Sloboda slova či privilégiá?

Už takmer mesiac zaplavuje televízne obrazovky a následne aj námestia veľkých miest v Česku volanie po slobode slova. O tom, kto túto slobodu získa a kto stratí, sa ešte nerozhodlo
Počet zobrazení: 892

Už takmer mesiac zaplavuje televízne obrazovky a následne aj námestia veľkých miest v Česku volanie po slobode slova. O tom, kto túto slobodu získa a kto stratí, sa ešte nerozhodlo.

Keď sa v piatok schádzala v Prahe Poslanecká snemovňa, takmer všetci predpokladali pokračovanie týždeň starej hry: vtedy pod taktovkou štvorkoalície a časti ČSSD. Snemovňa vyzvala generálneho riaditeľa Českej televízie na rezignáciu a postavila sa proti Rade ČT. Kríza v ČT sa menila na krízu na politickej scéne - dochádzalo k vyznačeniu nových hraníc a mostov medzi stranami. Niektorí analytici prišli rýchlo s prepočtami vlievajúcimi krv do žíl sociálnym demokratom, ktorí prepadli depresii po porážke vo voľbách do krajských zastupiteľstiev a Senátu: podľa nového volebného zákona by vraj osamotená ČSSD mala dostať len 20 mandátov, no ak sa spojí so štvorkoalíciou, mohla by dostať mandátov 35 a prípadná päťkoalícia potom celkovo 100 kresiel v Snemovni. Naplniť sa tak mal veľký hradný sen, že proti červeným a modrým nepriateľom bude stáť zjednotená a lepšia časť ČSSD. Odvážnejší už začali hovoriť o predčasných voľbách.

Záhadná ČSSD Maratón parlamentnej diskusie, ktorého jadro tvoril stret ODS a Únie slobody, tieto predpoklady potvrdil. Stačilo ale niekoľko minút osobného rokovania medzi Milošom Zemanom a Václavom Klausom a všetko bolo inak. Novelu zákona o ČT, ktorá mala byť prvým signálom na ceste od opozičnej zmluvy - a teda aj k vláde bez M. Zemana - prijali hlasmi ODS a ČSSD. Štvorkoalícia opojená úspechmi na námestiach svoje nároky prehnala. Požiadavku, aby Radu ČT volil aj Senát vedený štvorkoalíciou a hádam aj prezident, vytvoril podmienky pre zablokovanie zmien. Z koncovky sa stal polčas: novelou zákona a odchodom uštvaného riaditeľa sa splnili hlavné požiadavky vzbúrených redaktorov - bez toho, aby dosiahli svoje ciele. Predstierané snahy o úplné odpolitizovanie správy verejnoprávnej televízie posilnili pozície politikov zmluvno-opozičných strán. Predvídateľnosť správania sa ČSSD klesla na nulu. To zmrazilo vedúcich politikov štvorkoalície, ktorí neskrývali sklamanie. Zdá sa, že premiér a jeho minister kultúry, ktorý navrhoval zákon a ešte po jeho schválení sa domnieval, že dočasný riaditeľ by mal zodpovedať požiadavkám vzbúrených redaktorov, hrali celkom odlišné hry - len jeden z nich však vedel, ako sa robí parlamentná politika. V tejto kríze ČSSD prvý raz ukázala, ako sa asi bude správať po avizovanom odchode M. Zemana: budúcnosť bude v znamení pragmatizmu, čo, preložené do jazyka politických strán, znamená "mnoho záujmov a málo princípov".

Permanentná revolúcia V postmodernej politike nie je nič také dôležité ako televízia. Dve manifestácie na Václavskom námestí predviedli, že ČT má schopnosť byť paralelným mocenským centrom. Jej veľký organizačný potenciál prevyšuje aktuálne schopnosti politických strán. Navyše stavovská hrdosť televíznym novinárom vydobyla zvláštnu imunitu: stalo sa nemorálne, keď sa politici miešajú do diania v televízii, tá však smie o politikoch hovoriť čokoľvek. Je smiešny pohľad na českú politickú scénu, kde politici verejne dávajú ruky preč od verejnoprávnej televízie. Vláda sa zmenila na sociálnodemokratického Piláta: robí sa, že nemá povinnosť dbať o dodržiavanie zákona. Je to ale prirodzené - politici tak robia z pudu sebazáchovy: vedia, že televízia dáva ich tvári výraz, cítia, že televízia už dávno prebrala časť predchádzajúcich funkcií politických strán.

Aj politici, ktorí po decembrovom menovaní nového generálneho riaditeľa pocítili stratu pozícií, prestali oslavovať právny štát a začali volať po slobode. Podľa hlavy štátu Rada ČT síce riaditeľa vybrala podľa litery zákona, ale urobila to v rozpore s jeho duchom - dôkazom má byť analógia s Februárom 1948. Tí, ktorí márne hľadajú akčné výbory na iných pracoviskách než je práve ČT, sa musia zmieriť s tým, že každý má právo na svoj názor. Je však viac než sporné domnievať sa, že na Kavčích horách bivakujúci senátori a poslanci sú poslednou líniou obrany slobody.

Moderátor ako štátnik Je nezmyslom vytvárať obraz televízneho novinára, ktorý v živote nevidel volebnú urnu. Nie je náhodou, že na začiatku vzbury končili nezávislé informácie zamestnancov ČT o vlastnom počínaní útokmi proti opozičnej zmluve a obrázkami bývalého ministra vnútra a predsedu Únie slobody. To, aby bolo zrejmé, kedy a s akými kádrovými nárokmi boli utvorené redakčné pracovné kolektívy v ČT. Ich problémom nie je politickosť, ale jednostrannosť. Tí, ktorí dnes volajú po nezasahovaní do ČT zvonku, vnímajú verejnoprávnu televíziu ako družstvo zamestnancov financované rozhodnutím štátnej moci.

Sloboda slova je niečo iné ako schopnosť niektorého jedinca privlastniť si velín spravodajskej redakcie. Je to právo na beztrestné vyjadrovanie svojich názorov. Oznamovať svoje názory miliónom ľudí prostredníctvom televíznej obrazovky nie je výraz všeobecnej slobody slova, ale privilégium dané - či prepožičané - nemnohým. Ak zvoláva niekto na podporu svojich výsad manifestácie pod heslami "Slobodu" či dokonca "Slobodné voľby", posúva Česko mimo čas a priestor strednej Európy.

Tvrdiť, že ČT má byť závislá len na verejnosti, znamená povedať, kto je verejnosť a aký má názor. V politike boli na definovanie názorov verejnosti vynájdené strany. Sú to veľmi nedokonalé inštitúcie, ktoré okrem iného pestujú sváry a skupinové záujmy. Takto sa však zrkadlí nejednotná verejnosť. Myslieť si, že demokraciu možno zachrániť tým, že rolu politických strán prevezmú televízni moderátori, je, mierne povedané, zavádzajúce.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984