Slovákom nebije dvanásta

Ste už sedemnásty rok poslankyňou. Ako sa to dá zvládnuť, navyše v dvoch rozličných režimoch? - Ja som sa po politických zmenách v roku 1989 nemusela preorientovávať. Vždy som bola v reformnom krídle strany.
Počet zobrazení: 1646

Maria Jakabová

Narodila sa 27. augusta 1936 v Horných Peťanoch - v južnom Novohrade (Maďarsko). Študovala na Slovenskom učiteľskom ústave v Budapešti a po maturite na Univerzite Eötvösa Loranda maďarčinu a slavistiku. Potom učila na spomínanom ústave, ktoré sa premenovalo na Slovenské gymnázium. Po troch rokoch sa stala jeho riaditeľkou - ako najmladšia riaditeľka strednej školy v Budapešti. Neskôr pracovala na Štátnom pedagogickom ústave, kde zakladala národnostnú katedru. Po desiatich rokoch odišla s manželom do Sofie, kde pracoval ako riaditeľ Maďarského kultúrneho inštitútu. Manžela naučila rozprávať peknou mäkkou slovenčinou. Po piatich rokoch sa vrátili do Budapešti, kde ju zvolili za predsedníčku Demokratického zväzu Slovákov. Túto funkciu zastávala do roku 1992. Od roku 1985 je poslankyňou Národného zhromaždenia za Maďarskú socialistickú stranu (MSS). Má dve deti.

Ste už sedemnásty rok poslankyňou. Ako sa to dá zvládnuť, navyše v dvoch rozličných režimoch?
- Ja som sa po politických zmenách v roku 1989 nemusela preorientovávať. Vždy som bola v reformnom krídle strany. Keď sa pôvodná Maďarská socialistická robotnícka strana rozdvojila a nasledovali prvé demokratické voľby, v ktorých sme získali iba 33 poslancov oproti pôvodným 382, neprežívala som to katastroficky. My sme si tú porážku zaslúžili.

V roku 1990 vás MSS postavila na svojej celoštátnej volebnej listine na popredné miesto. Bolo to najmä z taktických dôvodov, že ste Slovenka?
- V pohnutých časoch som bola podpredsedníčkou Národného zhromaždenia a vtedy začali v televízii vysielať priame prenosy z parlamentu. Vedenie strany zistilo, že má každý pozná - či už som chodila v rámci kampane s kolegami na sever, na juh, na Dolnú zem, Zadunajsko, či do Komároma. Ale nešlo iba o volebnú aritmetiku. Zavážilo i to, že som Slovenka. Som presvedčená, že MSS obraňuje práva menšín.

MSS podobne ako SDĽ prešla určitou katarziou...
- Musela ňou prejsť...

V parlamentných voľbách v roku 1994 však už získala 209 z 386 poslaneckých kresiel. Inde transformáciu pôvodnej komunistickej strany riešili postupnými krokmi a zastali kdesi na polceste, hoci si stále držia určité preferencie. Čo je, podľa vás, výhodnejšie?
- Ak sa na to pozeráte zo zorného uhla občanov, tak najlepšie by bolo, keby sme v roku 1990 vládu vôbec nestratili. No keď sme sa pozviechali a po štyroch rokoch sa vrátili k moci, tak sme mali ihneď rozbehnúť reformy. Tu sme urobili veľkú chybu, že sme zaváhali. Pritom i naši ekonómovia dobre vedeli, že treba prikročiť k reštrikciám, lebo sa celé hospodárstvo čoskoro dostane na dno. Museli sme ich robiť, hoci ľavicová strana by nemala konať na úkor životnej úrovne širokých vrstiev obyvateľstva a zvyšovať nezamestnanosť. Napriek tomu vďaka opatreniam ministra financií Bokrosa, ktorého vtedy všetci preklínali, sme sa dostali z najhoršieho. No stratili sme osem mesiacov.

Naozaj oných osem mesiacov rozhodlo o výsledku volieb v roku 1998?
- Áno, lebo sme nestihli dotiahnuť všetky potrebné kroky. V roku 1996 sme občanom brali. Ekonomika sa ako-tak postavila na nohy, pomaly sa začala dvíhať životná úroveň, no ľudia tieto efekty v nasledujúcom roku ešte výrazne nepocítili. V absolútnych číslach MSS dostala viac hlasov ako predtým, viac ako celá súčasná vládna koalícia, ale náš komplikovaný volebný systém spôsobil, že sme za jednotlivé volebné obvody nezískali toľko miest. Napokon o vláde rozhodlo päť-šesť poslaneckých mandátov.

Zobrali ste si z tejto skúsenosti ponaučenie? Čo by ste odporučili slovenským socialistom?
- Radiť je ťažko. Všade vládne iná situácia, no jedno je isté - a to hovorím ako Slovenka - ani jednému politikovi by som nepovolila, aby brnkal na národnú strunu. Heslá typu "Národ nadovšetko!" hádam takmer každému dobre padnú. No súčasne sú veľmi nebezpečné, lebo sa nimi dajú roznecovať vášne a kaziť vzťahy medzi národmi. Ak politici malých štátov v strednej Európe nemyslia na to, aby mali za susedov dobrých priateľov, tak môže ísť len o hlupákov.

Hovorili ste na túto tému s Bélom Bugárom či Miklósom Durayom?
- Často. Dokonca aj s Vladimírom Mečiarom a Jánom Čarnogurským, keď zastávali premiérske posty. Je pritiahnuté za vlasy porovnávať postavenie Slovákov, ktorí prišli tak ako moji predkovia z Oravy pred 300 rokmi do Maďarska a teraz sú ich potomkovia roztratení už iba v diaspóre, s tými, čo dosiaľ kompaktne žijú na južnom Slovensku, pritom politici v Paríži alebo vo Viedni rozhodovali o nich a o tom, kadiaľ povedie štátna hranica.

S bugárovcami ste sa rozprávali po maďarsky či po slovensky?
- Keď Slovensko navštívila parlamentná delegácia z Maďarska, tak ma obyčajne zobrali so sebou. Mali sme tlmočníkov, no ja som sa vždy ozvala po slovensky. Ak s nami rokovali poslanci NR SR za maďarskú menšinu, tiež hovorili po slovensky. Márne som ich podpichávala. Vraj sa treba pridržiavať protokolu. Keď som bola predsedníčkou Zväzu Slovákov, hnevalo ma, keď naši funkcionári na schôdzi v Čabe, Komlóši či na Mlynkoch pri Budapešti po oficiálnom otvorení zasadania v slovenčine povedali, že medzi nami sedí jeden Maďar, a preto všetci musíme prejsť na maďarčinu. Vtedy som sa vždy ponúkla, že si k prítomnému starostovi, či predsedovi družstva sadnem a budem mu všetko prekladať.

Berú vás ostatní kolegovia ako Slovensku, alebo o tom ani poriadne nevedia?
- Dobre vedia, že sa otvorene hlásim k slovenskej národnosti. Keď som v roku 1988 prvý raz prehovorila po slovensky v maďarskom parlamente, prišlo za mnou najmenej 15 poslancov. Tvrdili, že aj oni vedia po slovensky, hoci nie tak pekne. No naďalej som sa k svojmu pôvodu verejne hlásila iba ja. Dodnes to platí.

Podľa volebného zákona by mali mať všetky uznané národnostné menšiny zastúpenie v maďarskom parlamente. Prečo to dosiaľ nie je realitou?
- Upresním. Ide o menšinový zákon z roku 1993. Na jeho základe sa mal v tomto smere novelizovať volebný zákon, čo sa však doteraz neuskutočnilo. Neexistuje na to politická vôľa. Kameňom úrazu je strana mladých demokratov - FIDESZ, ktorí sa po tom, ako sa dostali k moci, preonačili z radikálnych liberálov na konzervatívcov. Ak by som sa pri prejave Viktora Orbána naňho nedívala, mala by som pocit, že počúvam niekdajšieho premiéra Jószefa Antalla.

Čo mienia urobiť socialisti pre to, aby sa táto otázka doriešila?
- Už robíme. Nedávno sme traja poslanci odovzdali návrh novely zákona, podľa ktorej by sa mali voľby v roku 2002 uskutočniť tak, aby sa menšiny dostali do parlamentu. V ústavnoprávnom výbore je vládna koalícia vo väčšine, a tam sa nechali počuť, že v nijakom prípade také čosi neschvália. Ak sa dostaneme k moci, my to dotiahneme. Aj keď budeme na to potrebovať dve tretiny poslancov, preto budeme musieť získať i časť budúcej opozície. V Maďarsku oficiálne pracuje 13 národnostných samospráv, ktoré by mohli podľa nášho návrhu zostaviť volebnú listinu s 15 kandidátmi. Na zvolenie jedného by stačilo 7500 hlasov. To však nie je jednoduché, lebo menšiny u nás žijú rozptýlené a tak si to vyžaduje organizačnú prácu. Pravicové strany trdia, že sa toho neboja. Skôr sa obávajú, či by sa krehká politická rovnováha nenarušila hlasmi zástupcov menšín. Hoci si myslím, že podľa tejto metódy by sa do parlamentu presadilo najviac 4-5 poslancov z väčších komunít - Rómov, Nemcov, Slovákov a Chorvátov.

Koľko žije Slovákov v Maďarsku podľa posledného sčítania ľudu?
- Oficiálne sa ich v roku 1990 hlásilo okolo 10 tisíc. Vtedy však bola v dotazníku uvedená nielen otázka "Aká je vaša národnosť?", ale aj "Aký je váš materinský jazyk?" a "Okrem maďarčiny, aký jazyk ešte poznáte?" Mnohí na prvú otázku odpovedali, že sú maďarskej národnosti, no súčasne uviedli, že ich rodný jazyk je slovenčina, prípadne, že ju ovládajú. Keď sme zobrali do úvahy všetky tieto varianty, tak sme ich napočítali až okolo sto tisíc. V sčítaní ľudu, ktoré sa uskutoční vo februári, chceme iniciovať, aby dotazníky obsahovali aj otázku: "K akej ľudovej kultúre inklinujete?", čo by dalo ešte lepší obraz o národnostnom pôvode občanov.

Čím si vysvetľujete zdanlivý rozpor čísel medzi desať a sto tisíc?
- Veľká väčšina našich ľudí nepovažuje za dôležité uvádzať svoj pôvod. Časť možno ani nevie, aký je rozdiel medzi národnosťou, štátnym občianstvom a materským jazykom. Mnohých, keď sa spýtam, kým vlastne sú, tak mi po slovensky odpovedia, že Maďari. Len veľmi krátko dostávajú takú výchovu, aby sa k svojej národnosti otvorene hlásili.

Iba posledných desať rokov ich k tomu vediete?
- Skôr posledných 20 rokov. Začalo sa to koncom 70. rokov, u nás bola iná politická klíma ako na Slovensku. Tajovský svojho času chodil po slovenskej dedinke Kestúc pri Pilíši a prihovoril sa chlapčekovi: "Ako sa voláš?" Ten mu po slovensky odvetil: "Jahoda Pál." Spisovateľ mu na to: "Hádam Pavol Jahoda." No chlapec trval na svojom. A to sa písal rok 1903. Koľko pokolení sa odvtedy vystriedalo? Dnes mnohí tvrdia, že nám bije dvanásta hodina. Naši starí rodičia, žiaľ, umierajú. My ešte medzi sebou hovoríme po slovensky. Ale už pri mladšej generácii slovenčinu nepočujete. Odídu za robotou, pracovisko i bydlisko je čisto maďarské, nemajú s kým po slovensky komunikovať.

Nedávno sme navštívili s divadlom malých javiskových foriem Nadlak a takmer susedný Slovenský Komlóš. Kým v prvom mestečku v Rumunsku slovenské deti spontánne reagovali na repliky z Hronského Dubkáčika a Budkáčika, v Maďarsku publikom vôbec nereagovalo. Dodatočne sme si všimli, že detvákom vety prekladajú starí rodičia.
- Existujú veľké rozdiely medzi obcami. V Sarvaši by ste čosi také nezažili. V mnohom to záleží od učiteľov slovenských škôl. No rodná reč sa prenáša predovšetkým cez matku. Moja stará mama zásadne hovorila po slovensky, hoci vedela i po maďarsky. A keď bol v spoločnosti Maďar, musel sa ostatných spýtať, čo starká povedala. Podobne postupovala i moja mama. No treba si uvedomiť historické súvislosti. Po Prvej svetovej vojne sa v Trianone pri Paríži rozhodlo, že Nadlak pripadne Rumunsku a okolie Békešskej Čaby Maďarsku. Horthyovský režim bol absolútne proti národnostiam, nastúpila tvrdá maďarizácia. Tamojší Slováci nemohli mať kontakty s novovytvorenými susednými štátmi. Ale vzťahy medzi ČSR a Rumunskom i Juhosláviou boli na dobrej úrovni. Do Nadlaku a Petrovca posielali slovenské knihy, časopisy. Po 2. svetovej vojne zažila naša menšina ďalší šok, keď sa z Maďarska repatriovalo 73 tisíc Slovákov. Pritom mnohí z nich sa pomaďarčili, lebo ich umiestnili do územia s prevažne maďarským obyvateľstvom.

Myslíte si, že už je pre slovenskú menšinu v Maďarsku päť minút po dvanástej?
- Nie, vždy som to tvrdila, že nie. A nie z dajakého falošného optimizmu. My sme si vychovali určitú inteligenciu, hoci ide iba o krehkú vrstvu spoločnosti, ale už vie zabrať. Máme básnikov, spisovateľov, noviny, kalendáre, maličké divadlo, vydávajú sa knihy a národopisné zbierky.

Ste jediná z 386 poslancov maďarského parlamentu, ktorá sa hlási k inej ako maďarskej národnosti. Obracajú sa na vás predstavitelia aj iných menšín, pokiaľ ide o obhajobu ich práv?
- Áno. Ak majú dajaké sťažnosti - Srbi, Chorváti a ďalší - oslovujú ma, píšu mi listy. Vedia, že pracujeme vo výbore, kde sa rozhoduje o rozdeľovaní peňazí pre národnostnú kultúru. Iste, sama o tom nerozhodujem, lebo i tu má väčšinu vládna koalícia, no pomôžem, kde sa dá. Viem o starostiach Bulharov, Ukrajincov, Grékov, či Arménov, lebo aj oni žijú v Maďarsku. Najväčším problémom sú Rómovia. Pravda, u nás neexistujú také veľké zaostalé osady, ako som videla napríklad na Spiši. Možno je to aj tým, že kádárovský režim si v posledných desaťročiach vytýčil za cieľ, že sa rómske chatrče zlikvidujú. Namiesto nich sa na konci dedín postavili rady síce jednoduchých, ale murovaných domčekov. V poslednom čase zaznamenávame i množstvo miešaných manželstiev, a to nielen zo sociálne slabších, ale aj z dobre situovaných rodín. Na Slovensku som to nepostrehla. Ak chceme integráciu, tak to znamená, že Rómovia musia prijať nás a my zase ich. Dosiahne sa to výchovou, dialógom, no iste nie iba tým, že im povieme: "Postavíme vám domy, ale ostaňte od nás pekne ďaleko!"

Od roku 1996 u vás fungujú verejní ochrancovia ľudských práv. Jeden pre všeobecné problémy, druhý pre ochranu osobných údajov a tretí pre práva národnostných menšín. Aké sú s ním skúsenosti?
- Pocítili sme, že v tejto oblasti môže prísť k sociálnym i spoločenským konfliktom. Čiastočne sme im predišli zriadeným inštitútu ombudsmana. Najprv sa to politikom a časti verejnosti veľmi nepáčilo. Každý ombudsman je vláde akoby tŕňom pod nechtom, ktorý pichá tam, kde to najviac bolí. Ale to je jeho úloha. Socialisticko-liberálna vláda si pred piatimi rokmi povedala, že takýchto ľudí potrebuje. V parlamente sme získali i nevyhnutnú podporu časti opozície. Keď sa pustili do práce, neobjavila sa už kritika tohto nového inštitútu. Dostávajú strašne veľa listov od občanov, vybavujú sťažnosti a každý rok na pôde parlamentu referujú o svojej činnosti. To je vždy zážitok. Keby sme nič iné nerobili, len to, čo ombudsmani napíšu a navrhnú vo svojich správach a v tom smere by sme prijímali zákony, už vtedy by sme pre našich ľudí urobili veľmi veľa užitočného.

S hosťom SLOVA sa zhováral Martin Krno

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984