Oslava víťazstva v kvapkách dažďa

"Buďte radi, že nevyhral Al Gore. To by sme sa asi nikam nedostali, lebo prívržencov demokratov by prišlo rozhodne viac." Týmito slovami ma môj sprievodca, americký Čech Ivo Reznicek upokojoval, keď sme sa v dlhočiznom rade slimačím tempo
Počet zobrazení: 913

"Buďte radi, že nevyhral Al Gore. To by sme sa asi nikam nedostali, lebo prívržencov demokratov by prišlo rozhodne viac." Týmito slovami ma môj sprievodca, americký Čech Ivo Reznicek upokojoval, keď sme sa v dlhočiznom rade slimačím tempom presúvali v metre od turniketov na nástupište.

Napriek tomu, že sme sa z washingtonského predmestia vybrali do centra už o pol deviatej ráno, všade, kam sme sa pohli, nás sprevádzali davy ľudí. Sobota 20. januára sa totiž v americkej metropole od iných výrazne líšila. Desiatky tisíc republikánov z celých Spojených štátov prišli do Washingtonu osláviť víťazstvo svojho prezidentského kandidáta. Slovo víťazstvo však hádam nie je celkom namieste. Až koncom februára má byť s istotou jasné, či George Walker Bush volebný súboj o post hlavy štátu naozaj vyhral. Dnes tomu väčšina Američanov neverí.

Pokojné odovzdanie moci "Netajím, že som volil Gora. Ale aj republikáni musia priznať, že tieto voľby ukázali vážne problémy nášho volebného systému," tvrdí Charles Spencer, politológ na dôchodku, ktorý je napriek týmto výhradám hrdý na "pokojné odovzdanie moci". Tak, ako iní jeho spoluobčania, aj on to považuje za dôkaz demokratickosti amerického politického systému. "Ja demonštrovať nepôjdem, hoci moja dcéra áno." Tá volila kandidáta zelených Ralpha Nadera, ktorý mal predsa len bližšie ku Gorovi ako k Bushovi. Jeho päť percent však napokon rozhodlo o úspechu terajšieho prezidenta. A demokrati to voličom zelených asi len tak neodpustia.

Republikáni minulú sobotu doslova zaplavili hlavné mesto USA. Svoju stranícku orientáciu dávali jednoznačne najavo. Bolo ich vidieť a najmä počuť naozaj všade. Pre väčšinu z nich bola inaugurácia rodinnou udalosťou. Iba občas ste mohli vidieť dvojicu, zväčša sa okolo rodičov motalo niekoľko detí, málokedy menej ako tri. Vo Washingtone sa stretli starí priatelia, v metre i na uliciach sa hlučne zdravili a na všetkom sa nahlas smiali. "Ty nevieš nič o Bobovi?" začudovala sa predo mnou stojaca staršia dáma a hneď svoju priateľku podrobne informovala: "Znovu sa oženil a kúpili si pekný dom. Vieš, má päť detí a jeho nová manželka priviedla štyri." Taká normálna republikánska rodinka...

Diváci v sektoroch Ak sa priatelia nestretli už v metre, zväčša sa čakali pri vchodoch do jednotlivých sektorov. Niekoľko kilometrový pás trávnikov tiahnuci sa od západnej strany Kapitolu, hlavnej budovy amerického Kongresu, rozdelili organizátori do viacerých sektorov. Všetky boli od seba i od bočných ulíc oddelené provizórnym plotom a vstup do nich mali len držitelia lístkov. Modré, červené, či oranžové si bolo treba zakúpiť oveľa skôr. Ich držiteľmi boli najmä republikánski aktivisti, ktorí pomáhali pri organizovaní volebnej kampane. Podobne rozdelili miesta na sedenie pozdĺž Pennsylvania Avenue, kde sa konal tradičný sprievod.

Týždeň pred inauguráciu, keď som pricestoval do Washingtonu, sa už s tým nedalo nič robiť. Jedinou možnosťou bolo sledovať sľub nového prezidenta z vyše poldruha kilometrovej vzdialenosti, alebo sa pozerať na obrovskú obrazovku, na ktorej ponúkali priamy prenos stanice CNN. Televízny signál sa však oneskoroval za reálnym dianím o takmer desať sekúnd, takže bolo miestami veľmi zábavné najskôr Georga W. Busha počuť a potom ho vidieť otvárať ústa.

Rozhodne však nebol dôvod závidieť republikánskym aktivistom ich predplatené miesta na tribúnach na Pennsylvania Avenue. Za krátky pohľad na 43. prezidenta USA v čiernej limuzíne totiž niektorí z nich dozaista zaplatili prechladnutím. Počasie tohtoročné oslavy dosť pokazilo, hoci sa mi nezdalo, že by to naradostených republikánov veľmi trápilo.

Hillary sa vráti Ortuť teplomera bola tesne nad nulou a už od skorého rána mrholilo. Keď sa blížila inaugurácia, začalo mierne pršať a dokonca sa spustil riadny lejak. Vlhký chladný vzduch nepríjemne liezol pod kožu a ešte viac ma zamrazilo, keď som uvidel mladé mažoretky reprezentujúce ktorúsi univerzitu pochodovať v tenkých topánkach a krátkych sukničkách. "Maršparádu" dopĺňali vojaci, malé helikoptéry a dokonca aj čosi, čo by Slovák nazval alegorickým vozom, takže našinec sa občas cítil ako na prvomájovom sprievode.

Na rozdiel od povinnej účasti na oslavách Sviatku práce pred vyše desiatimi rokmi, však Američania prišli osláviť svojho nového prezidenta určite dobrovoľne. Celkom dobrovoľne tiež míňali zjavne prehnané sumy peňazí za rýchle občerstvenie i nápoje, ktoré sa predávali v pojazdných stánkoch na každom rohu. Kam ste sa len pohli, narážali ste na predavačov spomienkových predmetov akéhokoľvek druhu: tričká, odznaky, nálepky, čiapky, poháre, prívesky na kľúče. Z takmer všetkého sa usmieval nový americký prezident, občas v sprievode druhého muža USA - Dicka Cheneyho. Dokonca ste sa s Bushom juniorom mohli za tri doláre odfotiť, ak vám neprekážalo, že bol z kartónu. Na jednom mieste som našiel aj papierového Billa Clintona, toho však dozaista použili posledný raz.

Mimochodom, bývalý americký prezident odišiel z Washingtonu spolu s rodinou už v sobotu podvečer. Jeho novým domovom sa stal neďaleký New York, kde ho hneď po prílete vítali nadšení spoluobčania. Do hlavného mesta sa však o niekoľko dní vráti za prácou jeden člen Clintonovej rodiny. Manželka Hillary totiž bude najbližších šesť rokov senátorkou a potom možno...

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984