Nie najnovší vzor lepšieho kapitalizmu
Vytvorením štátneho sekretariátu pre solidárne a družstevné hospodárstvo vo Francúzsku sa do všeobecného záujmu dostala oblasť zastrešujúca nanajvýš rozdielne aktivity. Tie pochádzajú z klasickej logiky trhu alebo z podnikania, ale aj z verejnej sféry. Milióny občanov sú členmi poisťovacích spoločností, skupín a spolkov, to znamená oblastí patriacich práve do tohto sektoru. Fakt, že zostáva naďalej neviditeľný, je aj dôsledkom spätkovania jeho vedúcich predstaviteľov.
Čo majú spoločné Crédit Agricole, ktorý na 15,5 miliónoch kontách spravuje 1000 miliárd frankov, s Théatre du Soleil Ariane Mnouchkine so svojím 49-členným osadenstvom? Nič, okrem toho, že patria k tomu istému hospodárskemu sektoru, teda k oblasti tzv. družstevného, neskôr solidárneho hospodárstva.
Korene družstevného hospodárstva siahajú až do stredoveku. Jeho predchodcovia - cechy, ktoré vznikli v 13. storočí, tvorili do konca Ancien Régime najdôležitejšie organizačné zoskupenie remesiel, ktoré ešte dodnes existuje v podobe pracovných stavovských organizácií. Filozofovia osvietenstva považovali cechy za puto obmedzujúce individuálnu slobodu a francúzska revolúcia mala všetky zoskupenia, ktoré sa pohybovali medzi jednotlivcom a národom, za nelegitímne. Zákon pomenovaný podľa Le Chapeliera z roku 1791 výslovne zakazoval každý dobrovoľný zväzok, ktorý vznikol na pracovno-stavovskej báze. Až v roku 1884 dostali francúzski robotníci z iniciatívy vtedajšieho ministra vnútra Waldecka-Rousseaua právo zakladať pracovné odbory. Charte de la Mutualité (Charta vzájomnosti) prijatá v roku 1898 potom legalizovala založenie družstevných sociálnych tried na reciprocite a družstevný zákon z roku 1901 napokon ustanovil princíp všeobecnej organizačnej slobody.
Utopistickí socialisti Prvé spoločensko-hospodársky orientované teórie a experimenty na začiatku 19. storočia sa chápu ako reakcia na negatívne sociálne sprievodné javy priemyselnej revolúcie. Saint-Simon (1760-1825) skicuje vo svojom utopisticko-socialistickom návrhu, v reakcii na liberálne myslenie, základné črty industriálneho systému, ktorý má darovať pracujúcim triedam organizovaným v občianskych spolkoch čo najväčší blahobyt, zatiaľ čo spravodlivé rozdelenie bohatstva je vecou štátu. Zhruba v rovnakom čase rozvinul Charles Fourier (1772-1837) svoj koncept Phalanstere, v ktorom sa hovorí o rozdelení bohatstva podľa pracovného výkonu, kapitálového vkladu a talentu jednotlivca. Radikálny kritik privátneho vlastníctva Pierre Proudhon (1809-1865) navrhol družstevný systém, v ktorom mali "cirkulujúce potvrdenky" nastúpiť na miesto peňazí a členovia družstva si mali navzájom pomáhať. Proudhon ako anarchistický mysliteľ kategoricky odmietol všetky štátne zásahy. Celkom iný názor zastával Louis Blanc, ktorý navrhol vo svojom diele s názvom Organizácia práce z roku 1839 družstevný model a štátu prenechal úlohu rozšíriť družstevníctvo na celú produkciu. Ako ďalší prameň družstevného hospodárstva sa považuje sociálny katolicizmus, reformistický ideový prúd, ktorý je vo Francúzsku úzko spojený s menami Frédéric Le Play (1806-1882) a Armand de Melun (1807-1877).
Neziskové organizácie Vzhľadom na svoje úzke spojenie s históriou robotníckeho hnutia a jeho odnoží, s históriou odporu proti systému orientovanému na zisk, zahŕňa dnes solidárne hospodárstvo alebo tretí sektor rôznorodosť aktérov, ktoré by sa sotva mohli odlišovať z hľadiska svojho zaradenia podľa veľkosti, ako aj z hľadiska oblastí činnosti. Predsa len, či zoberieme Francúzsko, Taliansko, Španielsko a Nemecko a ich charitatívne organizácie, spolky, družstvá a nadácie, alebo sa pozrieme na dobrovoľnícky sektor Veľkej Británie s jeho self-help organisations, charitami či neziskovými organizáciami - pre všetky je spoločné, že sa cítia zaviazané istým sociálnym nárokom a piatimi nedotknuteľnými princípmi.
K nim patria: nezávislosť od štátu, dobrovoľné členstvo, demokratické rozhodovacie štruktúry, kolektívny charakter družstevného kapitálu a neúročenie družstevných vkladov. Ako svoj hlavný cieľ deklarovali ponúknuť členom a verejnosti cenné statky a služby, ktoré štát nemôže alebo nechce realizovať.
Pokiaľ ide o sociálne nároky, tretí sektor sa nielenže zaväzuje rešpektovať pracovné právo, ale prispieť aj k rozvoju, výchove a ďalšej výchove všetkých členov a spolupracovníkov. Inými slovami, družstevno-hospodárske podnikanie sa zaväzuje byť iným ako obyčajné. Z 370 miliónov obyvateľov Európskej únie je - so zreteľom na viacnásobné členstvo - okolo 30 percent členmi družstva, charitatívnej organizácie alebo spolku. Podľa štúdie Európskej komisie z roku 1997 patrilo v roku 1990 od 6 do 6,5 percent všetkých podnikateľských subjektov do tretieho sektora, čo po vylúčení štátnych úradníkov zodpovedá podielu zamestnanosti 5,3 percenta (podľa iných údajov je to 6,3 percenta).
Družstevný finančný sektor Najmä v bankovníctve a poisťovníctve je podnikovo-hospodárska efektívnosť solidárno-hospodárskych podnikateľských subjektov niekoľkonásobne vyššia ako v prípade tradičných kapitalistických firiem. Hoci sa družstevné podnikanie nemôže financovať cez trh akcií a je poznačené vnútornými ťažkosťami, dokáže získať dostatočné kapitálové krytie. S vkladmi v hodnote okolo 1000 mld. a objeme úverov v hodnote takmer 900 mil. euro majú družstevné banky so svojimi 36 miliónmi členov a 601 miliónmi zákazníkov trhový podiel okolo 17 percent. Podiel na trhu poisťovacích spolkov (vzájomné poistenie) a poisťovacích družstiev sa v roku 1995 v západnej Európe pohyboval na hranici 29,2 percenta, na 30,8 percenta v Japonsku a na 31,9 percenta v USA.
Participácia občanov na družstevnej činnosti Od konca Druhej svetovej vojny sa vzťahy medzi družstevno-hospodárskymi inštitúciami a verejným sektorom hlboko zmenili. Následkom prvej ropnej krízy, hospodárskej krízy a zvyšujúcej sa nezamestnanosti nabralo družstevné hospodárstvo vo veľkej miere na význame, ktorý sa v každej krajine prejavoval inak. Vo Veľkej Británii prevzal súkromný sektor isté aktivity v zmysle thatcherovskej úspornej politiky. Aj v Španielsku považovali lokálne organizácie tohto charakteru v dôsledku reštriktívnej rozpočtovej politiky za nevyhnutné sprivatizovať časť svojich sociálnych služieb. Pritom sa komerčné podnikanie neustále sústredilo na lukratívnu časť dopytu a spolkom prenechalo tie oblasti, ktoré jasne nevykazovali žiadny zisk. Naproti tomu vo Francúzsku a v Taliansku sa štát nevzdal svojej finančnej zodpovednosti.
Európska únia v roku 1995 registrovala viac ako milión družstiev, ktorých celkové členstvo zahŕňa 30-50 percent obyvateľstva - v závislosti od jednotlivej krajiny. Ich výdavky predstavujú v priemere 3,5 percenta HDP, pričom v strede leží Francúzsko so svojimi 3,3 percentami. 730 000 francúzskych družstiev zamestnáva 1 274 000 zamestnancov a ich príjmy sa pohybujú v hodnote okolo 220 mld. frankov, z čoho 60 percent pochádza z verejných zdrojov.
Nové podnikateľské subjekty V osemdesiatych rokoch vznikli v Európe v dôsledku rastúcej nezamestnanosti a chudoby početné družstevno-hospodárske podnikateľské subjekty s novými cieľmi. Či už na potlačenie negatívnych sociálnych javov, alebo ako nositelia inovácií, predstavujú odpoveď na nové požiadavky, ktoré štátne úrady a lokálne zoskupenia nemôžu adekvátne plniť. Pretože verejná ruka v tejto oblasti sčasti zlyhala a sociálny štát vo veľkom ustupoval pred hospodárskymi liberálnymi útokmi, vznikol priestor, kde sa postupne vyvinula nová forma spoločného hospodárstva, ktoré sa stalo známym pod názvom solidárne hospodárstvo.
Toto v zmysle "novej ekonomiky" v niektorých ohľadoch nadväzuje na tradičný boj robotníckeho hnutia proti chudobe. Tu sa nachádzajú najaktívnejšie, ale aj najzraniteľnejšie organizácie. Zamestnanecké sa usilujú o znovuzačlenenie nezamestnaných, mestské iniciatívy sa starajú o zlepšenie kvality života a bývania, svojpomocné spolky zamestnávajú osoby odkázané na pomoc a preberajú úlohy, ktoré neakceptuje ziskový sektor, malé družstvá organizujú susedské služby, ako napríklad renovačné práce, donášku jedla, žehliace, upratovacie a krajčírske služby, ako aj pomoc v domácnosti.
Podielové formy hospodárenia V Taliansku podporuje zákon z roku 1991 jednu z najzaujímavejších inovácií na poli solidárneho hospodárstva: tzv. solidárno-spolkové družstvá a ich spájanie do družstevných spolkov. Vo Francúzsku delegovali štát a lokálne zoskupenia v dôsledku decentralizácie časť úloh v oblasti sociálnej práce a znovuzačlenenia solidárno-hospodárske iniciatívy, ktoré dostávajú verejné peniaze. Podnikateľské subjekty financované súkromnými prostriedkami čiastočne preukazujú až dojímavú angažovanosť a inovačný duch, ale hospodársky ešte nemajú váhu, a už vôbec nie proti dinosaurom spoločenského hospodárstva - poisťovacím spoločnostiam, bankám a veľkým spolkom financovaných štátom.
Tvoria teda družstevné hospodárstvo a solidárne hospodárstvo dva rozdielne svety, ktoré nemajú nič spoločné? Nie celkom: družstevné hospodárstvo mnohonásobne podporuje solidárne hospodárske projekty prostredníctvom finančnej prvotnej pomoci a poradenskú činnosť sprevádzajúcu projekty. Rok za rokom financujú veľké družstevné banky a poisťovacie spolky okolo 20 nadácií, na ktorých môžu získať podiely privátni investori. Popri tom ponúkajú rozličné finančné inštitúcie peňažné podiely a investičné fondy s podielmi na zisku. V súčasnosti predstavujú tieto podielové formy s objemom okolo 2,7 mld. frankov oproti tvoreniu zisku u zamestnancov (250 mld frankov) iste malý prínos, no na druhej strane sa pomocou týchto peňazí mohlo založiť viac ako 4000 podnikateľských subjektov s celkovo 20 000 pracovnými miestami. Podobné podielové formy existujú aj v iných európskych krajinách.
Nová legislatíva Solidárny sektor a sektor družstevného hospodárstva sa prinajmenšom formálne rozširuje a, podľa slov Thierry Jeantet, ktorý sedí v Poradnom výbore družstevného hospodárstva, predstavujú v celej šírke hospodárske ťažisko. Napriek tomu nevenujú občania a úrady tomuto hospodárskemu sektoru patričnú pozornosť. Zdá sa, že vo Francúzsku sa momentálne situácia mení. Najnovšie menovanie štátneho tajomníka pre solidárne hospodárstvo svedčí o rastúcom politickom záujme o tieto otázky, aj keď sú finančné možnosti Guya Hascoeta, ktorý rezort vedie, limitované.
Štátny tajomník si postavil tri ciele: začiatkom roka 2001 sa má prijať zákon o solidárnom a spolkovom hospodárstve. Návrh má zohľadňovať aj solidárne hospodárske formy šetrenia a zbierka zákonov o poisťovacích spolkoch sa má prepracovať podľa smerníc EÚ pre poisťovníctvo od roku 1992. Pri tomto prepracovaní sa ukazujú mnohé vážne problémy. Hospodársko-liberálne poznačené direktívy EÚ nerobia vôbec rozdiel medzi neziskovými poisťovacími spoločnosťami založenými na reciprocite, pri ktorých je zákazník súčasne členom, a poisťovacími spoločnosťami, ktorým ide predovšetkým o zisk.
Protikladom zákona o treťom sektore môže byť právna definícia značky solidárne a družstevno-hospodárske podnikanie a vytvorenie novej právnej formy sociálne-orientovaného podnikania. Nový zákon má zohľadňovať orientáciu solidárneho hospodárstva na blahobyt, zatiaľ čo správa európskeho poslanca Alaina Lipietza má slúžiť ako orientačná línia. Jednako, podmienkou by bolo zavedenie konceptu blahobytu do práva spoločenstva EÚ, ktoré je doposiaľ poznačené výlučne orientáciou na konkurenciu. O majetku tvoriacom aktivity - druh ušetrených príjmov do starobného dôchodku a na iné účely - by sa nemalo diskutovať výlučne v rámci úloh pravicových strán a zväzu zamestnávateľov "Medef".
Centrálnou otázkou je, kto a podľa akých pravidiel a cieľov má tento ušetrený príjem spravovať: zamestnanci, zamestnávatelia, alebo iní technokrati? V tejto súvislosti sa znova vynára stará otázka prisvojenia produkčných a výmenných prostriedkov vo vnútri kapitalistickej spoločnosti. Ak nechce tretí sektor ostať na okraji a uspieť v liberálnom trhovom hospodárstve, bude sa musieť v celej svojej zrozumiteľnosti priznať ku svojim pôvodným ideálom a ofenzívne ich zastupovať.
Plánované priblíženie francúzskeho zákonodarstva k platnému právu EÚ znázorňuje konflikt medzi solidárnym hospodárstvom a bruselským hospodárskym liberalizmom. Ako píše európsky poslanec Michel Rocard vo svojej správe týkajúcej sa tejto záležitosti, veľké družstvá vo Francúzsku by chceli presadiť nariadenie záväzné pre celú Európu, že žiadna poisťovacia spoločnosť, ani tá, ktorá je orientovaná na zisk, nemôže disponovať informáciami za účelom stanovenia sadzby príspevkov a že so všetkými prispievateľmi sa musí zaobchádzať rovnako. Ďalej požadujú právo viesť zdravotné zariadenia patriace k verejnému sektoru na báze spolkov, aby cielenými ziskami mohli financovať ďalšie deficitné výkony v tejto oblasti.
Nespochybňujú trhové hospodárstvo V prípade solidárneho a družstevného hospodárstva máme do činenia s ťažko identifikovateľným a v kapitalistickej spoločnosti často protichodným javom. Veľké spoločenskovedné inštitúcie nie vždy môžu dôveryhodne dokázať to, čím sa podľa vlastných krokov vyznačujú - snahu byť iný ako ich kapitalistickí konkurenti. Takisto ako družstvá, majú aj veľké banky a poisťovacie spolky vo svojich štatútoch jasné odmietnutie logiky komercie a zisku. Hoci sa rozdiel od obyčajného podnikania nedá tak ľahko spoznať, predsa len sa družstevno-hospodárske firmy prispôsobili výhodám liberálneho ekonomického usporiadania.
Ich diskrétna, ale reálna podpora inovatívnych podnikateľských subjektov v sektore solidárneho hospodárstva je síce jednoznačná, ale táto pomoc sa v porovnaní s výrazom vôle trhovej spoločnosti dať jej inú tvár javí skôr ako humanitne motivovaný dobrý skutok. A keď sa solidárno-hospodárske podnikateľské subjekty cítia byť - podľa vlastného vyjadrenia - zaviazané spoločným ideálom, zostáva ešte veľa práce, aby sa odložili bokom tlejúce spory a napredovalo sa k lepšiemu porozumeniu.
Politický význam tohto sektora je zrejmý, ale horným poschodiam spoločensko-hospodárskych inštitúcií, kde sedí manažment, to nechce nik povedať nahlas. Namiesto toho sa radšej schovávajú a sťažujú tak, aby to nikto nevidel. "Som len bankár, nie mysliteľ," ospravedlňuje sa prezident Crédit Coopératif Jean-Claude Detilleux, ktorého organizácia podporuje viaceré solidárno-hospodárske projekty. A aj aktivisti solidárneho hospodárstva sa radi cvičia v skromnosti. Im stačí každodenný boj proti sociálnemu vylúčeniu a objavenie iného modelu spoločnosti prenechávajú politikom. "Družstevné hospodárstvo môže odstrániť chyby našej spoločnosti, ale spochybňovanie trhového hospodárstva z jeho strany nie je namieste," myslí si Claude Alphandéry, prezident Národnej rady pre znovuzačlenenie prostredníctvom hospodárskej činnosti.
Ľavica, odbory a družstevníctvo Družstevné hospodárstvo je mnohými spôsobmi, nielen personálne, spojené s ľavicovými stranami a odbormi. Sila sociálnodemokratických, ale aj kresťanskodemokratických strán Európy tradične spočíva v úzkych vzťahoch k odborom, družstvám a poisťovacím spoločnostiam. "Avšak ani odbory, ani ľavicové strany nepovažujú družstevné hospodárstvo za dôležitú spoločenskú tému," hovorí zväzový sekretár CGT, Jean-Christophe Le Duigou. Doposiaľ len Zelení ukázali vo Francúzsku skutočný záujem o tento sektor.
Jednako, družstevné a solidárne hospodárstvo zostáva poznačené svojím nejasným statusom. Pre jedných je praktickou sociálnou protézou, ktorá dovolí trhovej spoločnosti odstrániť negatívne vplyvy globalizácie, nezamestnanosti a sociálneho napätia. Iní prijímajú alibistickú úlohu, ktorú môže zohrať v rámci liberalizmu a akceptujú fakt, že okolo 6 až 10 percent hospodárstva nezasiahne diktát trhu. Pritom sa solidárne a družstevno-hospodárske organizácie môžu rozvinúť do prototypu alternatívnej podnikateľskej formy a postaviť spojivo medzi ekonomikou a spoločnosťou na inej základni.
Autor je profesor na Univerzite Pariž VII
Z nemeckej verzie Le Monde Diplomatique preložila Lýdia Kokavcová
