Reklama

Biť sa o to, aby bol svet dobrý

Ministrujete už takmer tri roky, od predlanského júla. Hoci sídlite v bývalom sirotinci, rozpočet pre váš rezort ani vaše útulné priestory nenavrávajú nič z niekdajších hrozivých titulkov z novín. Minister Pavel Dostál v role hasiča a so žobráckou palicou. - Je dosť vecí, čo sa dosiaľ nepodarili, ale ináč, vďaka za opýtanie. S hasením sa to skončilo lepšie, ako som dúfal.
Počet zobrazení: 1761

Pavel Dostál

Množstvom povolaní doháňa Jacka Londona a Maxima Gorkého, dávkou popularity predháňa peletón ministrov nielen svojej krajiny: PAVEL DOSTÁL. Olomoucký rodák (25. február 1943), vyučený chemik, spisovateľ, scenárista, dramatik, režisér, choreograf, herec, kurič, skladník, žeriavnik, spaľovač mŕtvol, výskumník farmácie, člen Obrody, riaditeľ dvoch divadiel v rodisku (Hudobné divadlo 1990 a Moravské divadlo 1992 - 1993), poslanec parlamentu (za Občianske fórum 1990-1992, za ČSSD od roku 1996), vtipný komentátor, pohotový diskutér. Je autorom niekoľkých divadelných hier: Keby všetci chlapci sveta (1966), Prípad Gredwal (1967), Hviezdy na smetisku (spolu s Miroslavom Horníčkom), muzikálov Výtečníci a Gaudeamus igitur (1970). Režíroval diela Výtečníci, Balada z handier (1984), Hviezdy na smetisku (1988), Môj strýko kovboj (1990), Dvaja na smetisku (1993). Bol dvakrát ženatý, z každého manželstva má dve deti.

Ministrujete už takmer tri roky, od predlanského júla. Hoci sídlite v bývalom sirotinci, rozpočet pre váš rezort ani vaše útulné priestory nenavrávajú nič z niekdajších hrozivých titulkov z novín. Minister Pavel Dostál v role hasiča a so žobráckou palicou.
- Je dosť vecí, čo sa dosiaľ nepodarili, ale ináč, vďaka za opýtanie. S hasením sa to skončilo lepšie, ako som dúfal. Parlament bol pomenej skúpy, požiar sa nekonal. Žobrácku palicu som však neodložil. A musel som sa ňou riadne oháňať a jej zásluhou pustilo perie zopár sponzorov, takže pribudlo takých 30 miliónov. Väčšinou išli na lanský projekt Praha - Európske mesto kultúry 2000.

Ďalší titulok kedysi hlásal vaším hlasom: Dajte nám ešte rok - a uvidíte! Aké úspechy uvidíme teraz, alebo sme už uzreli?
- Ožil opäť Veľtržný palác. Stal sa konečne múzeom moderného umenia. Oddlžili sme Barrandov, vyriešili problematiku Národnej galérie, posunuli sme mnohé veci v oblasti legislatívy, parlament prijal dôležitý autorský zákon.

S parlamentom ste zadobre. Škrty vás akosi obchádzajú. -
Aké zadobre? Pýtame, čo potrebujeme, a neplytváme. Úspechy dosahujeme v rámci daných možností. "Pán minister, padá nám kostol. Pán minister, my potrebujeme opraviť historickú pamiatku." Volaní je až-až. Áno, ministerstvo dá, ale povedzme polovicu - mesto a spoločnosť sa musia pričiniť o ostatok. To znamená nielen vysúkať rukávy a otŕčať dlaň, ale zapnúť naplno umom aj rukami.

A keď sa, nedajbože, predsa len škrtá:
- Presadil som vo vláde termín mandatorné výdavky. Majú prioritu v štátnom rozpočte.

Z tých sa neškrtá, ani keby na soľ nebolo?
- Ani keby už na nič iné nebolo.

Máte prenikavé úspechy v ochrane či záchrane pamiatok. Je to vaša priorita?
- To je priorita spoločnosti a času, ktorý plynie. Čo necháme schátrať dnes, o rok bude stáť oprava dvojnásobok. Šetriť na záchrane pamiatok a národného dedičstva znamená kradnúť z histórie, prehajdákať to, čo nám predkovia zanechali.

Ale predsa. Ide o peniaze? Terajšie?
- Nie vždy. Ide aj o zdravý rozum. Môj rodný Olomouc má orloj. Poznačený obdobím socialistického realizmu. Moji počestní rodáci rozhodli: treba ho zbúrať. Bol som proti. Je to tak trochu mojou zásluhou, že orloj stojí, že tam nezíva čierna diera a o také pol storočie to bude dobová pamiatka. Malé poučenie: pozor, búrateľov sme mávali často viac ako staviteľov.

Mohli by ste pomôcť, či aspoň poradiť, čo s našou Banskou Štiavnicou? Píše sa veľa, sníva, spomína sa Sládkovič, Petöffi, Rezešov bazén, ale historická časť mesta ďalej chátra, a fanúšikovia fňukajú o peniaze...
- Kiež si vezmú žobrácku palicu a začnú od seba. Konšeli, mesto, kraj. Veď, ak sa pamätám, pomoc bola aj v pláne UNESCA. Štiavnica bola v jeho historickom kalendári. A pokiaľ ide o pomoc: cítime stále historickú a kultúrnu spätosť so Slovenskom, hádam pomoc by mohla presiahnuť terajšiu hranicu na rieke Morave. Čechy nezabudli, že kedysi Slovensko prispelo na zlatú kapličku, na naše Národné divadlo v akcii Národ sebě.

Môže pomôcť spolupráca medzi slovenským a českým ministerstvom kultúry?
- S ministrom Milanom Kňažkom si rozumieme. Pracovne aj osobne. Veď sme i spolu vystupovali na javisku, pred kamerami. Prečo by sme to neskúsili úspešne i na kultúrnom javisku našich krajín?

Prechádzal som sa novoročnou Prahou, dokonca hlavným mestom európskej kultúry 2000. Krása! Ale koľko zmizlo svetiel, kín a na ulici, premenovanej na Štefánikovu, odpočíva vydrancované Realistické divadlo, čiže bludisko Labyrint, tiež čerstvo znova premenované na Švandovo divadlo. Čo s tým?
- To je vec mesta. Pravdaže, nenapĺňa ma potešením, že ubudlo kinosál a že počas rozličných zmätkov schátralo Realistické...

Vo výklade za sklom sú cedule slávnostne ohlasujúce, že sa veci pohli, jestvuje projekt, ten treba schváliť, potom začať stavať a o rok v septembri hrať. Veríte, že tak bude?
- Prajem si to.

A s tým premenovávaním?
- Proti premenovávaniu som bol zásadne vždy, najmä proti bezhlavému, tváriacemu sa revolučne. V Olomouci som presadil, že zostala ulica Iľju Erenburga. Premenovať ho chceli búrliváci, ktorí nemali poňatia, kto tento spisovateľ bol.

Aj Slovensko má po bratsky podobných fanatikov. V Čadci dali demontovať pomník Petra Jilemnického a chceli dokonca premenovať nemocnicu nesúcu meno Ivana Hálka, teda ľudí, ktorí pre Kysuce a Slovensko vykonali viac ako všetci konšeli a konšelky dokopy. Ba, je na východe mesto, kde zlikvidovali Dostojevského ulicu. Vraj, načo im tam tí ruskí maršali sú.
- Treba však pre úplnú pravdu doložiť, že pokladám za správne premenovať premenované. Čiže vrátiť meno tým, čo ho kedysi mali. Štefánikova ulica v Prahe bola kedysi Štefánikova a Švandovo divadlo bolo Švandovo.

Je taký tichý kút Slovenska - vám isto známy: Lomnistá dolina. Stade, po potlačení Povstania, sa dala na pochod partizánska skupina a v nej aj Rudolf Slánský, mladý Dragan Šmidke a istý muž, ktorý odmietol nasadnúť na Troch duboch do lietadla a opustiť bojujúce Slovensko.
- Jan Šverma, viem. Asi sa chcete spýtať, ako došlo k odstráneniu jeho sochy v Prahe, prečo sa ho Dostál nezastal.

Asi by sa bolo treba spýtať prezidenta Billa Clintona, ktorý ako oxfordský študent u Švermovcov býval, či zmenil názor. A ak Švermu Pražania už nechcú, či by si ho nezobrali aspoň tam, do tej doliny, do krajiny, za ktorú padol?
- Hoci to nebola priam podarená socha, patrila aj sem. Jej pokútne odstránenie, neviem kým odporúčané, bolo uličníctvo. Teraz? Je odložená, hádam kdesi v lapidáriu. Keby hocikto požiadal mňa či ministerstvo o vyjadrenie, zopakoval by som presne: som za prinavrátenie mena Mostu légií, premenovaného na Švermov, lebo to bol Most légií. Nie som za odstránenie pamiatky na Jana Švermu, lebo z dejín nič dejinného vygumovať nemožno.

Aj keby išlo o osobnosti rozlične vnímané? Keď niektorí zvýrazňujú ich jednoznačne historický prínos, iní zase iba omyly?
- Odmietam každú jednoznačnosť. Dejiny sa nehemžia neomylnými. Iba tu sa to hemží neomylne sa tváriacimi. A hrdinstvo? Beda dobe, ktorá potrebuje hrdinov, povedal už ktosi známy známu vetu.

Viem, Bertolt Brecht a jeho Gallileo. Hlásal tiež, že sa umením dá premeniť svet.
- Odmietam. Umelci môžu ukázať prstom, môžu pomôcť odhaliť, zosmiešniť, posvietiť do tmavých kútov ľudských duší. Áno, aj prebudiť driemajúcich, poštekliť ich pohodlnosť, lenivosť. Ale premeniť? Preboha, koľko je vynikajúcich umeleckých diel a stvorili ich práve gauneri a lotri. Tak, čože už zmenili? Ani seba nie.

Myslíte, povedzme, na kráľa tulákov, Francoisa Villona, ktorý už-už skoro visel so slučkou na krku a len čert mu pomohol z popraviska?
- Ach, Franta Villon, náš kamarát. To som nevymyslel ja, ale Jan Werich... Čerta starého zmenil svet. Iba dokázal, že humor ti pomôže aj spod šibenice.

Ale o láske, pijatike, varovaní o plytvaní mladosťou a krásou - či to nie je recept pre márnivé krásavice? Taká Balada o tučnej Margot?
- Je to krása. Pôžitok. Ale varovanie? Pred čímže už vystríha, akému starnutiu zabráni, keď si pred starnúcou vyzlečenou Margot odpľuje a povie: Tá jej záhradka - fuj!

A Leonardo a perepúť renesančných svätcov plátna, modlitby Madony?
- Veď to boli ateisti ako hrom! A robili to na objednávku. Klobúk dole, že sa im podarilo ľudí očariť. Ale neverím, že ich naučili byť lepšími, či dokonca sa modliť. To by sa to tu muselo hemžiť samými pannami a madonami.

Ak umenie nemôže pomôcť zlepšiť svet, nemôže teda ani ľudí pokaziť, či pomýliť. Potom asi neplatí, že básnici, či filozofi sú zodpovední za omyly ľudí a ľudstva?
- Pravdaže. Akáže zodpovednosť. Mne môže, kto chce, čo chce brnkať za ušami, a ja si ponechám myslenie, ktoré mám a presvedčenie, aké mám. Veď to sú detské výhovorky: Bol som pomýlený, ja nič, ja muzikant.

Boli básnici, a aj veľkí, ktorí agitovali za isté myšlienky, hádam sa mýlili, hádam to bolo ich presvedčenie. A predsa ich neskôr zatracovali, vyhadzovali z učebníc...
- Boli básnici, ktorí písali prenádherné verše o láske, zmysle života, kráse, čarovnej fantázii a - zároveň agitovali, ako vravíte, za myšlienky porazené, prekonané dejinami. Myslím si, že patria do učebníc. Dokonca na čelné miesto.

Ktorý je váš básnik práve skončeného storočia? Skúste - bez rozmýšľania! - Vítězslav Nezval! Ako Praha s prstami dažďa, Papagáj na motorke, Edison, Manon, Loretka, Zbohom a šatôčka?
- Aj ako autor Spevu mieru. Bože, aký gýč, banalita a bublina, do vzduchu vypustené nič - no ako dokonale urobená, majstrovsky! T

o vravíte ako autor a čitateľ, či ako minister?

- Ako oboje. A nie som sám.

Keby mal Nezval sochu alebo nebodaj bustu kdesi na nábreží, tak by ju dav možno ukameňoval...
- Možno. Tí, čo ho nikdy nečítali. Ale kto sa ho raz dotkol, kdekoľvek, odkiaľkoľvek, tak by mu ju postavil.

Postavte.
- A viete, že Nezval už bustu má?

V Prahe?
- V Paríži.

Kde?
- Smiem sa pochváliť?

Sem s tým!
- Patrím medzi malú menšinu, ktorá má prístup do pracovne Milana Kunderu. Práve Milan má doma bustu autora Edisona. A na čelnom mieste. Spravil ju sochár Preclík.

Odloženú, odstavenú?
- Uctievanú, obdivovanú. Píše dokonca eseje: O obdive a omyloch velikánov. Ono to akosi patrí k sebe.

Bol to omyl či zhoda okolností, že Kundera ostal vonku a píše teraz dokonca po francúzsky? Zdá sa, aj tamojšia kritika mu vyčíta, že postrácal mnohé prvky typicky české, vtipné, hrejivé, to, čo mu získalo obrovskú obľúbenosť.
- Bola to jeho voľba, či nevyhnutnosť. On o tom nehovorí. Kundera sa ponoril do literatúry. Je ďaleko vzdialený od planého politikárčenia. A čo získal a čo stratil, to je vec názoru. U nás, aj tam.

Pamätám sa, ako sme hltali Kunderov Žert. Bola to naša mapa mladosti, nemohli sme sa ho nasýtiť. Ľahkosť bytia je síce neuveriteľne krásna, dokonalá, slávna, ale i pre mňa je akosi ďaleká.
- Hádam prišiel o kúsok dychu domova. Cítiť nedostatok kontaktu. Ale šiel o to viac do hĺbky. Jeho filozofia myslenia sa rozkošatila, má ponor.

A erotiku. Toho korenia má presolené až -až.
- Ale ba. Kundera bol vždy erotický, ibaže to zavše podal v náznaku, no aj priamo.

Videl som v Paríži, v Théatre Est-Parisien na javisku jeho zdramatizovanú poviedku Autostop.
- Milenku prinúti milenec stopovať a zahrať zoznamovanie, zvádzanie, vyzliekanie, až po zaplatenie - no štetku.

Tam na javisku ju vyzliekli celkom donaha. -
Voilá! Len keď to čítate, tak si slečnu musíte vyzliecť sám.

Vychádza teraz čosi podobného? Máte čo vyzliekať?
- Mám. Presnejšie: mal by som. Hľa, táto hŕba kníh. Moji priatelia: Ivan Klíma, Eva Kantůrková, Ludvík Vaculík, Pavel Kohout...

Všetko s venovaním. Kde a kedy čítate?
- V tom každodennom blázinci sa dá čítať? Ak, tak iba v aute alebo počas dovolenky či cez víkend. No mal by som. Opravujem: budem.

Ako vám chutí kreslo ministra? Odolávate pokušeniu snívať o časoch, keď ste mohli písať? Keď ste si svoje divadelné hry dokonca aj sám režírovali? Alebo keď skoro denne mohli ľudia obdivovať či preklínať vaše brilantné a štipľavé novinárske komentáre?
- Chutí mi kultúra. Od malička. Otec hromžil na komediantov. Ani počuť, že by sa dieťa zvrhlo, a tak som sa dal na chémiu. Ale droga je droga, predsa len ma pritiahlo písanie a divadlo. Čo teraz robím, mi tiež chutí, ak ide o tvorivú prácu a nie o stratu času s veternými mlynmi hlupákov, súboje s baranmi. Pokiaľ môžem pomôcť čosi tvoriť, zveľaďovať.

Hviezdy na smetisku. Prípad Gredwal, Keby všetci chlapci sveta, Gaudeamus igitur... Dávno?
- Ani tak nie. Dvoch na smetisku som si ešte aj zrežíroval v Brne pred siedmimi rokmi.

Výtečníkov tiež. Tých vám aj preložili do slovenčiny.
- Ľubomír Feldek... S réžiou to bolo tak: Keďže sa do toho nik nehrnul, tak som si to zrežíroval sám. Potom aj z repertoáru Osvobozeného divadla, Baladu z handier.

Tiež spievate. Dobre či rád?
- Rád. Či dobre? Ktovie, no všetci diváci neujdú. Muzika a divadlo dokopy majú obrovský vplyv, preto som sa dal aj na muzikály.

Máte herca, s ktorým sa vám najlepšie pracuje?
- Horníčka. S ním sme i vedno písali. Je to nezmar. Spája umenie a humor, perfektnosť a nezničiteľnosť života.

A za tým všetkým vám nie je ľúto?
- Je, ale len vo chvíľach, keď ma podrážajú nezmyslami, keď mi kradnú čas. Nie je mi za tým ľúto, keď sa čosi darí.

A keď sa zbabre? Svetová výstava v Hannoveri sa neskončila pre Česko ktovieako. V porovnaní s Bruselom alebo Montrealom to bol značný krok späť. A Praha 2000 vraj tiež mala rezervy. Nie každý cudzinec idúcky po Prahe mal dojem, že je v hlavnom meste kultúry Európy 2000.
- Moment. Prahu 2000 zabezpečovala spoločnosť rovnakého mena, jej riaditeľom bol Michal Prokop. Nebola v garancii môjho rezortu. Minister kultúry zabezpečil základ zo štátneho rozpočtu a navyše ponúkol ďalšie kultúrne projekty, vrátane ich financovania. Príklady: projekt Národnej galérie, Národného divadla a ešte zopár.

Ale Pražania akciu nevzali za svoju. Tých 2000 bolo ako 1999 či 2001...
- Keby som bol kniežaťom, tak by som mohol rozdávať rady: Občania, je to vaše mesto a práve vy všetci ste mali povedať: Som strašne rád, že žijem v európskom meste kultúry 2000!

Mohol Prokop urobiť viac? Alebo Dostál?
- Dostál sa hlboko pred Prokopom pokloní a povie: Urobili ste, čo sa dalo. Neviem, či by som to v tom zhone a časovom strese zvládol ja. A to platí obdobne i pre pána Bartušku v prípade improvizácie Hannoveru.

Tam bolo garantom ministerstvo zahraničných vecí. Stihli ste intervenovať za účasť Karla Gotta...
- Stihol som trocha viac. Primátor mesta Hannover ma požiadal, aj po tej besnej kritike v českej tlači, o vystúpenie Gotta. Hrozila verejná hanba. Tak som neintervenoval, no požiadal som nášho speváka číslo jeden, aby sa povzniesol ponad malicherné klebety, čo sa aj stalo. Ináč považujem český pavilón v porovnaní s ostatnými za vizitku národa, ktorá dokazuje, že ani v oblasti multimediálnej techniky nepatríme k začiatočníkom.

Čo skrývate v rukáve pre budúcnosť? Mám na mysli vizitky svetu.
- Česká kultúrna sezóna vo Francúzsku. Máme pripravené projekty pre už potvrdené výstavy, pestré menu ponúkli divadlá.

Paríž?
- Dijon, Nantes, Rennes, Mulhouse, St. Etienne. A šesť galérií a múzeí v Paríži.

A Slovensko? Mohlo by sa s vami časom zviezť?
- Ministerstvo kultúry podporilo vznik Folklórneho festivalu Praha - srdce národov a Jánošíkov dukát. Svojich kamarátov Slovákov nevediem len ako Slovákov, ale ako spoluobčanov aj tu v Prahe. Pre podporu ich aktivít robí naše ministerstvo dosť. Slováci sú spokojní. Okrem jedného. Ale taký sa nájde vždy. S reprezentáciou von je to iné. Sotva si viem predstaviť, že by dnes náš projekt prezentovalo povedzme Slovenské národné divadlo. Ale v budúcnosti nevylučujem, už aj z praktických dôvodov, že potiahneme von za spoločný povraz.

Globalizácie sa nebojíte?
- Aj keď budeme akokoľvek globálni či globalizovaní, nestrácame tým možnosť obhájiť si vlastnú identitu. To ale treba chcieť a vedieť. My, Česi i Slováci, na to máme. Akokoľvek, v akejkoľvek zjednocujúcej sa Európe nás nebudú vnímať podľa výroby kyseliny sírovej na hlavu, no predovšetkým prostredníctvom našich kultúrnych počinov a tradície.

Máte čosi ako víziu kultúry? Predstavu, čo s ňou?
- Mám. Vytvoriť mnohoraké podmienky pre kultúrny rozvoj. Pritom kultúru nevnímam iba cez vrcholové umenia, priebojnosť avantgardy, ale aj prístupnú všetkým. A kultúrne správanie, toleranciu, vzdelanie a jeho prítomnosť v každodennom živote. Ministerstvo tu nie je na to, aby pôsobilo ako žandár. Všetka pôsobnosť, od kompetencie až po maximálnu zodpovednosť má byť presunutá na kraje, mestá. S výnimkami niektorých vyčlenených inštitúcií. I v tých majú spolurozhodovať tí, čo v nich tvoria, a nie dirigentská viditeľná či neviditeľná ruka zhora.

Máte príklad: čerstvú revoltu v Českej televízii. Front názorov vedie cez celú spoločnosť, dokonca aj krížom cez jednotlivé strany a organizácie.
- Pravdaže ma to nenapĺňa nadšením, keď sa na obrazovke namiesto programu objavuje oznam, keď sa búria redaktori, verejnosť burcujú poslanci, ministri. Noviny sú plné protichodných vyjadrení a označujú nás ako hrdinov alebo švejkov.

Medzi televíznymi vzbúrencami vás nebolo vidno. Ani ste sa tam nemihli v ponožkách a so spacákom. Ale vás to muselo pochytiť tiež. Veď dnes nemáte ani svoj neodmysliteľný šál.
- Mám svoju mienku, pravdaže. Uverejnil som ju, aj prediskutoval tam, kde sa má. Nerobím z toho jarmok, ani sa nepotrebujem predvádzať.

Ste ale predsa herec.
- Herec má hrať na javisku, a nie sa producírovať v súkromí. Iba najmizernejší herci hrajú jednostaj v živote a o to biednejšie na javisku, vo svojom povolaní. Do politiky divadlo nepatrí. Vôbec. Preto sa politikom za komediantstvo netlieska.

Máte, pravdaže, svoj názor. Ale nie je tajomstvom, že v čase, keď televízny kráter vybuchol, ste mali trocha rozdielnu mienku od premiéra.
- Trocha? Celkom. Považujem za prirodzené, že v rámci osobnej diskusie majú priatelia, aj členovia jednej strany rozličné postoje.

A ostanú potom priateľmi? - Práve preto ostanú priateľmi.

Ste členom sociálnej demokracie. Ste voči nej lojálny?
- Francúzske slovo "lojalita" skúste preložiť do češtiny alebo slovenčiny.
Márne. Ide to? Vidíte, nie preto si výklad tohto slova robí u nás každý po svojom.

Čím je pre vás lojalita?
- Poviem, čo to nie je: poslušný, ústretový. Čiže lojalita vonkoncom nie je lokajstvo. Malo by to znamenať rešpekt, hoci dvoch ľudí, dvoch subjektov, dvoch skupín v rámci väčšieho celku. Ale keď sa ten celok posunie zrazu kamsi inde, tam sa moja lojalita končí.

Ste voči Českej strane sociálnodemokratickej lojálny? - Som. Pri vstupe do strany musím rátať s tým, že zanechám časť svojej slobody a za to mi strana umožní uplatňovať názorovo moje pozície.

V jej vnútri, či aj navonok? -
Ortodoxná poučka vraví, že lepšie je mýliť sa dnu, v strane - ako ísť proti nej. Keby som bol členom strany, ktorá by sa jasne mýlila a jej omyl by narúšal moju slobodu myslenia, až by môj pohár trpezlivosti pretiekol, musel by som ju opustiť.

To teraz, prirodzene, nie je váš prípad.
- Keby bol, nesedel by som tu ani minútu. Právo na samostatnú mienku neoslabuje, ale posilňuje stranu rovnako, ako posilňuje charakter jej osobností. A sociálna demokracia také má.

Čo teraz?
- S Českou televíziou? Minister sa má zamýšľať a pracovať koncepčne. Nemá byť režisérom ani hasičom požiarov z rozličných drám, skečov, či frašiek. Ministerstvo kultúry už dlhodobo upozorňovalo na medzery v zákone a pripravilo konkrétnu podobu na jeho zlepšenie. Tá teraz prechádza parlamentom a senátom.

Ste presvedčený, že to postačí?
- Postačí na zalátanie dier v zákone. Tie umožňovali sekretariátom politických strán pchať prsty tam, kde nemajú čo hľadať. Odteraz budú odporúčať členov rady televízie a rozhlasu výrazné inštitúcie, a to z objektívnych osobností, nezávislých na akejkoľvek strane.

Myslíte si, že sa nimi krajina hmýri?
- Sám osebe nijaký zákon ani novela nemusia byť dokonalé. Našťastie, v Čechách každý každého pozná.

Ako povedal kedysi istý známy sir s cigarou: "Každý človek sa dá kúpiť. Záleží len na tom, kedy a za koľko."
- Viem. Winston Churchill. Ale keby sme takto uvažovali pri nominácii na akomkoľvek poste, nemali by sme nielen že objektívnu, no nijakú vládu, parlament, súdy - ani žurnalistov. Ostal by iba popol a dym z tej cigary.

Hádam ponúknu dočasné kreslo vládcu televízie vám?
- Ani vo sne. Môžu ponúkať, čo chcú, to by môj otec v hrobe hromžil, že sa jeho syn Dostál dostal medzi komediantov.

Máte poslanie vo svojom terajšom kresle ministra. Skúste mi povedať, ako by znelo v stručnom slogane.
- Kultúra je nezastupiteľná. Usilujem sa to dokázať a budem sa usilovať, pokiaľ dýcham.

Máte kohosi ako vzor?
- Jacka Langa, niekdajšieho ministra kultúry.

Ale práve ten sústavne zasahoval do diania, inšpiroval a inicioval, ba presadil mnohé inštitúcie, festivaly, ba aj diskutovanú pyramídu v Louvri. A vy ste predsa proti akémukoľvek riadeniu zhora.
- To som. Ale ak ktosi na to má, a Lang mal podporu štedrú od samého prezidenta, aj priazeň umelcov, tak som za také riadenie, ktoré zodpovedá volaniu verejnosti, ktoré rozširuje a zveľaďuje pole kultúry a umenia.

Máte čosi ako osobné vyznanie?
- Minulý víkend som bol na prechádzke s mojimi deťmi, doma, v Olomouci. Ako tak ideme, odrazu stojím pred drevenou ohradou a na nej sa skvie sprejom nastriekaný zelený nápis SVET SA POSRAL. Ani neviem, či to znesie váš papier, čo som svojim deťom musel vysvetľovať a akým spisovným írečitým slovníkom. Ale spočíva v tom ukrutný vzdor proti rezignácii, proti proroctvu skazy sveta. Bola to výzva, aby sa tak nikdy nestalo.

A recept? K tej vašej výzve?
- Biť sa, aby bol svet iný. A je jedno, kde a akým spôsobom, slovníkom sa o to ruveš. Či v disente, či v slobodnej spoločnosti. Len nie tam, kde sa chystá pohreb, lebo tam sa končí všetko.

Ste teda veriaci?
- Svet je plný veriacich. Každý, či takmer každý je veriaci - ale svojím spôsobom. Inak by nežil. Ale svet je aj plný zbabelých ľudí, ktorí sa to hanbia priznať. Moja viera nespočíva v čakaní zázrakov, no v ruvačke, aby sa mohli stať.

S hosťom SLOVA sa zhováral Miro Procházka

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama

Blogy a statusy

Reklama