Osamelý hľadač pravdy
"Začnem tvrdením, azda už zriedkavým, že naozajstnými osobnosťami môžu byť aj prostí ľudia, nevýznační, neznámi. Napokon, najznámejší z nás ani nemusia byť osobnosťami. Človeku našich čias dopomôžu k nezvyčajnému spoločenskému vplyvu a ohlasu aj dlhé reči. Kedysi, pamätám si, ľudia si z rečí brali k srdcu len tie kratšie. Tie dlhšie vážili si menej: videli sa im akože scénické, nehodnoverné."
Takto začína svoju knihu krátkych esejí jeden z najväčších slovenských spisovateľov 20. storočia Ladislav Ballek. Je to dielo, ktoré sa na predvianočnom trhu neobjavilo náhodne. Samo je sviatočné, tak ako každé Ballekovo slovo. Tento majster kultivovaného prejavu slovám nielen vládne, ale pozná aj ich cenu. Svätí ich, váži každé z nich a odhaľuje tajomnú silu písmen, ktorú vie do hĺbky využiť iba skutočný umelec. Politizujúcim hlupákom sa zdá byť nudný, pretože oni vnímajú slovo iba ako zbraň, nie ako podstatný výraz a najcharakteristickejší prejav kultúry.
Ballekovi je akčná povrchnosť naozaj cudzia. Aj preto je tento muž skôr mĺkvy, aj preto ho v dnešnom parlamente nepočuť, aj preto sa štíti premieňať reč na prázdny zvuk tak, ako jeho poslaneckí kolegovia. Ako človek i spisovateľ váha, keď má voliť slovo na pomenovanie zla, a je najspokojnejší, keď ho nenájde, alebo nemusí vysloviť. Zrejme práve v tomto sa najviac ponáša na svoju starú matku, ktorej s láskou venoval prvé riadky úvah v novej knihe. Toto milé a neobyčajne múdre dielko je nielen mechanickým súhrnom autorových esejí z rokov 1974 až 1999. Radenie i výber úvah má skrytý zmysel, za každým textom zámerne nie je rok jeho vzniku a čoskoro zistíme, že usporiadanie nie je chronologické. Má však svoju významovú postupnosť, ktorá dodáva knižke väčšiu kompaktnosť, čím nedozierne prevyšuje dnes veľmi populárny zvyk vydávať si zbierku svojich novinových článkov.
Ballek uvažuje o zdanlivo všedných veciach a odkrýva v nich znamenie podstaty. Obzvlášť silné až osudové je u tohto autora hľadanie primeraného vzťahu medzi kultúrou a politikou. Dlho zápasil so schizofréniou svojej angažovanosti v týchto na prvý pohľad nezlúčiteľných oblastiach, no v zlomových chvíľach sa vždy rozhodol pre kultúru - tú si ctil a ctí najvyššie.
Jeho sizyfovské a niekedy až donkichotské úsilie kultivovať našu politickú scénu dosiaľ nepadá na úrodnú pôdu, ale je jedine správne. Lebo, ako hovorí sám autor, kultúru nesmie riadiť politika - politika sa musí riadiť kultúrou. Ladislav Ballek videl v tomto smere vždy ďalej ako naši - ťažko povedať, či politici, ale rozhodne nie štátnici. Vie, že zo životných a spoločenských kríz dokáže vyviesť ľudí len vzdelaný, osvietený a zušľachtený duch. Aj preto kladie otázky, zdanlivo jednoduché, zdanlivo banálne, a predsa ohromujúce: Sme ešte mravní? Máme svedomie?
Ladislav Ballek je v dnešnej politike i literatúre osamelý hľadač pravdy, urputne sa angažujúci za záchranu kultúry, ktorej chápanie má čoraz rozmazanejšie črty. Takéhoto poctivého myslenia je vždy málo. Aj preto je Ballekovo dielo vzácne.
