Postavenie ťažšie ako v roku 1989

V predvečer prešovského zjazdu vypukla aféra ohľadom vyhlásenia predstaviteľa KSČ-S Vasila Mohoritu, že treba obnovovať základné organizácie strany v závodoch a rozšíriť vplyv v odboroch, čo prispelo k opätovnej polarizácii nielen v spoločnosti, ale aj v KSS. Ako ste to prijímali? - Na zjazde som označil tieto výroky za nešťastné. Aj sa za to na mňa urazil.
Počet zobrazení: 1999

Peter Weiss

Narodil sa 7. júla 1952 v Bratislave, kde v roku 1970 ukončil strednú všeobecnovzdelávaciu školu a v roku 1975 andragogiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Tam v roku 1978 absoloval aj odbor filozofie. V rokoch 1975-89 pracoval na Ústave marxizmu-leninizmu. V roku 1985 obhájil kandidatúru filozofických vied. Na mimoriadnom zjazde v decembri 1989 ho zvolili za tajomníka Výkonného výboru ÚV KSS, v januári 1990 za jeho predsedu. Na prešovskom zjazde v októbri 1990 sa stal predsedom KSS-SDĽ, od januára 1991 SDĽ. V máji 1996 ho na 4. zjazde v Nitre zvolili za podpredsedu strany pre zahraničnú politiku, od júla 2000 po 6. zjazde v Košiciach je radovým členom SDĽ. Poslancom SNR, resp. NR SR je nepretržite od februára 1990. V rokoch 1992-94 bol 1. podpredseda parlamentu, od októbra 1998 je predseda Zahraničnopolitického výboru NR SR. Je ženatý, má dve deti.

V predvečer prešovského zjazdu vypukla aféra ohľadom vyhlásenia predstaviteľa KSČ-S Vasila Mohoritu, že treba obnovovať základné organizácie strany v závodoch a rozšíriť vplyv v odboroch, čo prispelo k opätovnej polarizácii nielen v spoločnosti, ale aj v KSS. Ako ste to prijímali?
- Na zjazde som označil tieto výroky za nešťastné. Aj sa za to na mňa urazil. Nebol to vecne správny prístup, pretože ten model strany po revolučnej zmene sa nedal presadzovať. Jedným sa radikalizmus páčil, druhí vedeli, že to nie je správne ani z hľadiska strategickej zmeny v spoločnosti. Na prešovskom zjazde sa tesným pomerom rozhodlo o zmene názvu strany, no nešlo iba o tento spor. Išlo o to, či sa prejaví jasná politická vôľa vytvoriť z reformne orientovanej časti členstva KSS naozaj novú politickú stranu, alebo pôjdeme cestou kozmetických zmien. To by viedlo k tomu, že tu ostane komunistická strana ako strana zatrpknutých ľudí so sklonom k radikalizmu, konšpirácii, sociálnej demagógii. Bola by nositeľom politického napätia a udržiavala by v spoločnosti permanentnú antikomunistickú vlnu.

Vtedy sa nastoľovali otázky, či sa táto zmena nerobí prirýchlo, alebo či nie je už neskoro... Ako sa po desiatich rokoch na to pozeráte?
- Bol som za rýchlu, radikálnu zmenu. Už mimoriadny zjazd KSS prijal uznesenie, že v marci 1990 sa má uskutočniť riadny zjazd, ktorý by vyriešil zásadné otázky. V dôsledku diferencovaných nálad členov KSS, no i pre isté právne riziká sa tieto kroky odsunuli. Sám som v Prešove dvojičkový názov prijal ako kompromis, ktorý bol daňou aktuálneho pomeru síl. Preto som po zjazde urýchľoval proces vypustenia prvej časti názvu. Toto sa urobilo o tri mesiace - 26. januára 1991. Historickou kuriozitou je, že dnes sú niektorí z tých, čo vtedy hlasovali proti vypusteniu prvej časti, mojimi najväčšími ideovými odporcami v SDĽ.

Čím si vysvetľujete, že SDĽ mala vo voľbách stále okolo 14 percent, ak necháme bokom rok 1994, a jej preferencie sa ani po transformácii nezvyšovali?
- Nesúhlasím s tézou, že Slovensko bolo a je ľavicové. Vždy bolo konzervatívne. Po vzniku komunistického hnutia sa sociálna demokracia dokonca marginalizovala. Druhý moment súvisí s tým, že prioritou na Slovensku sa v 90. rokoch stalo štátoprávne usporiadanie, vzťah k ČR, dovŕšenie národnej emancipácie. Až na druhú úroveň sa dostala otázka transformácie spoločnosti. Slovensko prežívalo jednu vlnu populizmu za druhou. SDĽ pod mojím vedením sa vždy dôsledne vyhýbala pokušeniu nasadnúť na tento vlak. Ale nie vždy sme boli schopní čeliť populizmu. Ukázalo sa to v prípade ZRS, ale i v súčasnosti. Tretím faktorom je, že ľavica nevyužila najvhodnejší čas na svoju integráciu v roku 1992, keď bola SDĽ na vzostupe a vracala sa Dubčekova autorita. Padlo, žiaľ, rozhodnutie, že SDĽ a SDSS nepôjdu do koalície. SDĽ vtedy získala 14,7 a SDSS 4 percentá. Mohli sme dosiahnuť takmer pätinu hlasov a v parlamente 40 mandátov.

Čím si vysvetľujete rozhodnutie Alexandra Dubčeka neprijať ponuku na volebnú koalíciu v roku 1992?
- Nielen SDĽ, ale ani Maďarskú socialistickú stranu či vtedajšiu Sociálnu demokraciu Poľskej republiky vtedy ešte Socialistická internacionála neakceptovala, mala voči transformovaným ľavicovým stranám opatrný prístup. Doma i v zahraničí sa preceňoval Dubčekov voličský potenciál a sila značky sociálnej demokracie.

V auguste 1992 ste však niekoľko dní pred osudnou autohaváriou podpísali s Dubčekom zmluvu o tesnej spolupráci vašich strán...
- S Dubčekom sme mali veľmi dobré vzťahy. Bol to milý a úprimný človek a hoci nebol veľkým rečníkom, pri analytických rozhovoroch s ním som si uvedomoval, že je to skúsený politik, ktorý vie odhadnúť tendencie, možnosti a riziká. V prípade integrácie ľavice sa nerozhodol správne a ľavica na to dodnes dopláca. Ak hovoríme o potenciáli, jedným zo zdrojov, ktorý nám ušiel, boli muži z roku 1968. Aj vinou strategicky chybného rozhodnutia na mimoriadnom zjazde KSS v decembri 1989, ktorý napriek tomu, že som to navrhol, nedal paušálnu rehabilitáciu všetkým vylúčeným v čistkách po vstupe sovietskych vojsk. Tí išli najprv k VPN, potom k HZDS a po trpkej skúsenosti s Mečiarom sa pre ľavicu stratili. Z významných proskribovaných osobností sa otvorene pridal ku KSS a potom SDĽ iba Samo Falťan.

Ak sa spätne pozriete na 90. roky, robili by ste dnes niečo inak?
- Bola to situácia, keď sa nedali použiť žiadne skúsenosti ani vzory. Prvoradé v podmienkach porevolučnej antikomunistickej vlny bolo dať ľuďom v KSS, ktorí zobrali vážne perestrojku, šancu na normálny, dôstojný život a začlenenie sa do novej spoločnosti. Niektoré veci bolo treba vygumovať, vyčiarknuť a povedať, že sme to robili zle. Cez záchranu ľudského potenciálu sme chceli vytvoriť zázemie pre budúcu silnú ľavicu. Nikdy som nemal v hlave pocit výlučnosti a dokonca na 1. zjazde SDĽ v Trenčíne v decembri 1991 som upozorňoval, aby sme neodháňali členov bývalej KSS, ktorí sa až po dvoch rokoch chceli začleniť do strany. SDĽ som chápal ako súčasť rôznorodého demokratického ľavicového prúdu. Vždy som sníval o tom, že sa dáme dokopy so sociálnou demokraciou.

Avšak akoby niektoré činy SDĽ smerom k demokratickému usporiadaniu zostali nedocenené...
- Problém sily SDĽ spočíval aj v tom, že sme nemali prirodzených spojencov. Dokázali sme v záujme hladkého zvládnutia procesu osamostatnenia Slovenska spolupracovať s HZDS a SNS na príprave ústavy a to je nedocenený čin. Doteraz to viacerí pravicoví novinári analyzujú div nie ako nacionalistický zločin alebo vlastizradu. Od apríla 1992 mi bolo jasné, že česká politická trieda sa rozhodla rozdeliť federáciu. Po voľbách aj preto, že sa Dubčekova SDSS nedostala do NR SR, chýbali HZDS a SNS dva hlasy k ústavnej väčšine. Pritom hneď v júli 1992 Ivan Hudec odišiel z SDĽ a priestor sa zúžil na jeden hlas, ktorý by sa bol určite skôr či neskôr z nášho klubu stratil. SDĽ napríklad zabránila tomu, aby vznikla ústava so silným postavením premiéra, akási slovenská obdoba kancelárskeho systému, lebo už vtedy bola u Mečiara jasná tendencia k autoritatívnemu režimu. Historická zásluha Ľubomíra Fogaša, ktorý sa dramaticky poškriepil s vtedajším premiérom, bola v tom, že ústava preferuje klasickú parlamentnú demokraciu a napriek všetkej kritike sa ukázala ako veľmi dobre konštruovaná.

Prečo sa i v roku 1994 pokus o integráciu ľavice skončil s fiaskom?
- Výskumy ukazovali, že ľudia sú za integráciu. Ukázalo sa však, že sme Spoločnú voľbu z hľadiska politického marketingu urobili neskoro a chybne. Nechcem sa vyhovárať na agentúry. Koalícia nebola zastrešená mojou osobou. Pri mojej vtedajšej vysokej dôveryhodnosti to poškodilo nielen SDĽ, ale aj partnerom. Tí nechceli súhlasiť s členstvom v koalícii, na čele ktorej by stál bývalý komunista. Okrem toho tu bol fenomén Jána Ľuptáka. Objavujú sa názory, že keby sme boli schopní poskytnúť jeho predstave o ľavicovej politike v SDĽ širší rámec a necítil by sa zaznávaný, neodišiel by. O tom ale pochybujem, lebo uveril vo svoju veľkosť. Spálil sa aj so svojím insitným populizmom v kotli privatizácie.

V roku 1994 bola SDĽ vo vláde s tromi stranami a koalícia závisela od šnúrky na gatiach predsedu Spolužitia. Teraz je vo vláde s desiatimi. Je to lepšie?
- SDĽ je vzhľadom na pluralitné slovenské politické spektrum odsúdená na koaličné vládnutie. Tým, ktorí ju kritizujú, ako môže byť vo vláde so "zlou pravicou", hovorím, či by radšej boli vo vláde s pravicovo-populistickým HZDS, ktoré stvorilo buržoáziu a la Alexander Rezeš. Alebo so SNS. Iný variant sme nemali. Mojou predstavou nebola dominantná spolupráca medzi diferencovanou SDK a SDĽ vo vzťahu premiér - predseda parlamentu. Podporoval som spojenectvo SDĽ, SDSS a SOP, resp. i zelených. Namiesto trpezlivého budovania spojeneckých väzieb cez spoločný postup pri presadzovaní ľavicových politických priorít SDĽ začala vlani na jar presadzovať rekonštrukciu vlády a hneď mala proti sebe všetkých troch koaličných partnerov.

Vraj ste po parlamentných voľbách v predstavenstve strany hlasovali proti členstvu SMK vo vládnej koalícii. Je to pravda?
- Na začiatku boli úvahy, aby SMK mala vo vládnej koalícii takpovediac osobitné postavenie. Uvedomovali sme si riziká, ktoré vyplynú z toho, ak SMK bude vo vláde presadzovať výlučne svoju národnostnú a regionálnu agendu. Pri všetkej komplikovanosti tu však vznikla pozitívna skúsenosť. Už dva roky sú "Maďari" vo vláde a žiadna územná autonómia ani iredenta sa nekoná a ani konať nebude.

Zdá sa, že voličský potenciál SDĽ vymiera. Ako sa s tým dá vysporiadať?
- SDĽ mala na 1. zjazde 47 tisíc členov, 45 tisíc z nich sa preregistrovalo z bývalej KSS a dvetisíc ľudí vstúpilo. Vlani sa hovorilo o 22 tisíc členoch. Odišli aj ľudia, ktorí to desať rokov s SDĽ ťahali a už sa s ňou nechcú identifikovať, lebo sú znechutení istými javmi. Pod vplyvom politického správania sa viacerých predstaviteľov SDĽ, ktoré vyvolalo ostré ohlasy verejnosti, odchádzajú predovšetkým ľudia s reformným potenciálom. SDĽ mala vždy nadpriemerne vzdelané voličstvo. Ľudí, ktorí sa chceli presadiť prácou a mať slušné a spravodlivé podmienky na život. Výsledok výskumu agentúry Markant z októbra 2000 ukázal, že z pôvodných voličov SDĽ v roku 1998 odišlo 36 percent k Smeru, 18 k SDKÚ, 7 k HZDS, 6 k DS, 2 ku KSS a 1 percento k ZRS. Stavenie na ultraľavicovú rétoriku a pocit sociálnej krivdy neprinieslo SDĽ teda efekt.

Robert Fico viackrát zopakoval, že neodišiel pre Migaša, ale pre iných, ktorých nemenoval. Nebola to chyba celého vedenia?
- Na republikovom výbore pred druhou časťou 5. zjazdu po voľbách vo Zvolene som povedal, že nemôžu byť jedni volavkami a druhí mať štátne funkcie. Táto otázka sa podcenila aj v kolektívnych orgánoch. Zrejme si mnohí nevedeli predstaviť, že Fico bude mať odvahu pustiť sa na vlastnú päsť.

Dnes má však vyššie preferencie, ako SDĽ kedykoľvek predtým. Myslíte si, že sú trvalé?
- Robert šikovne využil rastúcu nespokojnosť s vecne rozhádanou koalíciou. Jeho sila spočíva v tom, že je nositeľom generačného protestu ľudí, ktorí dospeli v porevolučnom období a nie sú spokojní so správaním sa politickej elity. Generácia dvadsať až tridsaťročných je vypojená z politického života. Môžeme byť kritickí k Ficovým politickým a komunikačným technikám, ale ak by do značnej miery nedošlo k zlyhaniu vládnucich síl, nemal by šancu. Treba rozlíšiť, čo je daň, za ktorú platíme zadĺžené hospodárstvo so zabrzdenými reformami, a čo je dôsledok vlastných chýb koalície.

Kam by ste politologicky zaradili Smer?
- Na jeho čele stojí bývalý ľavicový líder, ale nejde o ľavicovú stranu. Smer sa nechce ideovo definovať. Ak si zoberieme jeho agendu, ukazuje sa, že za ním nie je prepracovaná vízia spoločnosti. Je otázne, aká bude reálna funkcionárska a poslanecká základňa Smeru a zástancovia akých konkrétnych záujmov sa dostanú do parlamentu. Zatiaľ je jasná iba atómová loby. Smer je navyše postavený pred otázku seriózneho medzinárodnopolitického krytia, čo nie je dôležité iba z hľadiska informačných tokov, ale aj pre pokračovanie integrácie Slovenska.

Do volieb ostáva poldruha roka. Čo sa dá ešte dovtedy stihnúť a napraviť?
- Je na členoch SDĽ, či budú spokojní s osciláciou medzi 5-7 percentami preferencií, alebo sa rozhodnú vytvoriť podmienky na nejaký prelom. Veľa času však niet. Aj preto vznikla iniciatíva SDĽ - moderná európska socialistická strana, aby sme zabránili odchodu nespokojných, alebo ho utlmili a aby sme ponúkli na diskusiu východiská z krízy. V SDĽ trvá vnútorný spor v otázke prístupu k reformám a transformačnej politike strany v konkrétnych podmienkach.

Nezdá sa vám, že viaceré osobnosti, ktoré sú na politickom Olympe už desať rokov, unavujú seba i spoločnosť?
- Iste, prichádza to vo všetkých povolaniach náročných na intelekt, čas a energiu. Z času na čas treba "dobiť batériu". Ide o to, či načerpajú sily a vrátia sa, alebo ich nahradia ľudia, ktorí budú takí dobrí, ako tí odchádzajúci. Mladý vek nie je kvalifikáciou. Pravda, nie je ňou ani vek, ktorý má zaručovať skúsenosti. Ráta sa iba prirodzená autorita. Rešpekt u politických partnerov i u voličov. Najhoršie je, keď sa politik stane predmetom posmechu. Po jedenástich rokoch nie som šťastný z toho, že ľavica je v ešte ťažších začiatkoch, ako v roku 1989. Obrovská šanca z roku 1998 na integráciu ľavo-stredových partnerov a takmer 15-percentný volebný výsledok sa mali inak zúročiť.

S hosťom SLOVA sa zhovárali Lýdia Kokavcová a Martin Krno

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984