal príklad, ako sa to robí, keď sa v roku 1992 vzdal funkcie šéfa Ústrednej vojenskej komisie, čím sa stal prvým vysokým politikom v porevolučných dejinách, ktorý opustil mocenský post inak, ako úmrtím či zosadením. Možno teda predpokladať, že podobne prebehne aj obmena kádrov o dva roky. Navyše, súčasné starnúce vedenie už s tým počíta, alebo na rozličných školách pre stranícke kádre sa pripravujú tisíce skúsených manažérov, aby vstúpili aj do praktickej politiky.
Oveľa väčší problém predstavuje práve prebiehajúca reforma štátnych podnikov. V roku 1997 bolo v Číne 118 tisíc štátnych priemyselných podnikov, z toho až 70 percent stratových. Tieto podniky zhltli každoročne 60 percent vládnych investícií a 80 percent pôžičiek v nádeji, že takáto konská injekcia ich uzdraví. Vtedy čínske vedenie rozhodlo, že počnúc rokom 1998 majú všetky veľké a stredné podniky tri roky na to, aby nabehli na reformu, transformovali sa (väčšinou na akciové spoločnosti) a začali dosahovať zisk. Neúspešným hrozí bankrot alebo v lepšom prípade pohltenie inými podnikmi. Vláda sa rozhodla kruto vysporiadať s ich neschopným vedením tým, že im na tri roky zakazuje zastávať vedúce funkcie v hospodárstve.
Stačí sa pozrieť do kalendára a hneď je jasné, že o osude 7600 stredných a veľkých podnikov, ktoré pre mnohých obyvateľov predstavovali symbolickú železnú misku ryže, sa rozhoduje v týchto dňoch. V Pekingu sa hovorí, že reforma štátnych podnikov bude kľúčovým prvkom celej päťročnice začínajúcej v roku 2001, čím naznačujú, že ich komplikovaná transformácia nie je skončená. Navyše, sprevádza ju problém rastúcej nezamestnanosti a nevyhnutnej rekvalifikácie miliónov prepustených na nové, perspektívnejšie profesie.
WTO nie je všeliek Vstup do WTO sa síce oslavuje ako úspech, ale mnohí zároveň poukazujú na jeho možné negatívne následky. Na doteraz chránenom domácom trhu nebudú môcť výrobky pochádzajúce zo zastaralých prevádzok konkurovať tovarom z dovozu, čo môže viesť k ďalšej vlne likvidácie podnikov a k sociálnemu napätiu. Podľa bývalého amerického ministra financií Roberta Rubina, toto môže byť "najdramatickejšia, najkomplikovanejšia, ale zároveň najvýznamnejšia ekonomická transformácia v modernej histórii". Ak ale Čína zvládne aj toto prechodné obdobie, v prvej polovici 21. storočia sa podľa názoru expertov prepracuje na čelné miesto medzi hospodársky najsilnejšími krajinami sveta.
Ďalšou úlohou, ktorú bude Čína riešiť v nasledujúcich rokoch, je odstránenie rozdielu medzi východnou časťou krajiny a zaostalými západnými provinciami. HDP na jedného obyvateľa tvorí v tejto časti krajiny iba 60 percent celoštátneho priemeru a väčšina z 30 miliónov najchudobnejších Číňanov žije tiež tu. Vláda teraz začala realizovať rozsiahly projekt, ktorého cieľom je odstrániť rozdiely a využiť nesmierne prírodné bohatstvo tejto časti krajiny. Novým prvkom všetkých projektov je, že súbežne s hospodárskym rozvojom sa plánuje aj ochrana životného prostredia. Súčasťou tohto plánu je premeniť 250 tisíc hektárov málo výnosnej ornej pôdy na lesy a pastviny. Zalesňovacie práce budú aj vo vrchoch a v oblastiach ohrozených púšťou.
Rozvojom západnej časti Číny a zvýšením životnej úrovne tamojšieho obyvateľstva sleduje vláda aj sekundárny cieľ - riešiť národnostné a religiózne pnutie, ktoré sa objavuje v autonómnych oblastiach Tibet a Sin-ťiang. Modernizácia bude znamenať nielen zmenu životného štýlu, ale aj príchod obyvateľov z iných častí krajiny do týchto málo zaľudnených oblastí. Konzervatívne sily v lámaistickom Tibete a moslimskom Sin-ťiangu kritizujú práve tento efekt plánovaného rozvoja západu. Zaujímavé však je, že samotný dalajláma víta modernizáciu Tibetu a považuje ju za prínos pre svoj ľud.
Opatrný krok k demokracii Možno predpokladať, že vo svete bude zo spomínaných premien Číny najsledovanejším sľubovaný rozvoj "socialistickej demokracie a vlády zákona". Napokon, o zmeny v tejto oblasti čínskej spoločnosti sa opieral aj prezident USA Bill Clinton, keď odôvodňoval udelenie trvalej doložky najvyšších výhod ČĽR. Ako uviedol vo svojom prejave na Univerzite Johna Hopkinsa v marci uplynulého roku, podstatné nie je to, či schvaľujeme alebo nie praktiky čínskej politiky v oblasti demokracie a ľudských práv. Oveľa dôležitejšie podľa neho je, ako tieto praktiky vylepšiť. Prezident dokonca predložil voľbu medzi jeho ponímaním postupných premien Číny prostredníctvom voľného obchodu a rastúcej spolupráce na jednej strane a chaosom na strane druhej. "Mnohí Američania sa obávajú vplyvu, ktorý bude mať silná Čína na svet v 21. storočí. Lenže nebezpečenstvo slabej Číny sužovanej vnútorným chaosom a stará nočná mora dezintegrácie, je tiež reálna. A čínski predstavitelia to vedia tiež."
Terajšia vláda USA teda akceptuje "demokratizáciu zdola", ktorá sa ako experiment začala už pred desaťročím na čínskom vidieku a postupne by sa mala šíriť nahor. V súčasnosti už asi 100 tisíc dedín prechádza každé tri roky praxou demokratických volieb svojich predstaviteľov a existuje prísľub, že ich skúsenosti sa využijú aj na vyšších úrovniach verejnej správy. Úplné otvorenie krajiny po vstupe do WTO vystaví Čínu zaťažkávacej skúške aj v tejto oblasti, ale súčasné vedenie je odhodlané držať vývoj na uzde a nedovoliť prudké zmeny s nepredvídateľnými následkami. Najmä, keď pre väčšinu vlád súčasného sveta (a prezident Clinton to jasne naznačil) je chaos oveľa väčšou hrozbou, ako súčasná čínska prax v oblasti demokracie a právneho štátu.
Vedenie ČĽR v poslednom čase opakovane vyhlásilo, že krajina bude prechádzať najzložitejšou etapou svojej reformy. Krátky exkurz do minulosti nás presvedčí, že niečo podobné tvrdili čínski predstavitelia v uplynulých dvadsiatich rokoch už niekoľkokrát. Zakaždým, keď sa zavádzali nejaké radikálnejšie zmeny. Problém najbližších rokov spočíva v tom, že tých radikálnych premien sa nahromadilo veľa do krátkeho časového obdobia a nemožno vylúčiť, že jednotlivé reformné kroky sa budú navzájom ovplyvňovať, prípadne vytvárať nové prekážky. Napokon, vyhýbavé odpovede, ktoré som dostával v Pekingu, naznačujú, že riziká si uvedomujú aj oni. Súčasní predstavitelia ČĽR sú presvedčení, že prekonať toto zložité obdobie sa dá iba relatívne vysokou rýchlosťou ekonomického rozvoja, keď nárast životnej úrovne pomôže utlmiť vznikajúce protirečenia a problémy.
Autor (1944) je redaktor denníka Práca
